Sobota, 23. január, 2021 | Meniny má MilošKrížovkyKrížovky

Popravený čatár Lednický

Čatár Augustín Lednický z Malých Ledníc bol jedným z ôsmich slovenských vojakov, ktorí boli popravení za protikomunistický odboj. Vo februári 1949 zbehol do americkej zóny v porazenom okupovanom Nemecku.

Odtiaľ sa dostal naspäť, aby v rodnom regióne stredného Považia organizoval odpor proti novému režimu. Zaplatil za to životom.
Na Slovensku je ešte mnoho prípadov prenasledovania z minulosti, ktoré sú zapadnuté prachom zabudnutia. Jedným z nich je príbeh Augustína Lednického. Vlani by oslávil osemdesiatku Popravili ho 10. októbra 1950 v Justičnom paláci v Bratislave. Rozsudkom Štátneho súdu v Bratislave zo dňa 14. 7. 1950 bol Augustín Lednický uznaný vinným zo spáchania trestných činov velezrady, vyzvedačstva, navádzania k zbehnutiu, falšovania verejnej listiny, porušenia subordinácie, zbehnutia atď. Rozsudok bol potvrdený rozhodnutím Najvyššieho súdu v Prahe 3. 8. 1950.
Dávid proti Goliášovi
„Náš Gusto bol tak trochu romantik, ktorý chcel bojovať za svoju pravdu aj proti presile. Charakterizovala by som ho ako prirodzený kamarátsko-vodcovský typ. Mal dosť energie na rozdávanie aj pre iných,“ spomína na svojho brata jeho sestra Barbora. Chvíľku ju počúvajme: „Augustín nastúpil na prezenčnú vojenskú službu 1. októbra 1945 do kasární v Žiline. Pred jej skončením sa rozhodol ostať v armáde ako ďalej slúžiaci poddôstojník. Nerátal však s tým, čo sa stane po prevrate vo februári 1948. Bol nábožensky založený, a keď videl, ako sa armáda okamžite stáva absolútne komunistickou, požiadal o uvoľnenie zo služby. Nevyhoveli mu. Chceli ho preložiť niekde na východné Slovensko. Vtedy sa už veľmi kamarátil s dvoma bratmi Milučkými z Veľkého Rovného. Boli to súrodenci manželky nášho ďalšieho brata Fabiána. Dohodli sa, že emigrujú.“
V knihe Zločiny komunizmu na Slovensku sa pri hesle Augustín Lednický uvádza, že z vojenského útvaru zbehol 21. februára 1949 spolu s ďalšími dvoma poddôstojníkmi. Vzal aj zbrane a na druhý pokus prešiel do americkej zóny v Nemecku. Pani Lednická konkretizuje: „Odchádzali cez Čechy a niekoľko dní sa skrývali u našej sestry Brigity. Žila vtedy v pohraničí. V Nemecku sa dostali do zberného tábora. Podrobnosti nepoznám, ale po tajnom návrate domov Gusto úchytkom hovoril, ako ho tam dajakí agenti presvedčili, že osožnejší bude na Slovensku. Vraj až kým nepadne komunizmus. Vtedy to však bolo nereálne. On tomu ale tak nástojčivo veril...,“ spomína si jeho sestra.
Nie, Augustín Lednický pani Barbore nikdy nemal možnosť porozprávať, koľko si to vyžadovalo odvahy prejsť cez celú republiku a prekročiť hranice, na ktorých počas komunizmu zastrelili 174 ľudí. Nemal jej možnosť vyrozprávať ani to, že ešte oveľa viac guráže musel mať vtedy, keď sa súhlasil, že sa vráti na Slovensko. Predstavitelia protikomunistickej emigrácie v súčinnosti predovšetkým s americkými tajnými službami vysielali späť do Česko-Slovenska schopných a ochotných emigrantov s cieľom napomáhať rozvratu komunistického režimu a budovať ilegálne hnutie odporu. Tento zámer do značnej miery korešpondoval s