Jožove huby do kapustnice nedávajú

Hoci to bude znieť snáď divne, Jozef nie je ani vášnivý mykológ, ani nezbiera huby na známkach či pohľadniciach. Aj tak ich však má doma veľmi veľa. Nie sú zavarené vo fľašiach, a aj keď sa ich u Sučikovcov nájde dostatok sušených, stále nehovoríme o tých pravých. „Asi pred osemnástimi rokmi som priniesol domov samorast, ktorý mi padol v lese do očí. Čo s ním? Viacero úprav dalo odpoveď. Tak vznikli moje prvé drevené huby,“ spomína Jozef. Od tej doby sa vracia z prechádzok vždy s niečím novým. Postupne huby pribúdali a dnes ani sám autor nevie, koľko ich vlastne v útulnej miestnosti na povale rodinného domu v Papradne je. „Ani mu tam nechodím. Často hovorím, na čo to vôbec domov nosí, iba to zavadzia,“ tvrdí manželka Slávka, ktorá má svoje huby v skleníku. „Pestujem hlivy, z tých aspoň niečo je. Jožo aj tak hríby nejedáva, jednoducho ich nemá rád. Výnimkou je štedrovečerná kapustnica,“ smeje sa Slávka.
Na povale vládne poriadok a každá huba má svoje miesto. Niektoré sú uložené na pohovkách, iné v košíkoch. „Nikdy neprídem s prázdnymi rukami. Musíte mať otvorené oči a samozrejme fantáziu. Nepoznám v okolí nikoho, kto by vyrábal niečo podobné,“ hovorí Jozef, ukazujúc nám zbierku. Tá obsahuje množstvo druhov, a preto sme zvedaví, koľko atlasov húb má doma. Ani jeden. „Poznám ich a aj tak musím pri výrobe postupovať a prispôsobovať sa samorastu. Niečo ostružlikať, pripasovať hlavičku z hrče...“
Dôchodkový vek dáva majstrovi viac času. Snaží sa ho využiť na svojho koníčka čo najviac. „Žena občas niečo zafrfle, ale do hríbov sa mi nestará. Ani ju nijako nezaujímajú, veď roboty v chalupe je dosť. Raz som ich naložil do košíka a hybaj s bicyklom do dediny. Vyzeralo to veľmi vierohodne, nejeden sa obzrel, čo za dubáky mám v koši. Občas viem niekoľko kúskov vyložiť pred dom, len tak do trávy.“
Nielen zbierka húb sa utešene rozrastá. „Dostal som starú žehličku ako darček a odvtedy ich pribúda. Potešili ma známi i príbuzní. Je to radosť dostať niečo „takéto“ na narodeniny či Vianoce pod stromček. Okrem žehličiek som začal zbierať aj svietidlá. Miesta je málo, chcel by som ho vytvoriť v starej šope, uvidíme,“ húta zberateľ. „Zdravie mu už neslúži tak ako voľakedy. Srdiečko neposlúcha, beťár, a preto mávam oňho strach. Chodieva sám, vraj, čo sa bojíš, ale viete, stať sa môže všeličo,“ hovorí so strachom v hlase manželka. „Mám ešte jeden sen. Zostaviť abecedu zo samorastov. Niečo už mám, snáď mi zdravie dovolí a aj ju dokončím,“ ukazuje niekoľko kúskov Jozef. Už aby bol sneh preč. Hora ho láka a my veríme, že nevšednú abecedu mu do leta urobiť dovolí. Milan Kováčik