Chcete sa aj vy inšpirovať podobnými príbehmi? Viete, koľko osobností šoubiznisu, športu, kultúry, či podnikania sa narodilo na Považí? Chceli by ste spoznať ich životnú púť, dozvedieť sa o ich úspechoch, pádoch a zaujímavých životných situáciách? Prinášame vám seriál rozhovorov s rodákmi z nášho regiónu, a to najmä takými, ktorým sa v šírom svete podarilo nájsť si to správne miesto. V našom seriáli načrieme do ich krátkej, no bohatej životnej púte v rôznych povolaniach, v rôznych končinách našej vlasti i mimo nej. Okrem úspechu majú spoločné „korene“, ktoré siahajú na Považie a sú na to patrične hrdí. A možno prídete na to, že ste sa s nimi hrávali na rovnakom pieskovisku, sedeli v jednej triede, kopali spoločne do futbalovej lopty, či chodili do rovnakého krúžku...
Ste Púchovčanka, prežili ste v tomto meste svoje študentské roky, ako naň spomínate?
Strednú školu som absolvovala v Dubnici nad Váhom, takže súčasťou mojej mladosti bolo vstávanie pred pol šiestou, lezenie cez plot, aby som si skrátila cestu na autobus a potom cestovanie vlakom, kde sa ešte kúrilo uhlím. Nosili sme vtedy veľmi krátke sukne a neboli pančuchové nohavice, takže v zime to bývalo dosť kruté. S Púchovom sa mi spája najmä skvelé ochotnícke divadlo. Pani Čibenková založila mládežnícke divadlo a my, mladí, sme sa vtedy snažili napodobniť takých hereckých majstrov, ako bola pani Zelková, Vilo Hodoň a ďalší. Úsilie pani Čibenkovej nebolo asi celkom beznádejné, lebo medzi nami začínal vtedy napríklad aj úspešný člen SND Jozef Vajda. S mojimi stredoškolskými časmi sa tiež spája Salaš na ceste do Nimnice. Mal strategickú polohu. Stretávala sa tam mládež tak z Púchova, ako aj Považskej Bystrice a okolia. Tie zhruba dva kilometre na tancovačky na Salaš sme zásadne absolvovali pešo. V našej generácii mal auto naozaj málokto. Tie nočné cesty domov sa však veľmi nepáčili našim rodičom. Našťastie nikdy sa nič zlého nestalo.
Dlhé roky ste v Bratislave. S odstupom času, je rozdiel, čo sa vám páčilo v Púchove predtým a čo teraz?
Pre mňa to vždy zostane rodné mesto, kde sa budem rada vracať. K rodičom, teraz už, žiaľ, len k mame a tiež k mojim skvelým bratom, švagrinám, synovcom, neteriam a krstniatkam. Dodnes chodíme spolu lyžovať na Čertov či na Dešnú, vzájomne si zo seba uťahujeme, ale keď treba, aj pomáhame. Na Púchove sa mi páči, že je obklopený horami. Náš rodinný dom leží pod Lachovcom, kde sme sa ako deti rady chodili túlať po záhradách, lese či na amfiteáter. Keď som prišla do Bratislavy, vždy som si spomenula, ako v Púchove vďaka tým horám málokedy fúkalo. Nepáči sa mi však architektúra mesta. Zdá sa mi, že každý nový dom je úplne iný, akoby nepasoval k tým ostatným. Asi bude ešte dlho trvať, než sa dobuduje do nejakej ucelenej podoby. V tomto mi Považská Bystrica pripadá krajšia.
Získali ste v neďalekej Dubnici nad Váhom strojárske vzdelanie. Vaše prvé redakčné kroky boli v podnikovom časopise Matadoru. Prečo sa strojárina nestala vašou srdcovou záležitosťou?
Rozhodla náhoda, že vo vtedajších Gumárňach 1. mája práve potrebovali redaktorku. Hoci som vtedy netušila, o čom novinárčina je, odvážne som tú výzvu prijala. Bola to lepšia škola ako celá univerzita. Ale potom, keď som ako redaktorka Roľníckych novín chodila po družstvách, strojárina sa mi hodila. Ani jeden mechanizátor mi nemohol hocičo nahovoriť. Hoci som maturovala zo štvortaktných motorov, nájsť ho vo vlastnom aute mi vždy robilo problém. Ešteže sa vždy našiel nejaký galantný muž, čo mi v krízovej situácii pomohol.
Vašu profesionálnu kariéru sprevádzajú mnohé zmeny, ktoré ste uskutočňovali na základe vlastných rozhodnutí. Prečo sa vás v redakciách nechceli nikdy „zbaviť“?
