Sobota, 28. november, 2020 | Meniny má HenrietaKrížovkyKrížovky

Vždy verí svojim snom

Jeden známy si ako svoju inšpiráciu vybral akademického maliara z vedľajšej dediny a počas celého detstva si opakoval, že raz, podobne ako on – chudobný chlapec zo zapadnutej dedinky – musí niečo dokázať. A dokázal.

Jeden známy si ako svoju inšpiráciu vybral akademického maliara z vedľajšej dediny a počas celého detstva si opakoval, že raz, podobne ako on – chudobný chlapec zo zapadnutej dedinky – musí niečo dokázať. A dokázal.
Chcete sa aj vy inšpirovať podobnými príbehmi? Viete, koľko osobností šoubiznisu, športu, kultúry, či podnikania sa narodilo na Považí? Chceli by ste spoznať ich životnú púť, dozvedieť sa o ich úspechoch, pádoch a zaujímavých životných situáciách? Prinášame vám seriál rozhovorov s rodákmi z nášho regiónu, a to najmä takými, ktorým sa v šírom svete podarilo nájsť si to správne miesto. V našom seriáli načrieme do ich krátkej, no bohatej životnej púte v rôznych povolaniach, v rôznych končinách našej vlasti i mimo nej. Okrem úspechu majú spoločné „korene“, ktoré siahajú na Považie a sú na to patrične hrdí. A možno prídete na to, že ste sa s nimi hrávali na rovnakom pieskovisku, sedeli v jednej triede, kopali spoločne do futbalovej lopty, či chodili do rovnakého krúžku...
Pochádzate z Malých Ledníc a po vysokoškolských štúdiách ste sa presťahovali do Bratislavy. Poviete nám, ako to bolo s tým maliarom zo susednej dediny? Dotiahol vás jeho vzor do veľkého sveta?
Tá historka nebola zo susednej dediny, ale z našej. Maliar sa volal Jozef Porubčin a keď som o ňom čítal ako chlapec v časopise Život, zdalo sa mi to naozaj úžasné. Ale to, že pôjdem do sveta, predpovedala už moja babka, ktorú som mal veľmi rád. Odkedy som vedel čítať, vždy, keď som prišiel zo školy a hodil tašku s učebnicami do kúta, položil som pred seba knihu. Mohla byť hocaká, ale vždy som si k nej otvoril aj veľký starý atlas. Babka neraz zalomila rukami hovoriac: Bože môj, chlapče, však ty hádam budeš dajakým svetárom...“ A ja som vedel, že budem. Skutočne som veľa sníval a svojim snom som veril možno až nekriticky vášnivo. Boli hlavne tri. Mať dobrú rodinu, poznať svet a aspoň trochu spoznať, ako ten svet funguje. Okrem iného, celé detstvo aj mladosť som tieto sny pripomínal pri každej návšteve kostola aj tomu, ktorý je môj priateľ a ktorému familiárne hovorím Veľký šéf. Mám úžasné šťastie, že sa mi tieto sny splnili. Spomínam si, ako som po dvojročnej základnej službe v Chebe nastúpil pracovať do Stavoindustrie Dubnica. Naša partia robila pri zakladaní stavieb v mnohých mestách, či na Ukrajine. Ako maturant z priemyslovky som bol v partii vždy ten posledný pomocný stavebný robotník. Raz, keď pršalo a po uši zablatený od blata a betónu som uzimený v unimobunke pred chlapmi povedal, že niekedy ako novinár precestujem svet a budem robiť rozhovory s prezidentmi či ministrami, mysleli si, že mám značne zvýšenú teplotu. Už som to nikdy neurobil, aby ma nemali za bláznivého rojka. Keď som si na montáže do Krivého Rogu pribalil tucet kníh, učil som sa pred prijímačkami iba potajomky, aby som predišiel posmeškom. Nakoniec ma na štúdium žurnalistiky prijali vo veku, keď ho iní končili. Roky v montérkach však ani trochu neľutujem. Zažil som aj túto stránku života, ktorú chápem možno o niečo lepšie, ako nemálo mojich novinárskych kolegov. A viem si ľudí v robotníckych profesiách úprimne vážiť.
Malé Lednice ležia na samom okraji Považskobystrického okresu vo veľmi peknom prostredí. Ako ste ich vnímali v detstve a ako ich vnímate teraz?
V detstve to bolo more chlapčenských zážitkov spojených s veľkou dávkou slobody a voľnosti, no aj povinností, o ktorých mestské deti ani nechyrujú. Tá uvoľnenosť a obrazy z prírody mi dávajú silu doteraz. Mám šťastie, že môj dobrý Veľký šéf mi nadelil aj schopnosť, že kedykoľvek som unavený, stačí, aby som si sadol niekde do kúta, zavrel oči, a kým narátate do dvadsať, už spím. No vždy si pred zaspaním cez zatvorené oči predostriem ako tapetu dajaký obrázok z malolednickej prírody. Pravdupovediac, musel som však najskôr prejsť púšťami Afriky či Ázie, aby som pochopil, aká je úžasná.
