Podľa mojej mienky môj dedko Marián...
Mal veľmi rád ľudí, zvieratká, ale predovšetkým deti. Najmä svoje vnučky Barborku, Terezku a Tamarku. Venoval nám takmer všetok svoj voľný čas a na to, čo sme spolu prežili, nikdy nezabudnem.
Chodievali sme spolu do Orlového, do parku pri kaštieli, kŕmiť zvieratá. Každé malo svoje meno: poníka sme volali Imro, jeho kamaráta Fero, mláďa Vinco a jeho mamu Zuza. Dedko nakúpil sladkosti, ktoré nám rozdelil a ušlo sa aj zvieratám. Nezabudnem, ako Imro chrúmal dedkove hašlerky, „aby mal svieži dych“, ako jeleň so svojím stádom jedol mrkvu či chlieb, ktorý sme mu doniesli... Kŕmili sme aj ovečky a capka, „jedovali“ bažanty a naháňali pávy.
I my sme sa v lete naháňali a hrali sme „futbal“. V septembri sme v spomínanom parku zbierali gaštany a farebné listy: gaštanmi sme sa vzájomne triafali. V zime sme tu stavali snehuliaky a guľovali sme sa. Raz nám dedko Marián nakreslil do snehu obrovské srdce a poučoval nás, že ako sestreničky sa máme k sebe správať pekne a pomáhať si navzájom.
Viackrát ma dedko zachránil pred maminým výpraskom. Keď som si na prechádzke roztrhla novú bundu, šiel so mnou domov a mame všetko vysvetlil. Inokedy nás brával na futbal, kde sme sa naháňali, kým on hral, alebo sa na hru díval a potom nás zobral na zmrzlinu. Tam nás už pani zmrzlinárka poznala po mene.
Napísala som len pár spomienok, ktoré mi najviac utkveli v pamäti. Dedkovu fotku (keď zomrel, mal len čosi nad päťdesiat rokov) mám v detskej na poličke. Odtiaľ sa na mňa usmieva...
***
(Z celoslovenskej výtvarnej a literárnej súťaže Veľké jubileum očami mladých: Barbora Čičková 1999)
Poznámka: „Dedko Marián“ – už nebohý futbalista TJ ZVL Považská Bystrica, postrach brankárov Marián Jokel (Cigáň). Spomína na neho vnučka Barborka, ktorú si starý otec každodenne „prevzal“ v škole „pri cintoríne“. Ešte nám čosi poradil v súvislosti so školským minifutbalovým ihriskom, až prišiel jeden víkend, keď si opäť šiel „kopnúť“ so „starými pánmi“ na štadióne v Orlovom, no domov sa už nevrátil...