„Veru, rôčky nezastavíš,“ povzdychla si nejedna bývalá hráčka pri stretnutí so svojimi spoluhráčkami, s ktorými sa nevidela aj niekoľko rokov, pretože viaceré z nich osud zavial mimo Púchov.
Púchovská hádzaná si pripomínala okrúhle jubileum – 55. výročie založenia, pretože to bolo práve na prelome rokov 1949/50, keď pán Punčochár spolu s mladými nadšenkyňami z Makyty vytvorili ženské družstvo. Hoci oddiel zanikol, po čase sa obnovil. Lenže v šesťdesiatych rokoch zanikla mužská hádzaná, no ženy sa udržali dodnes. Klub mal niekoľko názvov – Iskra, Gumárne 1. mája, Matador až po dnešný HK. Púchovské ženy hrali väčšinou druhú najvyššiu súťaž, v rokoch 1979 a 1980 skončilo dvakrát druhé za Prešovom a Topoľníkmi. Aktívne sú aj mládežníčky, pričom staršie a mladšie žiačky sa môžu pochváliť titulom majstra Slovenska.
Po uvítaní chlebom a soľou a kalíštekom sme vyrušili bývalého predsedu Vladimíra Tarabu. „Hádzanú som hrával ešte ako dorastenec, no potom som dal prednosť kulturistike, kde som dosiahol majstrovskú triedu a neskôr som bol trénerom. Potom som prišiel pracovať do Matadoru na vedúcu pozíciu a v 80. rokoch som robil predsedu klubu. Keď ma povinnosti zaviali do zahraničia, musel som funkciu nechať. Púchovská hádzaná, to je pre mňa Hela Michalcová, ktorá možno nie je celkom docenená za to, čo jej všetko obetovala ako hráčka, trénerka. Vedela vždy strhnúť kolektív, vychovávala, povzbudzovala, ponadávala i poláskala.“
Pri jednom zo stolov sme stretli v družnom rozhovore trio Peggy (Margita Jančová /Púčiková), Kečo (Ľudmila Kečkešová/Čičková) a Emília Madarová (Janíčková). „Boli to krásne časy, keď sme v sedemdesiatych rokoch hrali. Najúžasnejšie boli sústredenia, kde sme pochodili susedné štáty. V Maďarsku sme dokonca na jednom z nich oberali broskyne, za čo sme si každá mohli zobrať debničku domov. Boli vynikajúce,“ smeje sa Peggy. „Mali sme vynikajúci kolektív, všetky akcie sme robili spoločne s trénerkou,“ dodáva Kečo. „Nezabudnite napísať, že vždy, keď sme boli v niektorom z prímorských štátov, nevynechali sme nočné plávanie, ale bez plaviek,“ uškŕňa sa E. Madarová, ktorá sa môže pochváliť titulom s mladšími žiačkami a jej dcéra hrá dnes za ženy. Spolu s nimi si na najlepšie sezóny spomína aj jedna z tria Bučkových, bývalé ľavé krídlo Darina. „Dnes sme sa tu stretli tri menovkyne, okrem mňa Helena a Milka. Pamätám si ešte na ten nešťastný zápas s Topoľníkmi, kde nás prehra stála postup do najvyššej súťaže. Škoda, boli sme tak blízko,“ spomína dnes učiteľka telesnej výchovy v ZŠ Nováky. „Škoda, že v tomto regióne hádzaná nie je taká populárna, prím majú vodné pólo, plávanie a futbal. Na hádzanú mi ostali pekné spomienky a sem-tam zarastená antuka v koži, lenže to už k športu v tých časoch neodmysliteľne patrilo.
Ďalšia z hádzanárok, Mária Kucejová, dnes pracuje v klube ako členka revíznej komisie. „Súhlasím s kočkami, že kolektív bol vždy na jednotku, rada som hrávala, pretože nechýbala ani zábava.“
Pri predstavovaní pomáhal aj tréner Ivan Faktor, ktorý so staršími žiačkami získal slovenský titul. „Hráčok bolo mnoho, na všetky spomínam rád, pretože sme spolu vždy niečo dokázali.“ Po troške premýšľania spoznal aj Janu z považskobystrickej športovej rodiny Bartekovcov, ktorá odohrala v klube viacero sezón a potom odišla do Vrútok. V jej prípade jablko ďaleko od stromu nepadlo, pretože jej syn Miro Malachovec hrá hádzanú za mladší dorast Pov. Bystrice.
Na oslavách sa nielen spomínalo, ale aj obdarovávalo. Trénerku Helenu Michalcovú potešili bývalé zverenkyne zlatým sloníkom pre šťastie, ktorý odovzdala Milka Bučková. Bokom neostal ani Vladimír Taraba. Na hádzanárky nezabudol ani primátor Marián Michalec. „Keď som bol malý, chodili sme s chlapcami pozerať na hádzanú, ktorú trénovala teta Hela, lebo tam boli pekné baby a nevadilo nám, že nepoznáme pravidlá. Keď sme boli starší a hrávalo sa na novom ihrisku či v hale, znova sme chodili pozerať na krásne baby. Jednoducho povedané, hrdí môžu byť všetci muži, ktorí ich majú doma, pretože boli a sú krásne, ale aj niečo dokázali.“ Za tieto slová, ale i podporu (veď hádzaná bude zaradená v programe podpory športu mestom do veľkej päťky) mu H. Michalcová v mene dievčat venovala srdiečko.
Po symbolickom pohári šampanského nasledoval kultúrny program a aké by to bolo stretnutie športovkýň, keby v ňom chýbal šport. Po zápase a iných športových disciplínach sa tancovalo a spomínalo ešte poriadne dlho.
Autor: jš