Máte niekedy chuť vymeniť ruch veľkého mesta a každodenný stres za pohodu vo vašom rodisku?
Nie. Aspoň nateraz určite. Mám povolanie, po ktorom som túžil, takže prečo? No veľmi si vážim všetkých, ktorí si u nás postavili domy, starostlivo vychovávajú svoje deti a tešia sa zo zázemia rodín a blízkych. To mi v Bratislave, kde som sa vždy musel obracať sám medzi cudzími, naozaj chýba. Keď vám aj pri riskantnom kráčaní dopredu nemá kto podržať chrbát, je to dosť náročné. Priateľstva, a osobitne medzi novinármi, je ako šafránu. Čo sa mňa týka, ani jedno sa nevyrovná tým, čo mi ostali z detstva.
Vraciate sa na Považie často? Pri akých príležitostiach?
Žije tu otec aj mama, v Ledniciach mám sad PaReZuSa-d, takže sem chodím aspoň raz za dva či tri mesiace. No a vždy začiatkom roka tradične zájdem do Suchej doliny, kde zavriem oči a – sníva sa mi.
Vieme, že máte vzťah aj k Detskému domovu v Domaniži a ukázali ste ho aj iným osobnostiam.
To, že som do tohto domova zaviedol ministra obrany či štátneho tajomníka, že tam bol moderátor Jaro Buček a aj pre deti z domova rozprával v domanižskom kultúrnom dome kozmonaut Ivan Bella, to je len druhoradé. Na prvom mieste je dôležité, že sa mi darí pre tieto deti aspoň dva razy do roka zabezpečiť autobusový výlet, že sa pre ne trebárs z charitatívnej zbierky v bruselskej centrále NATO podarilo získať 150-tisíc frankov na zariadenie kuchynky a podobne. Teší ma, že ma v tom podporuje aj súčasné vedenie ministerstva obrany a deti už obdaroval aj minister obrany Juraj Liška. Zároveň sa musím priznať, že aspoň takto využívam svoje známosti. Keď mi niektorí obchodne zdatní kamaráti povedia, že práve tieto známosti by sa dali využiť na kadejaký veľký biznis, poviem im, že mi je ľúto. Toto skrátka neviem – a popri novinárčine sa to ani robiť nedá. Osobne však dávam klobúk dole pred ľuďmi, ktorí podnikajú a ktorí dávajú prácu iným.
K žurnalistike ste pričuchli ako 16-ročný, ale študovať ste ju nezačali hneď po strednej škole. Kde ste sa medzitým stratili?
Moje materské noviny sú naozaj OBZOR a ešte školský časopis Strojár považskobystrickej priemyslovky. Keď ma moja milá pani profesorka Mária Kolníková menovala za jeho šéfredaktora, definitívne prehodila v mojom živote výhybku smerom k žurnalistike. Spolu so Zuzkou Muthovou z OBZORU sú také moje novinárske sudičky. Po maturite som bol chvíľku konštruktér, aj robotník v Považských strojárňach, potom vojenčina, Stavoindustria a následne Filozofická fakulta UK.
Vraj ste si na žurnalistike vyhliadli spolužiačku a povedali si sám pre seba, že práve ona bude vašou manželkou. Po jeden a pol roku bola svadba. Veríte na lásku na prvý pohľad?
Renku som uvidel na prijímačkách a bolo mi všetko jasné. Pozval som ju na obed – a dala mi košom. Jej to totiž aspoň do pol roka zďaleka tak jasné nebolo. Keď sme sa brali, nemali sme absolútne nič. Šesť rokov sme žili v jednej izbičke so spoločnými WC na manželskom internáte. Vtedy sa nám narodila aj naša Zuzka a ja si až teraz uvedomujem, aká to bola pre manželku záťaž. O to viac, že počas nežnej revolúcie sme zakladali študentský týždenník Zmena a vtedy, i potom v Pravde, som veľa cestoval. V jednom roku som bol trebárs tri mesiace v Austrálii, mesiac v Albánsku, chodil som po Kaukaze i po Sibíri a o cestách po republike ani nehovoriac. Dajú sa spomenúť aj také epizódy, kedy som písal o mafii a kedy si ma dvaja vyholení magori dosť nešetrne podali priamo pred jej očami. Ak k tomu pridám, že nemám bohvieako pokojnú povahu, a ak dodám, že ma vždy podporuje a takmer nikdy mi nič nevyčíta, musím zhrnúť, že tá moja láska na prvý pohľad trvá doteraz a je skrátka úžasná. No a ako bonus som vyženil tiež aj dobrú svokru.
K vášmu detstvu neodmysliteľné patria lesy a celá príroda v okolí Malých Ledníc. Nemyslíte si, že práve takéto prostredie chýba v bratislavskom detstve vašich detí?
