Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky

“... a tak sa pomaly uskutočňoval Boží plán s nami“

„Keď sa 22. februára 1930 - pred trištvrte storočím ozval detský plač prvorodeného syna v dome robotníka Vincenta Belása a matky Kataríny, rodenej Strhákovej, v Milochove, ležiacom čo by kameňom dohodil blízko priemyselného strediska stredného Považia – P

ovažskej Bystrice, stáli pri jeho kolíske štedré a dobré sudičky, ktoré mu do nej vložili vzácne dary: múdrosť, priateľstvo, kolektívnosť, schopnosť a ochotu pomáhať druhým, ľudskosť, túžbu po vedomostiach a ich odovzdávanie iným, vynikajúcu pamäť a osobitný vzťah k duchovnosti“ – zaznamenali sme v osobnej biografii a bibliografii publikovanej roku 2000 k životnému jubileu nitrianskeho sídelného kanonika, správcu Diecéznej knižnice v Nitre, vysokoškolského pedagóga, nositeľa Ceny mesta Nitry (z pera iného strednopovažského rodáka Mgr. Antona Pažitného) – Mons. ThDr. Ladislava Belása...
Len čo som trochu povyrástol, s miestnymi kamarátmi spoznávali sme najbližšie a neskôr aj širšie okolie svojho rodiska. S obdivom a súčasne s rešpektom hľadievali sme na široké koryto Váhu a jeho meandre, ale báli sme sa jeho sily, preto spočiatku zostávali sme len obďaleč. Až neskôr osmelili sme sa vstúpiť na jeho plytčiny a okúsiť jeho ovlažujúce vlny. Rešpekt pred hĺbkami zostal však naďalej, lebo z rozprávania starších sme spoznali, koľko útrap spôsobila táto rieka v nejednej obci, keď sa z jari rozvodnila a zaliala cesty, polia i dvory.
Po detských radovánkach a bezstarostných dňoch vás 1. septembra 1936 priviedla mama po prvýkrát do miestnej ľudovej školy...
Vstupoval som, pravdaže, nesmelo, ako väčšina mojich rovesníkov, ale neistota a obavy po čase pominuli. Rozprávky pani učiteľky a neskôr čítanie zo šlabikára ma zaujali. V ďalších rokoch som sa snažil čo najviac vnímať a získavať všetky poznatky, ktoré mi škola dávala. Bez problémov spĺňal som všetky požiadavky školy a rástol fyzicky i vedomostne. V júni 1941, keď svetová vojna práve naberala na obrátkach, potešil som, už ako piatak, rodičov výborným vysvedčením.
Po vychodení ľudovej školy vás rodičia na návrh považskobystrického kaplána Floriána Sabu prihlásili na ďalšie štúdium...
V máji 1938 biskupským rozhodnutím novokňaz Sabo bol určený za kaplána do Považskej Bystrice, ktorej farnosť vtedy viedol agilný dekan – farár, neskoršie čestný kanonik Štefan Bergendy. Bystrica bola starou farnosťou, možno ešte z 13. storočia a chudobným ľudom. Farnosť mala deväť filiálok, niektoré boli vzdialené od farského Kostola Navštívenia P. Márie aj viac ako desať kilometrov. Duchovnú správu obstarával správca farnosti s tromi kaplánmi. Ráno v advente a v pôste nebolo zriedkavosťou, že sa okolo spovedníc tiesnilo aspoň dvestopäťdesiat veriacich. Bolo treba chodiť za chorými vo vzdialených osadách, vyučovať v školách. Do takejto farnosti sa zapojil nový kaplán Sabo. Dianie v bystrickej farnosti bolo vtedy značne živé. Sabo bol dobrým učiteľom náboženstva. Katechizmus vykladal jasne, názorne. Vedel na tabuľu zručne kresliť. Veľmi sa tešil, keď som mu neskôr rozprával, ako kreslil na márach mládenca naimského, ako kresbou znázornil pravdu viery, že duša človeka je nesmrteľná. Využíval husle pri nacvičovaní cirkevných piesní, venoval sa šíreniu misijných myšlienok, ukazoval obrázky z misií. Mám v živej pamäti, ako nás pripravoval na prvé sväté prijímanie. Prejavil sa ako výborný organizátor. V tom čase po farnostiach a dedinách sa zakladali skupiny Združenia katolíckej mládeže (SKM). Počas jeho účinkovania v Považskej Bystrici ho zastihla stavba nového kostola (prestavba starého kostola – pozn. sprac.), dokončeného v júni 1941. Rok predtým slávil tu primície miestny rodák novokňaz Vojtech Štrbák, o ktorých nám nadšene rozprával v škole. Od tohoto vyučovania sa datuje moje kňazské povolanie. Bol to kaplán Sabo, čo mi pomohol dostať sa na nitrianske gymnázium, a tak sa pomaly uskutočňoval Boží plán s nami.