Naozaj som nikdy nebola z redakcie vyhodená. A predsa som sa nakoniec rozhodla odísť na vlastnú nohu. Práve začínam svoje nové obdobie a chcem si dokázať, že novinárske skúsenosti dokážem využiť aj inak, ako definitívou v novinách. Raz mi povedal jeden americký kolega, že po štyridsiatke zostávajú v médiách len tí, ktorí sú veľké hviezdy a sú nadštandardne platení. Ostatní majú využiť poznatky, známosti, kontakty a všetko, čo dovtedy ako novinári nazbierali, a využiť to nezávisle na dovtedajších vydavateľoch. Ja som to urobila o desať rokov neskôr...
Ste novinárkou telom aj dušou a novinárčine ste určite veľa obetovali...
Isteže, veľa vecí človek kvôli novinárčine stratí, napríklad ťažko sa dodržiava chod rodiny, ale veľa aj získa. Vďaka novinárčine som spoznala množstvo zaujímavých ľudí, tém, oblastí, o ktorých by som inak možno ani netušila. Videla som obrovský kus sveta, naučila som sa tolerovať iné národnosti, zvyky, iný spôsob života. Uvedomila som si, že nie vždy to, čo si myslíme, že je správne, musí byť také aj pre iných ľudí. K najkrajším mojim chvíľam patrí, keď môžem spomínať na mnohých ľudí, ktorých som stretla. Často ľutujem, že tie ich príbehy neviem spracovať aj do poviedok či románu.
Momentálne sa rozprávame na stretnutí novinárov, ktorí sú vyznavačmi lyžovania. Tento rok ste sa stali majsterkou sveta medzi novinármi v kombinácii. Kedy u vás prepukla lyžiarska vášeň?
Často opakujem, že na majstrovstvá Slovenska novinárov som začala chodiť nie kvôli tomu, že viem lyžovať, ale práve pred zhruba dvadsiatimi rokmi som sa začala vážnejšie učiť lyžovať preto, aby som na ne mohla chodiť a stretávať sa s priateľmi, ktorí tiež majú radi tento šport. Zdá sa, že sa mi to napokon podarilo. Medaily sa mi v poslednom čase naozaj hrnú. Možno aj preto, že si dokážem rozložiť sily aj na slalom, aj na beh.
Na akých a koľkých lyžiarskych svahoch ste už testovali svoje schopnosti? Ktorá lyžovačka sa vám najviac vryla do pamäti?
Naozaj som lyžovaniu vďačná, že vďaka nemu som sa aj za hlbokého socializmu dostala do krajín, o ktorých som len snívala. Prvé moje majstrovstvá sveta som absolvovala v Španielsku v roku 1982 a bolo to nezabudnuteľné. Najviac mi však utkvela v pamäti návšteva Japonska. Svahy v Nagane sme si odskúšali skôr ako olympionici, pretože vtedy ešte toto mesto na usporiadanie ZOH len kandidovalo. Aj sme k jeho víťazstvu trochu pomohli tým, ako sme o tomto meste a jeho zanietených ľuďoch písali. Dnes už mám odskúšanú aj ďalšiu olympijskú zjazdovku v Sestriere, kde budú o rok pretekať účastníci ZOH v Turíne. Keď som sa po pretekoch pozrela, kadiaľ som medzi bránkami išla – mimochodom vyhrala som tam striebro v obrovskom slalome – tak mi až prišlo zle. Taká je strmá.
Čo je pre vás príťažlivejšie – zjazdové lyže alebo bežky?
Radšej mám slalom, bežky sú zase lepšie na prechádzku, lebo pri nich môžem vnímať viac prírodu ako pri slalome. Bežkovať som začala práve na novinárskych majstrovstvách a postupne som sa vypracovala.
Máte obľúbenú značku lyží?
Mala som rôzne značky lyží a momentálne mám také ako Janica Kosteličová. Keď som si v minulosti kúpila drahé lyže, vždy sa mi snívalo, že mi ich ukradli. Ako jedna z prvých som mala dnes veľmi moderné karvingové lyže. Bolo to už pred desiatimi rokmi, ale boli oveľa dlhšie, ako sa kupujú dnes.
Ako často meníte lyže? Upravujete si ich špeciálne pred každými pretekmi?
Mením si ich raz za 5 až 6 rokov, príprave veľkú pozornosť nevenujem. Zjazdovky si dávam prebrúsiť raz za rok. Voskovaniu veľmi nerozumiem, ale mám kolegov, ktorí sa mi o ne vždy postarajú.
Stále ste píšucou novinárkou. Odkiaľ máte takú dobrú slovnú zásobu a štylistiku?