Chýba im ten pocit voľnosti, kedy môžu vybehnúť von, a nie sú medzi panelákmi, z ktorých na nich hľadí tisíc okien. No na druhej strane žijeme dvesto metrov pod lesom. Zuzka chodí na „výpravy“ do lesa, či do húštin v ramenách Dunaja častejšie, ako jej spolužiaci, Samko v dunajských ramenách trénuje na kajaku, takže to nie je až také zlé.
Po úspešnom pôsobení v dennej tlači ste sa stali hovorcom ministerstva obrany. Bola to akási odmena za vašu novinársku prácu na tému „armáda“?
Z Pravdy som už bol na odchode do Života, kde mi vtedajší šéfredaktor ponúkol miesto svojho zástupcu. Chcel som sa viac venovať rodine a trochu zmeniť svoje novinárske zamerania, pretože som sa popri reportážach začal venovať naozaj predovšetkým armáde. Ponuku stať sa hovorcom som však bral ako výzvu. Čakal ma šestnásťhodinový pracovný deň a robota sedem dní v týždni. Keď som sa napokon lúčil s ministrom obrany Jozefom Stankom, čudoval som sa, že nie som ešte rozvedený. Aj preto som sa nesnažil vrátiť do denníka, hoci i dnes veľa píšem aj do civilných novín a tiež mám za sebou zopár realizovaných scenárov pre televíziu. No a keď sme pri tých odmenách – keď som začal prácu hovorcu robiť, mal som deväťročného Favorita. Keď som ju končil, ten istý Favorit mal o tri roky viac, no bol ešte hrdzavejší.
Vďaka postu hovorcu i novinárčine ste sa dostali do mnohých, aj exotických krajín. Čo je na takýchto služobných cestách závideniahodné a čo nie?
Keď človek príde prvý raz do Mexika, Nórska či Afganistanu, zaujíma ho všetko. Keď je pätnásty raz v Bruseli, zaujíma ho, kedy mu letí lietadlo domov. Musím však povedať, že som mal úžasné šťastie vidieť svet z oboch polôh. Na jednej strane boli večere s ministrami obrán, generalitou, ale aj podnikateľmi v Paríži, Washingtone, Pekingu, Omsku či Ivanofrankovsku. Na strane druhej ešte stále cítim chuť lacnej klobásy a samohonky na chudobnom predmestí Kyjeva. Spomínam si, ako sa so mnou a s rojmi múch aj komárov delili domorodci v africkej Eritrey o kyslé placky, ktoré sme držiac v bielych aj čiernych rukách ponárali v spoločnej mise do mäsovej omáčky. Na jednej strane whisky, rozvoniavajúca v londýnskej jedálni admirality pamätajúcej aj na pôžitkára Winstona Churchila, na strane druhej kyslé kozie mlieko od pastiera na samote v albánskych horách. Alebo radosť pri vzlete nášho kozmonauta na kozmodrome Bajkonur v protiklade s cestou do Iraku pár dní po tom, ako nám tam zomreli traja vojaci. Pre novinára sú všetky tieto veci fascinujúce. Problém je len ten, že som často mimo rodiny.
Pamätáte si na jednotlivé krajiny alebo sa vám už niektoré spomienky zlievajú a zahmlievajú? Koľko ste ich už navštívili?
Navštívil som viac ako štyridsať krajín na všetkých kontinentoch a pamätám si na ne celkom dobre.
Píšete si niečo ako denník zo svojich ciest?
Tým denníkom je novinársky zápisník. Na klasický denník som stále málo disciplinovaný.
Osobitnou kapitolou medzi vašimi záujmami je aj súťaž stredoškolských a vysokoškolských novinárov Štúrovo pero. Majú dostatok možností na presadenie sa? Myslíte si, že mladí talentovaní ľudia sú na Slovensku dostatočne podporovaní?
Súťaž mladých novinárov som založil ešte v roku 1991 spolu s profesorom Andrejom Tušerom a docentom Jánom Sandom. O dva roky neskôr sme ju presunuli z Bratislavy do Zvolena a postupne sa z malého podujatia stala pre túto kategóriu novinárov jednoznačne najprestížnejšou udalosťou roka. Vďaka nej poznám veľa mladých žurnalistov. Myslím si, že tí talentovaní majú najmä v Bratislave príležitostí presadiť sa dosť. Horšie však je, že predovšetkým kvôli obrovskému pracovnému vyťaženiu sa im nikto zo starších redaktorov nemá čas venovať. Respektíve – starších novinárov sa vydavatelia zbavia, aby mohli za pár korún zamestnať elévov. No a čo sa týka podpory mladých – kiež by sme raz dospeli tam, kde sú dnes severania alebo Íri.
Čo by ste odporučili mladým ľuďom, ktorí začali písať a rozmýšľajú o budúcnosti novinára?
