Televízia ma baví, no „narcis“ nie som

Chcete sa aj vy inšpirovať podobnými príbehmi? Viete, koľko osobností šoubiznisu, športu, kultúry, či podnikania sa narodilo na Považí? Chceli by ste spoznať ich životnú púť, dozvedieť sa o ich úspechoch, pádoch a zaujímavých životných situáciách? Prinášame vám seriál rozhovorov s rodákmi z nášho regiónu, a to najmä takými, ktorým sa v šírom svete podarilo nájsť si to správne miesto. V našom seriáli načrieme do ich krátkej, no bohatej životnej púte v rôznych povolaniach, v rôznych končinách našej vlasti i mimo nej. Okrem úspechu majú spoločné „korene“, ktoré siahajú na Považie a sú na to patrične hrdí. A možno prídete na to, že ste sa s nimi hrávali na rovnakom pieskovisku, sedeli v jednej triede, kopali spoločne do futbalovej lopty, či chodili do rovnakého krúžku...
Narodili ste sa a vyrastali ste v Ilave. Aké sú vaše prvé spomienky na toto mesto? Zmenilo sa za tie roky? Ako často chodíte do Ilavy?
Prvé spomienky neviem presne definovať, skôr si ich pripomínam iba z fotografií. A aspoň podľa stromčeka pred naším domom môžem povedať, že Ilava sa veľmi zmenila (smiech). Niekedy mi je trochu ľúto, že v časoch môjho detstva ešte neboli také výdobytky techniky ako teraz a nemám niektoré okamihy natočené na videu. Preto sa musím spoliehať iba na svoju pamäť a rozprávanie rodičov, ale niektoré príhody by sa určite uživili aj v skrytej kamere. Domov chodím tak často, ako mi to práca dovolí, teda, ak mám viac dní voľno a nemám iné povinnosti, vždy idem domov za rodičmi.
Od vysokoškolských štúdií pôsobíte v Bratislave. Cítite sa už ako Bratislavčanka?
Ako „Blaváčka“ sa rozhodne necítim, aj keď mnohí vravia, že mám bratislavský akcent. Vždy, keď sa ma niekto spýta, či som z Blavy, poviem, že nie, takže „Blaváčka“ nie som. Trvalý pobyt mám stále v Ilave, aj napriek tomu, že pred dvomi rokmi som si v Bratislave kúpila byt a teším sa, že mám konečne svoje súkromie a pokoj. Dovtedy som totiž bývala na internáte a potom s ďalšími štyrmi dievčatami na priváte. A to bola katastrofa! Teraz som síce zadlžená až po uši, ale mám krásny bytík a je celý iba môj. Najšťastnejšia som, keď za celým dňom zatvorím dvere a relaxujem.
Rozhodli ste sa v hlavnom meste zostať?
Skôr by som povedala, že osud rozhodol za mňa. Tým, že som začala pracovať ešte počas školy, vytvorila som si množstvo veľmi dobrých kontaktov, a tak som sa rozhodla, že oveľa ľahšie sa mi bude v práci pokračovať v Bratislave ako začínať od nuly v Ilave. A to asi rozhodlo. Naviac, neviem si predstaviť, že by som nemala na výber a mohla by som pracovať len ako úradníčka v banke alebo na daňovom úrade. To by asi nebolo pre mňa to pravé „orechové“. Vyzerá to tak, že už tu asi zostanem.
Pôsobili ste v tlačovej agentúre, denníku, rádiu a teraz v televízii. V čom sa jednotlivé typy médií odlišujú a čo majú spoločné? Ktoré médium vám najviac „sedí“?
Stále tvrdím, že každý novinár, aj keď ja osobne vyštudovaná novinárka nie som, by mal začínať v tlačovej agentúre a postupne sa prepracovať. V tomto smere som ukážkový príklad. Rok v agentúre, rok v denníku, takmer rok v rádiu a potom už iba televízie. Každé médium je niečím iné, ale pravdupovediac, najviac ma baví televízia, a nie preto, že sa môžem vidieť, až taký „narcis“ nie som. Skôr je to o tom, že je tu viac možností vyjadrenia ako len písaný text. Aj keď je pravda, že televízna práca je práve preto náročnejšia. Musíte príspevok nielen napísať, ale aj prečítať, doplniť k textu pekné obrázky a podobne. V tomto smere je komické, že ešte v mojich 27 rokoch sa musím učiť rozprávať. Chodím na hodiny, na ktorých ma učia ako správne čítať vety, kam dávať prízvuk a ako položiť hlas a trénujem jazykolamy ako napríklad: „Rolu lorda Rolfa hral Vladimír Leraus, alternoval Leopold Haverl...“ Skúste to povedať trikrát po sebe a jazyk máte určite polámaný. Ak nie, pridávam ešte jeden: Dolár, libra, rubeľ. Dolár, libra, rubeľ. Dolár,...
