Článok pokračuje pod video reklamou
Kto bol iniciátorom? Prečo všetko prebehlo tak zdanlivo hladko? Komu to prospelo a kto na to najviac doplatil? Jeden z hlavných organizátorov novembrových udalostí v Považskej Bystrici bol František Jánošík. Bol jedným z mála ľudí v našom meste, ktorý nebol len pasívnym pozorovateľom, ale na príprave sa sám podieľal. Niesol vlastnú kožu na trh, pretože výsledkom si vtedy nemohol byť nikto istý. Prečo sa práve on rozhodol verejne vystúpiť v novembri 1989?
„Nebola to žiadna náhoda. Nikdy som sa nestotožnil s komunistickým režimom. Zároveň som sa mu nikdy nepodriadil a zachoval som si vnútornú slobodu. Silu mi dodávala pevná viera v Boha a priatelia, ktorí vyznávali podobné myšlienky. Aktívne zapojenie sa do novembrových udalostí bolo prirodzeným vyvrcholením mojich dovtedajších aktivít.“
Ako ste prejavovali svoj nesúhlas s totalitným režimom?
Nezúčastňoval som sa komunistických volieb, stretával som sa s disidentmi a cirkevnými predstaviteľmi. Bol som účastníkom viacerých nepovolených akcií, ako boli púte a zhromaždenia. Nebolo to vždy jednoduché, ale ja a moji priatelia sme mali vždy dosť duchovnej sily, aby sme to zvládli.
Každý, kto v minulom režime prejavil čo len náznak odporu, bol objektom záujmu štátnej bezpečnosti. Aké sú vaše skúsenosti s eštebákmi?
Sledovali ma dlhé roky, či už tajne alebo verejne. Bol som sústavne objektom ich záujmu. V záznamoch som mal poznámku „nebezpečný – organizátor“. Vždy sa snažili človeku nahnať strach. Ak sa im to nedarilo, privádzalo ich to k bezradnosti. Zažil som aj udalosti, keď išlo naozaj do tuhého. Napríklad pri sviečkovej demonštrácii v Bratislave v osemdesiatom ôsmom. Patril som k jadru asi päťdesiatich ľudí, ktorí sa nedali hneď rozohnať. Chytili sme sa za ruky a rozhodli sme sa, že sa budeme aspoň pol hodiny verejne modliť. Eštebáci a policajti, väčšinou opití, začali zúriť. Narážali do nás autami, striekali na nás studenú vodu a napokon nás tĺkli palicami. Videl som aj to, ako staršiu pani bili palicami na zemi. Vtedy som si pomyslel, že odtiaľto nemusím odísť. Podarilo sa mi napriek tomu s priateľom vykĺznuť, keď nám jeden policajt medzi vreskom pošepol, aby sme poza neho ušli. Aj medzi nimi sa našli ľudia. Napokon po novembri som mnohých eštebákov stretol na teplých miestach...
Keďže ste mali dlhoročné kontakty s chartistami a disidentmi, novembrové udalosti vás nezastihli nepripraveného. Nebol pre vás predsa len rýchly spád udalostí prekvapivý?
Áno aj nie. Už mesiac pred pádom totality sme urobili menšiu revolúciu v Považských strojárňach, kde som vtedy pracoval. Ľudia ma zvolili za úsekového dôverníka odborového hnutia, napriek nevôli vedenia a eštebákov. Bolo to čosi neslýchané. Keď sa onedlho na to prevalili novembrové udalosti, zorganizovali sme s priateľom generálny štrajk pred výškovou budovou. Mnohí si to budú pamätať. Prišiel nás podporiť aj Michal Dočolomanský a Ján Króner. Vtedy bola situácia veľmi vyhrotená. Keby to nevyšlo, bol by to môj koniec. Mal som kontakty v Bratislave aj v Prahe, ale nikto nevedel, ako to dopadne. Mohlo sa stať všeličo.
Popri pocitoch radosti a nadšenia ste museli mať obavy o svoju rodinu...
Totalitné praktiky som poznal dlhé roky, preto určité obavy boli namieste. Ako som sa neskôr dozvedel, súdruhovia mali v zálohe „akciu Norbert“. Išlo o zabijácke lýbijské komando, ktoré bolo tri dni pripravené na Ruzyňskom letisku v Prahe. Mali zoznam ľudí na okamžitú likvidáciu, medzi ktorými som figuroval aj ja. Vtedajší vodca komunistov Ladislav Adamec ich odvolal. Odleteli do Rumunska a tam ich diktátor Ceaucescu použil. Všetci si pamätáme na smutné udalosti v Rumunsku, kde sa totalitná moc nevzdala bez boja. Napokon bola porazená aj tam, ale za cenu krvavých obetí.
U nás bol prevrat zdanlivo pokojný. Nebolo to aj preto, že určití ľudia veľmi rýchlo prezliekali kabáty?
Po víťazstve demokratických síl som sa stal predsedom odborov v Považských strojárňach. Z tohto titulu som sa stýkal s ľuďmi na najvyššej úrovni. Mnohí z nich boli bývalí disidenti, moji priatelia. Už vtedy sa však tisli do popredia karieristi s totalitnou minulosťou. Zaplavili všetky politické strany a tlačili sa do všetkých funkcií. Myslím si, že to čo, sa stalo u nás, nebola revolúcia. Bol to skôr obchod. Nie som za pomstu, ale nebola vykonaná spravodlivosť. Neboli zverejnené zväzky štátnej bezpečnosti vtedy, keď mali byť. Teraz je to už zbytočné. Po určitom znechutení zo spoločenského a politického diania som sa stiahol z verejného života. Teraz sa venujem podnikaniu.
Čo si myslíte o ďalšom vývoji u nás a o ľuďoch, ktorí hovoria s nostalgiou o komunistickom režime?
Aj keď nie som celkom spokojný s vývojom u nás, považujem ho za prirodzený. Keď Mojžiš vyviedol Židov z Egypta, zámerne ich nechal štyridsať rokov putovať po púšti. Mnohí mu vtedy vyčítali, že ich zachránil. V Egypte, aj keď boli otroci, mohli sa najesť. On vedel, že sa musí vymeniť generácia. U nás je to presne to isté. Naša púšť je naša slabosť, nedostatok sebavedomia, morálka a staré návyky. Naša chudoba nie je materiálna, ale duchovná. Navštívil som aj skutočne chudobné krajiny. V porovnaní s nimi si žijeme v blahobyte. Som majiteľom prosperujúcej firmy. Hovorím však, že okrem slobody a viery nemám nič. Nič, čo by malo väčšiu cenu.