Nitra ako mesto s bohatou históriou – “slovenská mati“, mesto so slávnymi dejinami i povesťami opradeným hradom a majestátnym Zoborom, početnými chrámami i zaujímavými budovami aj sťa mesto s množstvom významných osobností v slovenskej kultúre... Sám ste sa nedávno podieľali na príprave publikácie Významné osobnosti Nitry k jej 750. výročiu (1998) udelenia kráľovských výsad...
Od samého počiatku môjho tunajšieho pobytu ma mesto zaujalo. Usilovne som študoval a prejavoval záujem o všetko, čo mi škola dávala, s osobitným zreteľom na jazyky, najmä latinčinu, a históriu. Pamätám si, že ako septimán predniesol som v novembri 1948 prvú svoju historickú prednášku pri príležitosti osláv 60. výročia Malého seminára. Stredoškolské štúdium som úspešne ukončil 15. júna 1949 maturitou. V utorok 1949 – 1950 absolvoval som jeden ročník Vysokej školy bohosloveckej v Nitre a potom v rokoch 1950 – 1953 som pokračoval na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení štúdia ma 21. júna 1953 biskup Mons. Ambróz Lazík vysvätil v Dóme sv. Martina za kňaza.
Boli to vtedy pre cirkev a náboženský život ťažké roky...
Na spomenutej oslave mal tam príhovor, ako bývalý chovanec, „prvý slovenský arcibiskup na Slovensku“ ThDr. Karol Kmeťko (roku 1910 bol kaplánom v Považskej Bystrici). Neodvrátil sa pri tom ako vždy tvárou k obecenstvu. Bol veľmi dojatý. Žasli sme, keď sme ho počuli hovoriť, a žasli sme, keď spamäti recitoval úryvok zo Sládkovičovej Maríny: „Tak sme my, ako tie Božie plamene, ako tie kvety na chladnej zemi, ako tie drahé kamene. Padajú hviezdy, aj my padneme... Ale tie hviezdy predsa svietili a pekný život tie kvety žili, diamant v hrude nezhnije!“ Do rána bola vtedy vyrabovaná a zneuctená katedrála a v nej Najsvätejšia sviatosť. Pán arcibiskup začal zdravotne upadať, chradnúť. Blížilo sa finále jeho života: tesne pred Vianocami, 22. decembra odišiel si po odmenu k Pánovi – za vernosť, za obetavosť, za lásku, ktorá premáha všetko, za každú myšlienku, za každý požehnaný čin života. Naskutku: čas sily slabých a slabosti silných!
Aké boli však ďalšie vaše životné zastávky?
Po dosiahnutí životného cieľa stať sa kňazom nastúpil som ako mladý bohoslovec na prvé kaplánske miesto na Kysuce. Bola to obec Skalité, ktorá aj s množstvom osád mala v tom čase okolo štyritisíc obyvateľov. Leží ako posledná slovenská obec iba pár kilometrov od poľských hraníc. Zároveň som zastupoval chorého kňaza v Belej pri Varíne. Roku 1954 ma preložili do okresného mesta Čadca, kde som v aktívnej pastorácii prežil deväť rokov (1954 - 1963). Bol to čas spoznávania ťažkého života tunajšieho obyvateľstva, tvrdo pracujúceho na zabezpečovaní svojho každodenného života. Videl som a pozoroval ich spôsob života, náročnosť zamestnania s dennou alebo týždennou dochádzkou na severnú Moravu. Práve zapúšťala svoje korene ideológia ateizmu a politika totality. Kysuce však vo svojej podstate zostávali také, aké bývali po desaťročia predtým a zachovávali si svoju religióznosť. Predsa len vplyv ideológie vyžadoval si osobité formy pastorácie: bolo treba poznať takmer všetkých občanov farnosti a bezprostredným priateľským vzťahom k nim a svojimi aktivitami získať si mladých, starších i starých.
V čase pôsobenia na Kysuciach sa v oblasti vášho rodiska začala stavať na Váhu nad Púchovom vodná nádrž Nosice (1950 - 1957) – Priehrada mládeže...
Áno, pre verejný prospech zaplavila aj obec Milochov a obyvateľov presťahovali do nového sídliska postaveného na vyvýšenom mieste v chotári obce, blízko samotnej priehrady. Vznikol tak “nový“ Milochov, dnes miestna časť Považskej Bystrice.
Roku 1963 poverili vás spravovaním farnosti Beluša...