Máte skúsenosť z verejnoprávnej i komerčnej televízie. Kto je lepším zamestnávateľom – štát alebo súkromný podnikateľ?
Musím povedať, že súkromné médium mi jednoznačne viac vyhovuje, a nie je to len o podmienkach, ale aj o štýle práce. Vo verejnoprávnej televízii je ešte stále trochu skostnatený systém a najmä je to obrovská budova, v ktorej nemáte problém sa stratiť. Tu v Záhorskej Bystrici máte pocit, že robíte v rodinnom podniku, všetci sa poznajú a pomáhajú si.
Máte v televízii aj iné povinnosti, ako len pripravovať spravodajské materiály do televíznych novín?
Mojou jedinou povinnosťou je práve príprava materiálov do televíznych novín. Ale niekedy to skutočne zaberie celý deň. Stáva sa aj, že prídem z jednej „výroby“ a vedúca vydania mi povie: to, čo si robila doteraz, odložíme na víkend, a teraz choď rýchlo tam a tam, to je horúci tip a treba ho rýchlo spracovať. A vtedy je to už o adrenalíne, keď sa okolo 18. hodiny vraciate z mesta, všade sú zápchy a viete, že máte necelú hodinu na to, aby ste materiál zostrihali. Ale málokedy sa stane, že sa niečo nestihne.
Ako si vyberáte témy?
Témy si rozdelíme deň vopred podľa toho, čo sa na ďalší deň deje. Takýto prehľad vydávajú tlačové agentúry s presným popisom, čo kde, kedy a prečo. Ak nie sú v pláne žiadne tlačové besedy, prichádzajú na rad vlastné tipy. Často sa však (najmä v lete) stáva, že takpovediac nie je do čoho pichnúť, nastane tzv. uhorková sezóna. Vtedy si skutočne hľadáme témy aj tam, kde by to človeku nikdy predtým nezišlo na um. Raz som si skvelú tému našla priamo pri platení účtov v banke. Pracovníčka ma totiž požiadala, aby som tlačivo vypísala modrým, a nie čiernym perom. To ma zaujalo a na druhý deň bol šot vo vysielaní, s vysvetlením, ako to v skutočnosti s modrými a čiernymi perami vlastne je.
V spravodajstve dostanete na svoj príspevok len jednu či dve minúty. Podľa čoho vyberáte respondentov a ako sa vám darí skrátiť ich výpovede na jednu - dve vety?
Respondenti sa väčšinou vyberajú podľa danej témy, je pochopiteľné, že k problematike ministerstva financií musím osloviť niekoho z ministerstva. V tomto smere sú najlepší hovorcovia, sú vždy k dispozícii a schopní vyjadriť sa k čomukoľvek. Skutočne sa mi málokedy stane, že počujem od osloveného respondenta povestné: No comment. A čo sa týka skracovania výpovedí, nemám s tým problém, pretože respondentovi presne poviem, čo od neho očakávam. Horšie je to na tlačovkách, lebo keď sa vrátite do televízie a na kazete máte nahraných 25 minút, z ktorých musíte vybrať 10 sekúnd, čo je asi jedna veta, tak to je poriadna fuška.
Pri rozhovoroch s významnými politikmi má navrch novinár či politik? Uvedomuje si, že len od novinára záleží, ako zostrihá jeho odpovede a do akého kontextu ich zakomponuje?
Veľa otázok naraz. Nedá sa povedať, kto má navrch, politikov berieme ako rovnocenných partnerov a oni ako partnerov berú nás. V skutočnosti je to vyrovnaný vzťah. O zaujímavé rozhovory nie je nikdy núdza, ale závisí to od konkrétnej situácie a človeka. Niektorí politici sú vtipní, čo sa môže do reportáže hodiť, pretože divák má vtipné výpovede rád a pobaví sa viac ako na „suchopárnych“ faktoch.
Kto spomedzi známych osobností, ktorých oslovujete, je váš najobľúbenejší respondent? S kým sa naopak stretávate nerada?
Nedá sa povedať, že mám najobľúbenejších. Sú jednoducho ľudia, s ktorými sa vám pracuje lepšie alebo naopak horšie. Pre mňa je napríklad veľmi dôležité, ak respondent presne vie, čo od neho chcem a vie to povedať jednou - dvomi vetami. Horšie je to s takými, ktorí jednu vetu hovoria 4 minúty, a aj tak to nie je ono. V takom prípade nezostáva nič iné len sa pýtať dovtedy, pokiaľ z neho nedostanem to, čo potrebujem.