Máme to v rodine, dokonca aj mama (77) napísala knižku, kde spísala svoje spomienky a na Vianoce nám ich darovala ako darček. Vraj keď zomrie, aby sme vedeli, ako to bolo kedysi. Ujo Jožo Hyžák zase dopisuje do rôznych novín a časopisov.
Ako vyzerá váš pracovný týždeň?
Nedá sa povedať, čo presne robím v jednotlivé dni. Články nosím stále v hlave, potom si sadnem k počítaču a začnem písať. Napríklad pri komentároch je najdôležitejšie vymyslieť prvú vetu a potom to už ide samo.
Spomínali ste, že sa vám veľa sníva...
Celý život žijem ešte raz v snoch, mozog mi nevypína ani v sne a často sa mi odsnívajú celé príbehy.
Veľa cestujete pracovne a vďaka lyžiarskym súťažiam. Kam cestujete na zvyčajnú letnú dovolenku?
Cestovanie je môj veľký koníček, prešla som veľa krajín, aj také, ktoré nenavštívilo veľa Slovákov – Myanmarsko či Galapágy, naposledy v decembri som bola na Mauríciu. Niečo je aj vďaka tomu, že píšem o cestovnom ruchu. Vo svojom živote som však dala najviac peňazí na cestovanie. Veľmi rada by som išla do Nepálu, a dúfam, že ma tam zoberie Zolo Demján. Organizuje partiu manažérov, ktorí tri týždne chodia skutočne veľmi naturálne a bez mobilov a užívajú si prostredie. Keď som písala prvú reportáž z takejto cesty, natoľko ma zaujala, že podľa jej účastníkov bola napísaná tak, ako keby som tam s nimi naozaj bola.
Máte aj svoj obľúbený kúsok sveta?
Doteraz sa mi najviac páčila juhovýchodná Ázia a budhistické krajiny. Budhizmus je mi veľmi sympatický so svojou dobrotivosťou ľudí, ktorí veria, že keď budú v tomto živote robiť dobre, vráti sa im to. Mám rada týchto ľudí, viem sa s nimi rozprávať, aj keď nerozumiem ich jazyku.
Ako na vás zapôsobila nedávna tragédia v tejto oblasti?
Veľmi ma hnevá, že televízia prináša veľa nepravdivých vecí a ukazuje len to najhoršie. Nikdy neukáže, ako ľudia dokážu začať znova, táto úžasná schopnosť je na celom svete rovnaká. Známym preto odporúčam, aby do juhovýchodnej Ázie odcestovali, tým najlepšie pomôžu týmto krajinám a ľuďom.
K cestovaniu patrí aj ovládanie svetových jazykov...
Vďaka majstrovstvám v lyžovaní som mala motív, pretože bez znalosti cudzieho jazyka máte len polovičné zážitky, veľa vám dá rozprávanie s priateľmi. Venovala som sa angličtine, sused pán Rudolf Justus, bývalý novinár, nás ako šesťročné deti začal učiť angličtinu a som mu za to vďačná. Keď som mala osemnásť a chodila som na priemyslovku, vybavila som si s CKM pobyt v Anglicku, kde sme zbierali ovocie. Bol to úžasný zážitok, vtedy som zistila, že po anglicky vlastne vôbec neviem. Bola to pre mňa veľká inšpirácia, tak som začala chodiť na jazykovku do Žiliny. Celý život som posielala pánovi Justusovi pohľadnice z celého sveta. Vždy, keď som prišla domov, išla som si s ním pokecať, bol veľmi sčítaný a skutočne ma veľmi ovplyvnil. Vďaka tomu, na začiatku 90. rokov, novinári dostávali veľa ponúk na rôzne stáže a ja ako jedna z mála v redakcii som hovorila po anglicky, tak som ich mohla aj využiť...
K cestovaniu patrí aj fotografovanie. Aký máte k foteniu vzťah?
Fotím, niektoré fotky sa mi aj vydaria. Najčastejšie fotím ľudí, a to je tiež o tom, že sa im treba prihovoriť. Napríklad Indiáni veria, že fotením im ukradnete dušu, preto sa pred objektívmi skrývajú.
Obchody a médiá momentálne žijú sviatkom zamilovaných. Aký je váš vzťah k sviatku svätého Valentína?
Koľko len srdiečkových hlúpostí pribudlo za posledné roky do obchodov! Tento sviatok podľa mňa priniesol ďalšiu uniformitu do nášho života, do mužsko-ženských vzťahov. Darček má byť prekvapením hocikedy, nielen vtedy, keď je to celonárodná povinnosť...
Autor: zum
