vlastný životopis, autogram a fotografiu), Laco Novomeský sa zachoval žurnalisticky. „Vyspovedal“ sám seba – „on básnik a ja novinársky spravodajca, spolu, v jednom jedinom tele“. Vtedy píše: Konečne som ho našiel v malej pražskej študentskej kaviarni, keď som ho predtým márne hľadal v pražských komunistických redakciách, v kruhu svojich priateľov v Bratislave, či v rýchlovlaku Praha – Bratislava. S pohľadom nekonečne dlhým sa zadíval z veľkého okna a prisadol som k nemu po hodine pozorovania, až keď som bezpečne spoznal, že človek s takýmto pohľadom o ničom dôležitom špekulovať nemôže...
„Vaša biografia, pane?
Dva tucty prežitých rokov neoprávňujú k životopisným výkladom, i keď je k nim pridaný práve taký počet mesiacov. Biografie patria do „Pamätí“ zaslúžilých päťdesiatnikov.
Dozaista! Ale i v tom nedlhom živote sú dáta a veci hodné zaznamenania.
Z matrík, z policajných a súdnych relácií a z nacionálií sa možno dozvedieť, že interviewujete Ladislava Michala Novomeského, 27. decembra 1904 v Budapešti narodeného, z matky Irmy a otca Samuela, majstra krajčírskeho, príslušného do Senice na Slovensku, bývalého učiteľa, t.č. redaktora, slobodného, nemajetného, bez náboženského vyznania, viac ráz trestaného...“
Povedali ste, že sa menujete Ladislav Michal. Poznám vás však pod menom Laco Novomeský!
Nie som totiž jediný Ladislav Novomeský, ktorý píše. Nie je vylúčené, že tomu farárovi Ladislavovi Novomeskému z času na čas nadávajú pre moje verše...
Český poet, držiteľ Nobelovej ceny za literatúru (1984) Jaroslav Seifert sugestívne spomína na neho a na ďalších slovenských spisovateľov v knihe svoje pamätí Všecky krásy světa (1982) v súvislosti s trenčianskoteplickým zjazdom slovenských spisovateľov (1936): „Na zjazd bolo pozvaných i niekoľko českých autorov. Bol som medzi nimi a šiel som rád. S Lacom Novomeským sme boli priatelia a mali sme sa radi...“
Znalec diela Laca Novomeského, literárny vedec PhDr. Karol Rosenbaum, DrSc. (1920), ktorý pred dvomi desiatkami rokov zostavil, textologicky upravil a úvodnú stať k dvojzväzkovému Dielu (Tatran 1984) Laca Novomeského v Zlatom fonde slovenskej literatúry napísal, na margo svojej práce vyslovil: „Do edície Zlatý fond... vošlo aj dielo Ladislava Novomeského. Stalo sa tak zákonite, i keď slovo zlatý nie je novomeskovské, sotva sa nájde v jeho slovníku. No v takomto prípade vyznačuje hodnoty, a to tie najtrvácnejšie, nezameniteľné.“ Lednickorovniansky rodák zo základných východísk a súradníc jeho tvorivého oblúka pripomína, že svet sociálnych rozporov začal Novomeský vnímať veľmi mladý. Do literatúry vstupoval ešte v laviciach modranského učiteľského ústavu. Rýchlo dozrel na básnika. Nemal ešte dvadsať rokov, keď sa dostal na stránky ľavicovej a komunistickej tlače, aby ako sotva dvadsaťjedenročný zaujal miesto redaktora Pravdy chudoby. Rýchlo našiel cestu k skutočným pravdám o živote. Prijal ich, lebo ich hľadal. Jeho raná tvorba sa vyznačovala protestom proti krivdám, súcitom s obeťami kapitalistickej spoločnosti, no aj „túžbami po kráse“ a zmyslom pre ňu.