V televízii je novinára aj vidieť. Čo všetko musí mať na pamäti okrem samotného textu správy? Aký dlhý čas venujete líčeniu a správnemu výberu oblečenia? Vyberáte si sama alebo máte v televízii na to špecialistov?
Našťastie texty čítame z papiera, takže už pri samotnom zostrihu ma nemusí trápiť, ako vyzerám. To je dôležité pri tzv. stand-upe, teda vtedy, keď ma je vidieť na obrazovke. A vtedy je to o zrkadle, výklade, okne auta, alebo čomkoľvek inom, v čom sa vidím. Samozrejme, nosím pri sebe púder, rúž a všetko ostatné. Najväčší problém mi však robia vlasy, pretože keď zafúka vietor, nepomôže už nič. A spolieham sa aj na kameramanov, ktorí vidia, ako vyzerám. A musím sa im poďakovať, lebo naozaj sa snažia pomôcť, keď si všimnú a upozornia na niečo, čo mne unikne.
Líčenie je ďalšia kapitola. Väčšinou sa líčim ráno doma a trvá mi to asi 10 minút, o oblečení väčšinou rozmýšľam tesne pred spaním a vyzerá to asi takto: Čo si zajtra oblečiem, aby som vyzerala dobre, aby sa to hodilo do parlamentu, alebo na vládu, a aby som sa cítila pohodlne a príjemne? Často sa však stane, že to, čo v skutočnosti vyzerá dobre, je na kamere nepoužiteľné. Málokto vie, že obrazovka pridáva každému 8 kilogramov.
Každý, kto sa viackrát objaví v televízii, je na Slovensku hviezdou. Cítite sa ako hviezda?
Už som tento výrok počula, ale ani zďaleka nemám pocit, že som hviezda. Je fakt, že to závisí od každého človeka. Niekto skutočnosť, že ho ľudia spoznávajú, neunesie a začne mať tzv. hviezdne spôsoby. Ja ich zatiaľ nemám a dúfam, že ani mať nebudem. Faktom však je, že nemôžem robiť také hlúposti, ako keď som mala 16 rokov. Nikdy totiž neviete, kedy vás niekto odfotí, ako sa zabávate a zneužije to. Som prekvapená, že aj ľudia, ktorých spoznám, rôzne reagujú na to, čo robím.
Keď nie som v práci, chodím nenalíčená, v športovom oblečení a so šiltovkou na hlave. Ale keď som doma v Ilave, musím sa „vyfešákovať“, pretože rodičia mi stále hovoria: uprav sa, veď čo si ľudia povedia, keď ťa uvidia?
Ak by vám v televízii ponúkli priestor na vašu vlastnú reláciu, o čom by bola? Rozmýšľali ste už nad tým?
Ešte v TV Luna som mala vlastnú reláciu, volala sa Fotelka a bolo to také príjemné klebetenie s rôznymi ľuďmi na rôzne témy. To je to, čo by ma bavilo, určite som skôr povahou na niečo také. Bolo fajn stretnúť sa so spevákmi, hercami, alebo úspešnými ženami a „pokecať“ s nimi o ich živote a kariére. V tomto smere mám skúsenosť, že čím väčšia hviezda, tým normálnejší človek. Dvakrát som sa stretla napríklad s Danom Hůlkom a je to jeden veľmi príjemný muž.
Práca spravodajcu je pomerne hektická a náročná. Dokedy plánujete pracovať v spravodajstve?
Túto otázku zatiaľ neriešim, aj keď je pravda, že sú dni, keď toho mám takpovediac plné zuby a najradšej by som pracovala niekde v úrade a o 15.00 za sebou zavrela dvere. V televízii totiž pracujete až pokiaľ sa neodvysielajú Televízne noviny, alebo pokiaľ neodovzdáte postrihaný príspevok do vysielania. Väčšinou som v televízii do šiestej - pol siedmej. Každý mesiac sa mi ujde aj jedna víkendová služba. Ale poviem na rovinu - keby ma to nebavilo, tak tu nie som.
Nemáte niekedy chuť venovať sa ekonomike ako ekonómka, a nie ako novinárka? Myslíte si, že sa k vyštudovanému odboru vrátite?
Určite nie, aj keď sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Začala som pracovať ešte v druhom ročníku na univerzite a novinárčina mi prirástla k srdcu. Neviem si totiž predstaviť, že by som mala stereotypnú prácu niekde v kancelárii od 8. do 16. Mne vyhovuje, že behám po meste, stretávam sa každý deň s inými ľuďmi a každý deň robím vlastne niečo iné, aj keď základ je stále rovnaký. A najmä mi vyhovuje, že nemusím skoro ráno vstávať (smiech)! V bežných dňoch vstávam pred deviatou, lebo okolo pol desiatej musím byť v televízii. Kamaráti nevedia pochopiť, ako to stíham, lebo majú predstavu, že každej babe trvá ranný rituál minimálne hodinu. Ja som hotová za 20 minút, ďalších 20 minút mi trvá cesta do práce. Každý deň jazdím autom 22 kilometrov tam a 22 späť. Jazdím ale veľmi rada, takže mi to nerobí žiadny problém.