Len dve veci. Aby si dobre zrátali, či na to majú talent a povahu. No a aby si uvedomili, že nerozpadnuté novinárske manželstvo sa stalo takmer raritou.
Za svoju novinársku prácu ste dostali viacero ocenení. Ktoré je pre vás najvýznamnejšie?
Zrejme to, ktoré som získal za založenie juniorskej novinárskej súťaže. Zaujímavý je aj pocit, že predsedám porote, v ktorej je môj bývalý vysokoškolský učiteľ a dnes kamarát docent Janko Sand, ako aj prvý víťaz súťaže a dnes televízny moderátor Patrik Herman.
Popri písaní aj fotografujete. Keby ste si mali vybrať písanie alebo fotografovanie, pre ktorú činnosť by ste sa rozhodli?
Fotografujem, ale necítim sa byť fotografom.
Vo vašom skutočne aktívnom 40-ročnom živote je aj ďalšia zaujímavosť, a to, že ste založili bežecké preteky Veľká cena Malých Ledníc, beháte dlhé trate...
Bohužiaľ, o oboch veciach možno hovoriť len v minulom čase. Tie preteky bola moja „srdcovka“, pričom za desať rokov sme ich od nuly vytiahli až na majstrovstvá Slovenska v lesnom behu a finálové preteky Slovenského pohára v behu do vrchu. Keď som tento fungujúci „stroj“ vtedy odovzdal do ďalších rúk, uskutočnil sa už len jeden ročník. Možno je to tak dobre, Lednice žijú futbalom a ja ich obdivujem za to, že v štvrtej či piatej lige dokážu držať krok s mnohonásobne väčšími dedinami a mestami. No, a čo sa týka môjho behania, po jednom prepálenom maratóne som si musel dať dvojročnú prestávku, počas ktorej som pribral skoro tridsať kíl. Snažím sa však bicyklovať, plávať a chodiť na túry. Práve teraz som to ale opäť prehnal, mám zapálenú achilovku a som z toho dosť nervózny.
Máte recept, prečo sa z vás stal príkladný študent, a nie „veľký lump“ z Malých Ledníc?
Tak to sa musím trochu zasmiať, pretože od príkladného študenta som mal ďaleko. V Domaniži v základnej škole som sa nevyhol trojkám. Hoci na priemyslovke to už bolo lepšie, viac ako matematike som sa venoval mimoškolským aktivitám. A že som sa nestal veľký lump? To sa, priznávam, stať mohlo, kedy som nestretol moju manželkou a keby jej „veľký šéf“ nenadelil toľko tolerancie, lásky a trpezlivosti.
Ako najradšej pri vašom rýchlom životnom štýle relaxujete?
Je to taký osviežujúci kokteil namiešaný z knižiek, vína, bicykla a lesa.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Bývanie v meste predlžuje život
  2. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  3. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  4. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  5. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  6. Aká je chémia vôní
  7. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  8. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  9. Tento rok by mal 70: Legenda Karola Duchoňa ožije u vás doma
  10. Hubert – keď život chutí už 195 rokov
  1. Darček? Špičková autonavigácie Mio Spirit 8670 Full EÚ Lifetime!
  2. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  3. Aké sú dopady pandémie na financie ľudí?
  4. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  5. Účastníci charitatívneho behu No Finish Line nabehali 26 007 km
  6. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  7. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  8. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  9. Aká je chémia vôní
  10. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 29 964
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 17 393
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 14 511
  4. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 10 369
  5. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 636
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 424
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 109
  8. Predplatená telefónna karta s kreditom 10 € v denníku SME 7 881
  9. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 789
  10. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí 7 494
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

