„Dodnes som alergická na kockované nohavice, ktoré muselo mať povinne oblečené každé dieťa,“ hovorí Milena Lengyelová
konáva srdcom. Jej krédom je: Ak prácu s deťmi robíš nasilu, odíď! Pomôžeš sebe i deťom. V šľapajách matky pokračujú aj syn Peter a dcéra Milena. S deťmi z domova je rodina Lengyelovcov spätá už dlhé roky. Trávievali spolu prázdniny, Veľkú noc, Vianoce... O tom všetkom, ale i o inom, nám však porozprávala sama.
Aj keď som sa chcela pôvodne venovať medicíne, som šťastná, že pomáham deťom. Mama mi vždy vravievala: „Ty nesmieš byť lekárkou, si ľaváčka. Keď ti pacient uvidí skalpel v ruke, zomrie od strachu.“ No nie preto som sa rozhodla pracovať v domove. V živote človeka nastane etapa, kedy sa mu žiada urobiť zmenu. To bol aj môj prípad. Keď som začala pracovať v Domaniži, bola som zdesená z podmienok, v akých deti v tom čase vyrastali. Deprimujúce prostredie, uniformita, obmedzené priestory. Deti sa hrali iba vo dvore a ďalej nikde nechodili. Dodnes som alergická na kockované nohavice, ktoré muselo mať povinne oblečené každé dieťa. Kolektív bol absolútne nekvalifikovaný. Kvalifikovaná bola iba jedna psychologička, s ktorou sme sa neskôr skvele dopĺňali. Spomínam si, že za jediný rok sa v Domaniži vystriedalo až 17 vychovávateľov, čo bol obrovský zločin spáchaný na deťoch. Už vtedy som si povedala: „Toto sa musí zmeniť!“ A veru sa i zmenilo. S manželom sme nemohli mať dlhšie deti a pamätám si, že sme vtedy chceli adoptovať celý domov. Onedlho sa nám narodili dve krásne bábätká, no i napriek tomu sme sa rozhodli, že deti v domove nikdy neopustíme. Dnes sú už dospelé, no ešte stále sa ku nám hlásia. Úlohu rodičov na svadbách sme neplnili vari len v dvoch prípadoch.
Po materskej dovolenke ste nastúpili do detského domova v Klobušiciach. Už vtedy ste mohli porovnávať...
Situácia sa takmer vo všetkých domovoch výrazne zlepšila. Je v nich systém rodinného života, úplne odlišný od toho predchádzajúceho, keď si odchovanec po odchode z domova nevedel sám ani len čaj zohriať. Dnes sa deti podieľajú na všetkých domácich prácach. Varia, perú, žehlia, upratujú, učia sa starostlivosti o deti... Porovnať však možno podmienky, z akých ku nám deti prichádzali vtedy a dnes. Nechcem povedať, že po radikálnych zmenách v spoločnosti nastal úplný stredovek, ale niekedy sa mi to tak vidí. Je až nepredstaviteľné, v akých hrozných podmienkach dnes žijú niektoré deti. Starostlivosť lekára i obce bola v minulosti iná. Ľudia sa stali viac ľahostajnými k trápeniu iných. Zatvárajú oči pred všetkým, čo sa ich priamo netýka.
Oslovujú vás deti pani riaditeľka, alebo majú pre vás niečo špeciálne?
Často sa mi stalo, že ma oslovili mama. Bol to pre mňa veľký morálny záväzok. Preto som radšej ja, i ostatní, keď nás oslovujú teta. V deťoch sa snažíme vypestovať pocit priateľstva a dôvery, úplných rodičov však nenahradíme. Čo sa týka rodičov, tých pred deťmi nezatracujeme. Nemáme na to právo, nepoznáme zákulisie, ani všetky okolnosti, ktoré ich viedli k tejto krajnej situácii. Učíme ich však, aby neurobili to isté svojim deťom. Všetky naše deti túžia žiť v ozajstnej rodine. V rodine, ktorá im dá svoje meno. Adoptívna rodina je skvelým riešením, avšak u niektorých silných súrodeneckých kmeňov je s týmto veľký problém, pretože chcú byť spolu. Ľudia sa častokrát boja osvojiť si rómske dieťa. Svoju úlohu zohrávajú tradície kultúrne, spoločenské... Nemali by mať z tohto až taký strašný strach. Správna výchova už zmenila veľa vecí.