Čo je podľa vás najväčší relax? Ako a kde zvyknete relaxovať?
Sladké ničnerobenie, inak povedané, najviac si oddýchnem, keď mám upratané a môžem si ľahnúť do postele a pozerať televízor. V poslednom období ma dostalo aj hranie Investora, ktoré ma naučili kamaráti a dokážeme pri ňom sedieť aj štyri hodiny. Od leta mám aj ďalšiu záľubu, pri ktorej oddychujem: vodné lyže. Je to skvelý šport, ktorý si ma absolútne získal.
Nedávno ste vyhrali motokárovú súťaž novinárov. Boli ste dokonca rýchlejšia ako väčšina mužov. Máte rada rýchlosť?
Mám rada rýchlosť, ale v bežnom živote jazdím podľa predpisov. Možno aj preto, že moje auto nejazdí viac ako 140 km/hodinu. Ale veľmi rada chodím na novinárske podujatia, kde sa dajú testovať rôzne autá a vtedy sa stáva, že tomu „vytnem“ aj 250. To je najvyššia rýchlosť, akou som v živote išla. A motokáry? To je niečo úplne iné. Kolegovia mi povedali, že jazdím ako chlap, a to majú pravdu. Vôbec sa totiž nebojím, celý čas mám nohu až „na podlahe“ a iba v niektorých zákrutách ťuknem na brzdu, aby som dostala šmyk. (Fú, ale teraz som prezradila tajomstvo môjho úspechu). Pravda je, že ak sa objavím na akcii, kde sú motokáry, reakcie kolegov sú rovnaké. No jasné, Gogová zasa vyhrá! A väčšinou majú pravdu.
Ste mladá a úspešná žena. Rozmýšľali ste už nad založením rodiny?
Rodina ma zatiaľ ešte neláka a dokonca mi zatiaľ netikajú ani biologické hodiny. Niekto si možno povie, že som karieristka, ale pravda je, že na založenie rodiny som zatiaľ nenašla ani vhodného partnera, tak to neriešim. Chcem si užiť, cestovať a baviť sa. Rodina neujde. V tomto smere sú zlatí aj moji rodičia, ktorých zatiaľ nechytajú babkovské a dedkovské chúťky a netlačia ma do ničoho. Niekedy stretávam spolužiačky z gymnázia, ako tlačia kočík a za ruku držia druhé dieťa, to naozaj nie je nič pre mňa. Deti mám rada na obrázku a bábätká sú podľa mňa všetky úúúúplne rovnaké. (Ospravedlňujem sa všetkým mamičkám, ale mám ten pocit.)
Viete si predstaviť zároveň vykonávať svoju terajšiu prácu a súčasne sa starať o rodinu?
Asi by som to riešila ako väčšina pracujúcich žien, a to opatrovateľkou. Asi by som nevedela zostať celý deň doma. Práca by mi chýbala. Ale neviem to posúdiť, pretože takúto situáciu som zatiaľ nemusela riešiť a dúfam, že ani v blízkej budúcnosti nebudem musieť.
Hovorí sa, že 21. storočie je storočím žien a mužom nezostáva nič iné, ako sa prispôsobiť... Čo vy na to?
Nemám ten pocit, podľa mňa má každé pohlavie svoje čaro a svoje postavenie v spoločnosti. Stále existujú povolania, ktoré nemôžu robiť ženy a naopak. Nemám pocit, že by sa moji kolegovia alebo priatelia (muži) museli prispôsobovať. Nehrám sa na feministku a priatelia mi hovoria, že som skôr „polochlap“, to tým, že mám vraj chlapské myslenie (smiech). Asi by sa čudovali, keby ma videli smokliť pri romantickom filme. Nemám rada ženy, ktoré si nevedia robiť zo seba žarty, alebo sa zasmiať napríklad na vtipoch o blondínkach. Je mi ich ľúto a myslím si, že sú samy zakomplexované.
Ste narodená v znamení barana. Sú vám blízke typické vlastnosti baranov ako tvrdohlavosť či túžba presadiť sa?
Som baran ako z učebnice, tvrdohlavá, vždy všade prvá a vždy musím mať pravdu. To sa prejavovalo už na základnej škole, bola som totiž predsedkyňou triedy a vždy som chcela byť najlepšia...