S autorkou, ktorá sa celý život venovala deťom v považskobystrickej základnej a materskej škole, dnes na dôchodku, sme sa stretli na rozhovor.
Kde a ako ste začínali s vlastnou tvorbou básní?
Prvé začiatky sú v dobe môjho dospievania. V štrnástich som napísala prvú báseň. Námet aj múza ma kopla na lúke, sadla si na kopček a napísala som krásnu báseň o kvetoch vôkol. Všetky moje básne, tie prvé, ktoré som napísala, mi nezostali, je mi to veľmi ľúto. Boli z krásnej papradnianskej prírody. Myslím, že ma doteraz neopustili múzy, občas ma „kopú“, aj v noci, hľadám papiere po byte a musím to dať na papier! Zachytím námet do skice, ako keď ju robí výtvarník. Prídu chvíle, odložené básne zo zásuviek mám potrebu vytiahnuť. Sadnem za stôl a pracujem na tom. Je to taká istá namáhavá práca ako akákoľvek iná. S jednou básňou pracujem päť, šesť, desaťkrát, kým som skutočne spokojná.
Poetika je vo vašich básniach príznačná...
Myslím, že najväčším prameňom bolo to, že som veľa čítala v mladosti. Vďaka mojej mame, ktorá to doslova potrebovala na pohladenie vlastnej duše a ja som čítala ukradomky. To bola jedna časť mojej inšpirácie. A druhá, že som vyrastala v takom krásnom prírodnom papradnianskom prostredí. V prírode ma inšpirovalo doslova všetko. Nezničená, čistá príroda... Zaťažená prácou, domácnosťou, pracovnými povinnosťami, písala som už menej, tieto impulzy mi chýbali. Snažím sa čerpať v bystrickom prostredí. Je tu tiež veľa pekných miest, ktoré ma evokujú k písaniu. Metaforické obrazy hľadám v prírode. Tam sa mi darí najviac ich nájsť.
Poézia ktorých autoriek je vám najbližšia?
Za poéziou siaham podľa nálady. Najčastejšie sa vraciam k Elizabety Browningovej. Jej Portugalské sonety sú moja najväčšia láska, často siaham po veršoch Ali Achmatovovej. Z našich mám rada Milku Haugovú, Hanku Koškovú, Zlatu Motlákovú, Mášu Haľamovu a Zlaticu Solivajsovú. Stretla som sa s niektorými z nich osobne, veľmi sme si rozumeli.
Kde ste hľadali príležitosť stretávať sa s autormi?
Chodievala som recitovať na Hviezdoslavov Kubín. To boli prvé stretnutia s poéziou a poetmi, boli v porote, aj v Bratislave, Banskej Bystrici a Turčianskych Tepliciach, kde som študovala, bola možnosť stretnúť sa s nimi. Posielala som svoje verše do Nového slova, rubriky, ktorú viedli Viliam Marčok, Vojtech Michálik a nakoniec Vojtech Kondrót, ktorý bol aj naším lektorom pre klub. Vlani v januári zomrel. Pavol Stanislav Pius zo Spolku slovenských spisovateľov prebral túto funkciu. Klub potrebuje mať lektora, autori sa rozpísali, publikujú. Potrebovali by sme ďalších fundovaných lektorov, ktorí by k nám prichádzali, no nemáme na to financie. To je moja túžba, aby klub lepšie fungoval. Aby nás lektori poznali, potrebovali by sme hlbšie vzdelávanie sa v oblasti poetiky. Nestačí len prečítať Poetiku od Jozefa Hrabáka, Úvod do literatúry, Poetický slovník Teodora Žilku. Aj to dá dosť, omnoho lepšie by bolo, keby niekto priamo hlbšie pracoval s našimi prácami a pomáhal nám.
Máte však aj prozaické, všedné dni...
Dopoludnia som bola vonku s vnučkou, tešili sme sa po dlhej dobe z prvého snehu. Keď som prišla domov, čakala ma hromada snehu pred domom, aby som ho odpratala.
Čo nerobíte rada?
Neleňoším. Nemám na to čas. Mala by som viac oddychovať, už mám na to predsa svoj vek.
Teda, ako relaxujete?
Spánok potrebujem veľmi, a to je vlastne môj relax. Keď som unavená, zacvičím si, teraz navštevujem masážne centrum kvôli bolesti chrbtice a na povzbudenie.
Boli ste celý život učiteľkou. Do dôchodku ste odišli z funkcie riaditeľky MŠ. Nechýba vám vrava detí?
Deti sú moja veľká láska. Deti hľadám všade: v knihách, okolo seba, teším sa z každého impulzu, kde sa dozviem o ich ďalšom živote. Robila som s deťmi, tak je mi to prirodzené. Veľmi sa teším aj z vnúčeniec Veroniky, Romanka a Katky, zlaté deti, pre mňa impulz do života.
Dcéra vyštudovala slovenčinu. Prechádzajú vaše verše jej zrakom?
Určite. Dcéry čítajú moje básne, Monika posudzuje obsah a Valika jazykovo upravuje. Každá niečo. Monika sa tiež pokúša písať, a to veľmi pekné verše s filozofickým podtextom, v tom smere bude isto moja nasledovníčka.
No, manžela tiež nenecháme bokom...
Sme celá rodina poetická. Keď sme spolu ešte len chodili, písal mi krásne básne. Mám ich doteraz odložené. Teším sa z nich, keď sa k nim vraciam. Muž je poeticky ladený a práve preto, ma vie aj pochopiť.
V minulosti chodili regionálni autori do púchovského klubu. Pätnásť rokov ste však predsedníčkou považskobystrického...
Božka Dobrovičová, Ladislav Kossuth a ja sme chodili do púchovského klubu autorov, s nami aj Ľubica Bašová, pracovníčka osvetového strediska, kde sme boli evidovaní. Viedla ho Elena Zlatošová-Bakošová. Odišla do Národného osvetového centra, zanikla ZUČ pri DK v meste a aj klub. Niektorí púchovskí autori chodia teraz do nášho klubu. V roku 1990 pri miestnom odbore Matice slovenskej sme s Ľudmilou Ješkovou založili Klub autorov. Tu sme päť rokov rozvíjali svoju činnosť, robili sme autorské večery, stretávali sa na pôde Matice slovenskej. Klub autorov Považia vznikol roku 1995, kedy bola podpísaná dohoda s Ľudovítom Fuchsom a Petrom Andruškom z Bratislavy zo Spolku slovenských spisovateľov s vtedajšou knižnicou. Stali sme sa vtedy prvý klub na Slovensku z 27, v Združení autorov umeleckej literatúry. Na pôde Považskej knižnice sme doteraz.
Klub sa pustil do vydávania almanachov. Prečo?
Vydali sme dva almanachy, v ktorých mali zverejnené prozaické a poetické práce dvadsiati regionálni autori pod názvom Almanach PB I., II. s podtitulom Dotyky s múzou. Prvý vyšiel v roku 1997, druhý v roku 2003. To je aj obraz o činnosti klubu. Regionálni autori majú veľmi malú publikačnú možnosť. V almanachoch sa mohli prejaviť a urobiť do budúcnosti určitý odkaz pre mladých, ktorí prídu po nás.
Autor: zum
