Štefan Meliš našiel poklad

Považská Bystrica - Ak človeku po sedemdesiatke vydajú dve knihy, je to vzácnym zavŕšením celoživotného úsilia. Štefanovi Melišovi, rodákovi z Papradna, sa to podarilo. Miestny odbor Matice Slovenskej v Považskej Bystrici mu vydal knižočku Povesti z považských dolín a vo vydavateľstve Matice Slovenskej v Martine mu vydali knižku Kráľ Matej pod Manínom. V tomto roku dovŕši sedemdesiatsedem rokov.
Život sa s ním nemaznal. Narodil sa v Prahe, kde boli jeho rodičia na sezónnych prácach. Detstvo a rannú mladosť prežil v Papradne, kde sa mu do srdca vštepila láska k ľudovej slovesnosti. Už od detstva si zaznamenával ľudové rozprávky a povesti, ktoré sa šírili ústnym podaním a boli v pamäti ľudu ešte živé. „Veľmi rád som počúval, keď sa ľudia zišli večer pri peci a zapálili petrolejky alebo lúče. Tajomné osvetlenie vhodne doplňovalo zázračnú atmosféru, keď začali starší ľudia rozprávať. Nám deťom naskakovala husia koža pri počúvaní, ale zároveň sme to milovali. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale už ako deväť- desaťročný som si tie rozprávky a povesti začal zapisovať. Raz našli spolužiaci v mojom zošite povesť a požalovali to učiteľke. Ona ma za to pochválila, a tým mi dodala ďalší podnet,“ hovorí Štefan Meliš.
Keď mal autor osemnásť rokov, odišiel spolu s rodičmi na dolnú zem, do Dubníka pri Nových Zámkoch. Rodičia tam mali pozemky, na ktorých všetci tvrdo pracovali. Netrvalo to však dlho. Prišla kolektivizácia a stali sa bírešmi na vlastnom. Preto sa vrátili do Papradna. Už vtedy mal mladý Štefan niekoľko pamätníkov plných povestí. Po absolvovaní vojenskej služby sa časom oženil. S manželkou žili chvíľu na Morave, vo Sverepci a potom sa presťahovali do Považskej Bystrice, kde žijú od roku 1970. Spoločne vychovali tri deti. „Okrem dvoch rokov, kedy som bol účtovníkom, pracoval som ako robotník, či už v Stavoindustrii alebo v Považských strojárňach. Zbieranie povestí bola jednou z mojich záľub. Okrem toho som bol ešte amatérsky archeológ a založil som aj numizmatický krúžok. Povesti sú moja najstaršia láska. Pri zbieraní námetov som pochodil celé okolie a stretol som zaujímavých ľudí. Pastierov, drevorubačov, starých ľudí, ktorí si veľa pamätali. Mal som veľa priateľov, ktorí mali tiež priateľov, a tak som sa dostával k zaujímavým ľuďom. Bolo šťastím, že v tom čase bola ľudová slovesnosť ešte živá. Ľudia ešte vedeli, prečo sa vrchy volajú, ako sa volajú, kde bol aký čert, či bosorák, kde tancujú víly, kde sú ukryté poklady a množstvo iných vecí, ktoré sú už dnešným ľuďom neznáme. Ľudové povesti sa rozprávajú ešte aj dnes, ale ako vymierajú starí rozprávači, je ich čoraz menej. Za celý svoj život som zozbieral veľa povestí. Mám zapísaných mnoho zošitov a pamätníkov. Niektoré mi začlenili do archívu Matice slovenskej v Martine ešte v sedemdesiatych rokoch. Od roku 1969 vychádzali moje povesti v týždenníku Obzor. Nerobil som to pre slávu, ani popularitu. Hrial ma dobrý pocit, že som zaznamenal to, čo by sa možno nenávratne stratilo a že sa o to môžem podeliť aj s inými. Celý život som veľa čítal, a to, že aj mne vyšli dve knižky, považujem za skromný úspech a napĺňa ma to pocitom uspokojenia,“ dodáva Štefan Meliš.
Literárny kritik Jozef Tatár o našom rodákovi hovorí: „Využitie beletristického prístupu k príbehom zozbieraným v teréne od početných rozprávačov, svedčí o autorovej naračnej kompetencii, schopnosti narábať s ľudovou lexikou, striedmym a sviežim štýlom. Zároveň je príkladom jeho autorskej disponovanosti zachovať ducha a filozofiu prostého dedinského človeka.“ (mv)