Jeho meno je navždy spojené s titulom dorasteneckého majstra Slovenska, no paleta jeho trénerskych úspechov je oveľa širšia.
Kde ste s futbalom začínali?
Bolo to v rodnom Orlovom medzi benjamínkami na ihrisku, kde je dnes kanál. Po skončení základnej školy som odišiel do Martina, kde sme hrali krajskú dorasteneckú súťaž a viedol nás Ján Jusko. Po návrate domov ma viedol v doraste Ján Gogol, ktorý mal na starosti všetky tri dorastenecké družstvá.
Školou života vtedy bola pre mladých mužov vojna. Akú ste ju mali vy?
Narukoval som do novovzniknutej Dukly Prešov, môžem povedať, že sme boli spoluzakladateľmi. Ako futbalisti v leteckom útvare sme mali výhodu, že sme nemali toľko služieb ako ostatní. Škoda, že veľa času z futbalu nám zabrala spartakiáda. Trénerom bol pán Jiras, ktorý neskôr viedol prvoligovú Duklu Banská Bystrica či družstvo levíčat. Hrávali sme v oblasti od Prešova až po Medzilaborce.
Čo vás čakalo po návrate domov?
Vtedy sa kryštalizoval silný tím, kde boli Čakajda, Rebro, Kivoň, prichádzali V. Sýkora a Juska, Kolkus. Do kádra bolo ťažké sa dostať, tak som odišiel hrať okres do Orlového, kde nás trénovali Balucha a Senko. Na Silvestra 1968 prišli za mnou chlapci z dorastu, či by som ich netrénoval. Nemal som kvalifikáciu, trojku som si urobil onedlho v Košiciach, kde nám prednášali veličiny, ako Š. Jačiansky, M. Moravec a J. Karel. Z tohto kádra spomeniem bývalého výborného hráča Lacka Pavlíka alebo Lacka Šištíka.
Potom už prišla považskobystrická medailová éra.
Najprv som nastúpil k žiakom, kde hrozilo vylúčenie zo súťaže, ale administratívne sme zapracovali a súťaž dohrali. Vytvoril som dvojku s Jožkom Husárom a v roku 1977 sme postúpili na finálový turnaj o titul majstra Slovenska v Brezne, kde sme získali bronzové medaily. Neskôr som prešiel k dorastu, kde sa tvoril silný základ. Na poslednú chvíľu prišiel brankár Šumec a začala naša úspešná cesta.
Ako spomínate na úspešnú sezónu 1979/80?
Hralo sa v troch skupinách a my sme svoju vyhrali. V Považskej Bystrici sme boli možno populárnejší než muži, ktorým sa príliš nedarilo. Na predzápasy I. ligy chodilo ľudí ako na vtedajšiu SNL, nechýbala svetelná tabuľa, hlásateľ, jednoducho ako na zápase mužov. V takejto fantastickej atmosfére sa hralo dobre a postúpili sme do finálovej trojice. Po výhre nad Slovanom 1:0 a remíze belasých s Breznom nám stačila remíza s Breznom 2:2 na zisk slovenského titulu.
Nedalo sa dosiahnuť viac?
Vo finále o majstra ČSSR sme hrali so Zbrojovkou Brno, kde nastúpili budúci reprezentanti Stejskal, Knoflíček či Schwarz. Polčas sme sa držali 0:0, no chybami sme prehrali 0:4. Doma pred plným hľadiskom sme vyhrali 2:1 a získali federálne striebro. V ďalšom priebehu už chlapci začali odchádzať a odišiel som aj ja. Na generáciu Šumca, Škultétyho, Bednára, Baroša, Kudlíka, Krekáča, Čičku, Hariša, Kopinca, Michálka, Stranianka, Muchu, Kubišovcov, Nemčáka, Bajzu sa zabudnúť nedá.
Kam viedli potom vaše ďalšie cesty?
Po prestávke som odišiel trénovať Rajec, s ktorým sme postúpili z okresu do I. A triedy, nasledoval kraj v Predmieri a nakoniec ma futbalový osud zavial do Ázie.
Ako sa vám pracovalo v krajine šejkov?
V Spojených arabských emirátoch som nasledoval bývalého hráča Milana Hochela a trénoval som dorast. Prvý rok sme sa zachránili a o rok slávili titul. Materiálne podmienky tam boli také, aké dnes nemajú prvoligové kluby. O všetko sa niekto staral, hrali sme pod umelým osvetlením na skvelých trávnikoch. Hráči boli disciplinovaní, len sa im nechcelo stále trénovať a aj na tréningoch mali prestávky, či už kvôli modlitbe alebo len tak. Počas ramadánu sa hralo a trénovalo iba v noci, pretože podľa nich „Alah chce slipping“, a tak cez deň spali. Stretol som sa tam aj s dnešným trénerom hádzanárov Pov. Bystrice Františkom Šulcom.
Prečo vás po návrate zlákala znova považskobystrická mládež?
Spolu s Jarom Fábrym sme boli pri vzniku športových tried. Možno to dodnes vie málo zasvätených, ale s Michalíkom (terajší hráč Sparty, pozn. red.), Masarykom, Mackovčinom a Augustínovcami sme získali slovenský titul mladšieho dorastu, ktorý je dodnes akoby utajený. Veľmi ma mrzí, že hoci klub má veľa družstiev, hracie podmienky nie sú ideálne. Na hlavnom ihrisku nemôžu hrať všetci, trápi ma ihrisko pri I. ZŠ. Bola možnosť z UEFA či FIFA získať grant na vybudovanie ihriska. Lenže u nás zaspal klub, mesto, škola, telovýchova, a tak športové triedy hrajú na takom ihrisku, aké je. Stačí sa ísť pozrieť do Dubnice a vidno obrovský rozdiel.
S pribúdajúcimi rokmi trénerčina stále chutí?
Trénujem 36 rokov, zvykla si aj rodina, ktorá mi bola aj je veľkou oporou. Ja si nedeľu bez adrenalínu v podobe futbalu už neviem predstaviť. Preto som neskôr trénoval v Orlovom, Pružine, M. Ledniciach, Sverepci a momentálne vediem ambicióznu Pov. Teplú, kde som spokojný. Je tu mladý káder, solídny dorast i žiaci a samozrejme aj zázemie.
Každý tréner má svoje vzory.
Jednotkou bol Milan Moravec, ďalej Tomáš a Jozef Markovci, Štefan Hojsík. Možno sa niekto usmeje, ale aj odborná literatúra a tiež účasť na mnohých konferenciách, kde prednášali renomovaní tréneri ,mi dala veľmi veľa, čo mi pomáhalo pri práci.
Trénovanie nie je iba vedenie zápasu, ale aj taktika, psychológia či znalosť organizmu. Tréner sa musí vedieť vžiť do hráčových pocitov a chápať ho. Dnes v tomto smere trochu zaostávame, pretože nevydáva sa toľko metodických listov.
Milan Bielik toho vo futbale dokázal veľa. Spod jeho rúk vyšlo množstvo hráčov, ktorí sa uplatnili nielen doma, ale aj v zahraničí a viacerí sa stali trénermi. Okrem toho bol aktívnym činovníkom aj v považskobystrickej hádzanej a pôsobil v klube v čase jeho strmej cesty z II. ligy do celoštátnej. Veľa šťastia, zdravia a úspechov v ďalšej šesťdesiatke, Milan.
Autor: jš