Obec leží iba pár kilometrov od môjho rodiska, a tak zžiť sa s novým prostredím nebol pre mňa žiadny problém. Popri pastorácii začal som sa intenzívne venovať aj svojmu osobnému odbornému rastu. Všade, kde som pôsobil, študoval som cirkevné i miestne kroniky, spracovával a uverejňoval som články náboženského i spoločenského charakteru, venoval som sa cirkevnej histórii a jej významným osobnostiam. V rámci ďalšieho štúdia spracoval som dizertačnú prácu Vývoj rímskeho misála a jeho povinné zavedenie v Uhorsku so zreteľom na cyrilo–metodskú tradíciu. Po jej obhajobe bol som 25. júna 1970 promovaný na doktora posvätnej teológie. V súvislosti s Belušou ešte jedna kultúrnohistorická zaujímavosť. Roku 1968 som tu s chlapcami vyčistil podlahu starého kostolíka. Našli sme zbytky kamenného oltára, žiaľ, rozváľaného. Údajne ho rozváľali hľadači pokladov. Pred oltárnym schodom sme našli zbytky truhly, rozpadnutej na prach, ale v zemi sa pekne držala vo svojich obrysoch. Bolo vidno v nej ležať kostru nebožtíka. Nechceli sme rušiť jeho pokoj, ale mám pevné presvedčenie, že to tam mohol byť pochovaný práve farár Juraj Palkovič. Nie je to krásne byť pochovaný pod oltárnym stupňom? Domnievam sa, že to mohol byť jedine on. Vyhrabali sme tu vtedy spomedzi smetí knihy, ktoré som opatril a uschoval a farský úrad v Beluši ich prepustil Diecéznej knižnici. Nedávno som, ako jej správca, presadil zreštaurovanie jednej z nich – Legenda Lombardica (na náklady spoločnosti Gas de France), ktorá sa našla v Trenčianskej Turnej, podobne ako jej kolegyňa Speculum exemplorum: sú z obdobia tesne po roku 1500. Vzácne knihy si totiž zaobstaral roku 1699 Palkovič sťa farár v Turnej a v Bierovciach, ktorý od roku 1715 dvadsať rokov účinkoval v Beluši, kde aj zomrel 26. decembra 1735.
Á propos: Diecézna knižnica v Nitre...
Zriadená bola 30. novembra 1885 biskupom Augustínom Roškovánim v severovýchodnej časti Veľkého seminára a stala sa intelektuálnym skvostom diecézy. Navštívil ju napríklad aj rakúsko–uhorský cisár František Jozef (1887). Vtedy sa zaviedla pamätná kniha, ktorá plní svoju funkciu dodnes. Kanonikom diecézy sa dostalo cti viesť túto inštitúciu, s určitým intermezzom až doteraz. Jej správcovstvo som prevzal 25. januára 1990. Nachádza sa tu aj (doteraz najstaršia) kniha z roku 1480, vytlačená vo Verone, ktorú knižnici venoval biskup Bornemissa v roku 1557. V roku 1605 sedmohradskí protestantskí povstalci Š. Bočkaja dobyli Nitriansky hrad a podľa očitého svedka kalvínskeho kazateľa z Mojmíroviec biskupská knižnica - predchodca tej diecéznej, bola vydaná napospas ich plieneniu (sám kazateľ pobral si vtedy za dva vozy kníh). V rokoch 1620 – 1621 obliehali zas hrad vojská sedmohradského vzbúrenca kniežaťa Betlena, Nitra zažila tiež Turkov (1663 – 1664), vojsko Františka Rákocziho II (1704 – 1708). Vieme si predstaviť, ako vtedy vyzerala biskupská knižnica... Začiatkom osemnásteho storočia bola premiestnená do katedrálnej veže. V roku 1960 bolo jej spravovanie a používanie diecéze odňaté, ale rokovania situáciu vyriešili. Knižničný fond pozostáva z kníh, ktoré po sebe zanechali biskupi a kanonici, napr. J. Vurum, K.Kmeťko a iní. Je tu okolo 66 tisíc kníh v 35 jazykoch, z toho 78 prvotlačí z renomovaných knižníc Európy. Sú tu napr. aj originálne rukopisy Andreja Hrabčeka, rodáka z Považskej Bystrice. Od roku 1990 je národnou kultúrnou pamiatkou, na čom má významný podiel Dr. Štefan Janega. Privádzajú sem i mnoho návštev zo zahraničia. Doteraz „najstaršiu knihu diecézy“ z roku 1473 z Norimbergu ukazujeme však len výnimočne.
Ešte sa, prosím, zastavme pri vašom návrate do Nitry...
Bolo to po 21 rokoch. Pôsobil som ako tajomník Biskupského úradu, notár Cirkevného súdu v Nitre a prosinodálny examinátor. V roku 1973 ma sv. otec vymenoval za pápežského kaplána s titulom monsignor. Vtedy ma ustanovili za nitrianskeho sídelného kanonika. Krátkodobo (1977) som spravoval farnosť Nitra – Horné Mesto, súčasne som sa stal katedrálnym archidiakonom. Niekde napísali, že môj „pracovný elán ocenili“ členstvom v Správnom výbore SSV, funkciou generálneho riaditeľa Ústrednej charity na Slovensku, správcovstvom Kostola sv. Ladislava v Bratislave. Vzhľadom na moju rozsiahlu a bohatú publikačnú činnosť stal som sa v roku 1984 šéfredaktorom Katolíckych novín. Farárom Kostola sv. Ladislava som bol aj v Nitre – Dolnom meste (piarististi). V druhej polovici osemdesiatych rokov vykonával som aj funkciu kancelára Biskupského úradu a i post diecézneho konzultora a sudcu Diecézneho cirkevného súdu v Nitre.