Na Slovensku v piatok stúpol počet nakazených o 1526, pribudlo 27 úmrtí

Celkový počet potvrdených úmrtí na pľúcnu formu ochorenia COVID-19 na Slovensku vzrástol na 798.

Ilustračná fotografia.

FOTO: V meste už stojí vianočný strom

Príprava na Vianoce je v meste v plnom prúde. Pred radnicou už stojí strom, ktorý budú onedlho zdobiť.

Štrnásť metrový smrek už stojí pred radnicou

FOTO: Cestári dostali novú techniku. Týmito kusmi budú brázdiť cesty Trenčianskeho kraja

Ide o sypače, čelné snehové radlice a ďalšiu techniku, ktorá je určená na zimnú údržbu.

Kto sa dostal do ideálnej jedenástky jesennej časti V. ligy Sever?

Vybrali sme ideálnu jedenástku V. ligy Sever.

Ilustračná fotografia.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Maľbu na trnavskom paneláku za tisíce eur autor prerobí, ľuďom sa nepáči

Mala vyžarovať pozitívnu energiu, ľudia zo sídliska ju však prijali veľmi rozpačito.

Pri nehode v centre Zvolena vyhasol ľudský život

Nehoda sa stala v blízkosti Zvolenského zámku.

Obnažená a dobitá žena ležala pred bytovkou v Holíči

Pred incidentom v meste popíjala s dvoma mužmi.

Zlatomoravský vajda zomrel. Ešte bude mela, hovoria miestni

Podľa ľudí blízkych komunite ešte nie je isté, kto ho nahradí.

Už ste čítali?