Bol z tých, čo verejne manifestovali svoje presvedčenie v poézii, bol z tých, ktorí tento príhlas vedeli premeniť na objavovanie krásy života, ľudskej vnímavosti, presnosti tvarov, ale aj farbistého koloritu vecí. V Novomeského poézii je ukrytý poklad ľudskej lásky, ktorá je predpokladom života a vzťahu k ľuďom. Editor a autor prológu Diela (Pred nedeľou, Nedeľa, Romboid, Otvorené okná, Svätý za dedinou, Pašovanou ceruzkou, Literárnopublicistické práce a články) upozorňuje čitateľa na známe verše o neskonalej láske: „Pripíšte k jeho chvále, že miloval tak strašne neskonale, veci i vecičky sveta.“ Ako seifertovsky, ako wolkrovsky to Novomeský povedal! „Veci a vecičky“ sú metaforou jeho života. Básnik v nich miluje človeka, domov, prácu. Táto láska sa prenáša na rodný kraj, básnikovo detstvo a diktuje vysloviť známy pozdrav „dobrý deň“ s celým obsahom citového života. Pre túto lásku začal písať verše, v jej mene písal a obrazne povedané i ukončil svoju tvorbu v „pozdných“ veršoch v cykle Dom, kde žijem.
V medzivojnovom období sa ako ľavicovo orientovaný novinár častejšie dostával do konfliktu s tlačovým zákonom štátu a neraz bol aj trestne stíhaný, začas bez zamestnania. Podobne aj počas druhej svetovej vojny. Po zriadení koncentračného tábora v priestoroch ilavskej väznice väznili tu stovky protifašistických bojovníkov a medzi nimi aj viacero takto zmýšľajúcich intelektuálov. O „ilavských“ fragmentoch v ich literárnej tvorbe sa najucelenejšie dozvieme v Kasáčovej monografii Slovenská poézia protifašistického odboja 1938 – 1945 (1974). Známa je titulná báseň zbierky Pašovanou ceruzkou s vročením „Ilava 1940“, vyjadrujúca náladu väzňa, umocnenú jesennou atmosférou, no zároveň úfnosť, ba vieru, symbolizovanú prírodou: „Plynú a plynú vlny za vlnami,/ Váh predsa večne stojí v diaľave/ jak naše chvíle zdĺhavé,/ s ktorými ostali sme sami.// V únavnom tichu ostávajú s nami/ len naše chvíle zdĺhavé,/ ktoré jak vlny plynú v diaľave,/ v nehybnom Váhu, tamhľa pod horami...“ Aj niektoré ďalšie básne zbierky majú podobný nádych (Budeš, Malé jesenné plátno a i.).
Stal sa členom ilegálnej Slovenskej národnej rady, zúčastnil sa na politických prípravách Slovenského národného povstania a na formovaní základných princípov usporiadania obnovenej Československej republiky na rokovaniach v Londýne a v Moskve. V povojnových rokoch plnil významné úlohy a zastával zodpovedné funkcie pri budovaní ľudovodemokratickej ČSR. V roku 1950 bol však medzi obvinenými z tzv. buržoázneho nacionalizmu, uväznený (1951) a na základe vykonštruovanej obžaloby odsúdený na desať rokov väzenia (1954). Koncom roka 1955 bol podmienečne prepustený na slobodu a zvyšok trestu mu bol odpustený, v roku 1963 občiansky a politicky rehabilitovaný. V Ústave slovenskej literatúry SAV pôsobil až do vážneho ochorenia v roku 1970.
Životné dielo L. Novomeského možno komplexne charakterizovať a zhodnotiť len za úzkej spolupráce politickej historiografie a spoločenskovedných disciplín – ako významnú osobnosť slovenských a československých dejín minulého storočia. Jeho nezastupiteľný zástoj v kultúrnohistorickom kontexte zaznamenali takmer všetci významnejší literárni vedci (F. X. Šalda, A. M. Píša, A. Matuška, V. Turčány, S. Šmatlák, V. Mináč, M. Válek, Z. Klátik). Interesantné by však bolo prečítať si – popri všetkej závažnosti novomeskovskej tematiky – anekdotické reminiscencie Š. Žáryho. Na Laca Novomeského ich vysypal hneď viacero.
Sté výročie jeho narodenia bolo zaradené aj do Kalendára kultúrnych výročí UNESCO na rok 2004.
Autor: nyi