Zaiste náročnou bola dušpastierska činnosť v sedemdesiatych – osemdesiatych rokoch...
Snáď najnáročnejšie bolo udržiavať kresťanskú vieru v rodinách, ktorým hrozilo prenasledovanie za jej prejavovanie a uskutočňovanie. Neverejne bolo treba udeľovať sviatosti zmierenia, krstu a manželstva, pomáhať pri prijatí mnohých mladých ľudí na štúdium, posilňovať, keď sa v mladých manželstvách zakoreňovala vzájomná alebo jednostranná ľahostajnosť, prípadne nezáujem o rodinu, keď prichádzala nedôvera a hrozil rozpad rodiny.
Čím sa zaoberáte dnes – už v dôchodkovom veku?
Často ma vyhľadávajú stredoškolskí a vysokoškolskí študenti pri spracovávaní rozličných tém z histórie. Aj samotní bohoslovci vstupujú tak do svojich prvých publikačných či vedeckých aktivít. Už druhé desaťročie zastávam post cirkevného cenzora a tiež odborného asistenta Teologického inštitútu pri Univerzite Komenského v odbore patrológia (cirkevná náuka o starokresťanskej literatúre a spisovateľoch). V rokoch 1991 – 1994 som bol lektorom cirkevných dejín na Katedre etiky Vysokej školy pedagogickej v Nitre.
Na doplnenie archívnych materiálov Diecéznej knižnice vyslalo ma Ministerstvo školstva a vedy SR spolu s doc. ThDr. Viliamom Judákom v čase od 12. septembra do 6. októbra 1994 na štúdium archívnych materiálov k dejinám Slovenska do Vatikánskeho tajného archívu a do archívu Propaganda fidei v Ríme. Preštudovali sme a zaznamenali životopisy nitrianskych biskupov v rokoch 1649 – 1762, doplnili dejiny Nitrianskeho biskupstva, stavy diezézy, duchovnej správy atď. Získali sme tu cenné poznatky o relikviách patrónov biskupstva – sv. Andrejovi Svoradovi a Benediktovi. Preštudovali sme tiež podklady o reholiach na našom území, fotokópiami a filmami obohatili sme tak Diecéznu knižnicu. O slovenskú cirkevnú históriu sa zaujímali v Slovenskej televízii.
V dušpastierskej práci stretáva sa Kristov kňaz predovšetkým s človekom. Spomenuli by ste snáď, pán kanonik, nejaký svoj osobitne zaujímavý zážitok či kontakt s ľuďmi?
Vďačná návštevníčka Diecéznej knižnice Abe Sato z ďalekého Japonska nám napísala: „Myslím si, že si nemožno ani len predstaviť väčšie šťastie ako to, ktorého sa mi dostalo, keď som navštívila Vašu krajinu v tom najkrajšom ročnom období, keď kvitnú lipy, jazmín a ruže a napĺňajú široké okolie svojou vôňou. Čistý vzduch, prekrásna príroda a teplo ľudských sŕdc, s ktorými sme sa stretli, boli pocity, ktoré akoby umývali srdce.
Veľmi milo na mňa zapôsobilo, keď ste nám ukazovali na knihy takú bohatú knižnicu, v ktorej sú dokonca exempláre, čo boli na medzinárodnej výstave v Japonsku. Bola by som veľmi rada a šťastná, keby ste do tej knižnice mohli pridať aj jednu japonskú knihu. Je to kniha Genji monogatari. Je to reprezentatívne umelecké dielo starodávnej japonskej literatúry. Táto kniha patrila mojej nebohej mamičke zosnulej pred dvomi rokmi. Ak by táto kniha našla miestečko v prekrásnej knižnici ďalekého Slovenska, som si istá, že by to bolo na jej radosť a na jej veľkú česť. S vďačnosťou Vám ju venujem. Vyprosujem Vám od Pána Boha hojnú milosť a dobré zdravie. Nehodná Abe Sato.“
„Nie som priateľom istých popularít. Platí aj slovo Pánovo o prorokovi vo svojej vlasti. Robil som a robím aj teraz, čo viem a čo môžem, a to by som rád, pokiaľ budú stačiť sily ducha a tela“, dodáva Mons. ThDr. Ladislav Belás.
A my, vedno s milovníčkou kníh, umenia a prírody z exotickej cudziny chceme vysloviť: Ladislav Belás, nitriansky kanonik, oprávnene patrí do galérie vzdelancov – strednopovažských rodákov, ktorí sa pričinili o rozvoj katolíckeho života na Slovensku a národného cítenia – i na prelome tisícročí. Ad multos annos!