Spomenuli ste, že deti ste si v čase vianočných i iných sviatkov brávali k sebe domov. Ako to vnímali vaše vlastné deti?
Brali to ako samozrejmosť. Zdobili spolu stromček, piekli koláčiky. Boli sme jedna veľká rodina. Keďže často chodili za mnou do Klobušíc, boli z nich veľkí kamaráti. V pamäti mi zostal Jožko, najproblémovejší chlapec z domova. Na víkendy som si ho vedela zobrať domov, aby môj kolega v práci stihol aspoň niečo urobiť. Keďže Jožko rešpektoval iba mňa, doma u nás fungoval úplne normálne. Pamätám si, že raz niečo s mojím Peťom vyparatili a dostali na zadok obidvaja. Miesto toho, aby sa na mňa Jožko nahneval, bol šťastný, že som nerobila rozdiely. Ja som si to vtedy neuvedomila, ale práve to boli rozhodujúce momenty v jeho živote.
Rovnakú životnú púť ako vy, si zvolili aj vaše deti. Viedli ste ich k tomu, alebo sa rozhodli sami?
Bolo to ich vlastné rozhodnutie. Dcéra Milena doštudovala špeciálnu pedagogiku a syn Peter navštevuje štvrtý ročník fakulty zdravotníctva a sociálnej práce. Práca s deťmi a túžba pomôcť ho natoľko uchvátila, že už ako dieťa spolu s dvoma priateľkami založili v Žiline pobočku Úsmevu ako dar. Aj vďaka pobočke sa deti z okolitých detských domovov zúčastňujú rôznych fantastických akcií.
Po odchode zo zariadenia čaká deti ťažká skúška. Nájsť si bývanie, zamestnanie... Mnohé z nich to nezvládajú. Akým spôsobom ukončíte dlhoročný zväzok s chovancom? Určite mu nepoviete: „Máš osemnásť, tak choď!“
Riešením pre odchovancov sú garsónky, v ktorých im poskytneme ubytovanie po dobu troch rokov. Podmienkou je, že musia pracovať. Namiesto nájomného si povinne odkladajú každý mesiac 3000 korún. Po troch rokoch našetria pekné korunky. To, ako s nimi naložia, je už v ich rukách. Môžu si zobrať pôžičku napríklad na kúpu bytu, alebo zaplatiť podnájom. Postarať sa o svoju budúcnosť musia sami. My sme len barličky, o ktoré sa môžu v začiatkoch oprieť.
Ako trávili Vianoce deti, ktoré zostávajú v domove a ako vy?
V každej rodine sa zdobil stromček, varila sa kapustnica, pripravoval šalát, ryba... Jediný rozdiel je, že deti pripravili tradičnú besiedku pre sponzorov. Spoločne sa všetci navečerali, rozbalili darčeky, tešili sa... No o chvíľu už možno smútili, pretože rodinu, ktorú si tak veľmi želajú, pod stromčekom nenašli. Ja som s manželom a so synom strávila väčšinu Štedrého dňa v domove. Výhodou je, že dcéra už sama pripravuje večeru a chystá štedrovečerný stôl.
Aký vianočný darček vás najviac potešil?
Teším sa zo všetkých darčekov. Najviac ma však potešia ručne vyrobené darčeky. Mám ich plnú skriňu i kanceláriu a deti ich chodia pravidelne kontrolovať. Cítiť v nich teplo ručičiek, ktoré ich vyrobili a chceli potešiť moje srdce.