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  3. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  4. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  10. Zelená Bratislava
  1. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  2. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  3. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  4. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  5. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  7. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  8. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  9. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 19 954
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 17 163
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 284
  4. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 504
  5. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 11 786
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 182
  7. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 11 037
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 810
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 172
  10. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 9 974
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

Padol ďalší rekord. V Trenčianskom kraji odhalili takmer 400 prípadov nákazy

Ide o pozitívnych ľudí identifikovaných klasickou cestou pomocou PCR testov.

Ilustračná fotografia.

Plánované operácie len s negatívnym testom

Nemocnica s poliklinikou v Považskej Bystrici plánované operácie nezrušila. Pacient však musí mať pred nástupom na oddelenie negatívny test na Covid-19.

Hematologicko-transfúzne oddelenie v Považskej Bystrici

Mŕtvy muž otvoril rakvu a vrátil sa domov

Takmer 500 náhlych a najmä tragických úmrtí zachytil v Čiernej kronike 1770 – 1900 z Nového Mesta nad Váhom a okolia Jaroslav Kukuča z Bošáce.

Posledná cesta zosnulých v minulosti

GALÉRIA: Novorodenci zo stredného Považia

Pozrite si milé zábery našich najmenších.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Koronavírus na Orave: V sobotu zachytili 1600 pozitívnych prípadov (minúta po minúte)

Na Orave bol o celoplošné testovanie na Covid-19 opäť záujem.

Nemocnica v Nitre má 104 infikovaných zamestnancov

Reprofilizovaných je už 92 lôžok. Na Zobor zatiaľ preložili trinásť ľudí, ktorí potrebujú doliečenie.

Padol ďalší rekord. V Trenčianskom kraji odhalili takmer 400 prípadov nákazy

Ide o pozitívnych ľudí identifikovaných klasickou cestou pomocou PCR testov.

Už ste čítali?