predpokladom, že nový režim vedený Klementom Gottwaldom je mimoriadne labilný a nebude treba veľa, aby sa zrútil. Uvedený predpoklad bol chybný. Komunisti počas stalinistického režimu za cenu represálií vyvolali u obyvateľstva na jednej strane strach. Na druhej strane propagandou o lepších zajtrajškoch otupovali hroty odporu. Ich slabo pripravení a len improvizovane koordinovaní odporcovia sa združovali do tzv. Bielej légie. Často sa však dostávali do izolácie a strácali medzi sebou spojenie. Postupne alebo utlmili svoju činnosť, alebo sa dostali do rúk komunistickej polície. Boli to však príbehy odhodlaných ľudí, veriacich vo svoju spravodlivosť...
Zrada a väzenie
Barbora Lednická pokračuje v rozprávaní: „V auguste 1949 už bol Gusto späť doma na Slovensku. Okamžite organizoval svoju skupinu. Prvé týždne sa skrýval v našom humne a na štrichu písaval listy, ktorými sa usiloval nadviazať širšie spojenie. Rodičia sa strašne sa báli. Už sa totiž dobre vedelo, čo nový režim dokáže – a čo ich synovi hrozí. Aj on vedel, čo ho čaká, ak ho chytia. Ale strach nemal. Akoby sa odovzdal osudu. Zanedlho prišli do nášho chotára aj jeho kamaráti. Spolu s Gustom boli šiesti. Niekto ich však prezradil. Naša mamka zistila, že tí, čo sa pridali ku komunistom, začali sledovať okolie domu. Gusto aj s kamarátmi musel hneď zmiznúť. Presunuli sa do senníkov nad Veľkým Rovným. Stravu im zabezpečovala rodina Gustovho brata Fabiána.“
Je zrejmé, že Augustín Lednický chcel podnietiť vznik protikomunistického odporu na strednom Považí. Chcel bojovať proti režimu, ktorý dal na Slovensku za politické trestné činy odsúdiť 71 168 občanov v súhrnnej dĺžke trestu 83 615 rokov. Popravených, umučených či zastrelených na úteku tu bolo 130 ľudí. V knižke Zločiny komunizmu na Slovensku v tejto nadväznosti pri rozsudku Augustína Lednického o. i. ďalej čítame: „Americkej spravodajskej službe CIC odovzdal dôležité údaje o vojenskej, hospodárskej a politickej situácii v ČSR. V auguste 1949 zorganizoval v utečeneckom tábore Murnau v Nemecku päťčlennú odbojovú skupinu a 23. augusta 1949 sa vrátil na Slovensko. Tu sa spojil s ďalšou päťčlennou odbojovou skupinou, ktorej pomohol obstarať časť výzbroje. Počas zimného obdobia sa mali premiestniť do okolia Nízkych Tatier a na jar 1950 začať s akciami.“
Pravda, trebárs vojaci by mohli namietať, že ak niekto dezertoval a porušil zákon tak ako Augustín Lednický, nemal by sa čudovať... Lenže aký to bol zákon? Stál na strane dobra alebo zla? Alebo: Boli všetci tí, čo dezertovali z rakúsko-uhorskej armády a aj s pričinením generála Milana Rastislava Štefánika bojovali za slobodné Česko-Slovensko dezertérmi v tom negatívnom slova zmysle? Alebo čo tí, ktorí zbehli cez druhú svetovú vojnu z armády Slovenského štátu, aby v Slovenskom národnom povstaní a na východnom či západnom fronte prispeli k porážke fašizmu? Aj to boli dezertéri? Nie – pre históriu ostali protifašistickými bojovníkmi a víťazmi vojny. Mimochodom, partizánom bol aj Augustínov brat Vincent. V Povstaní prešiel bojmi od Kuneradu až po Sklabiňu, odkiaľ sa vrátil domov so silne omrznutými nohami.
Proces a smrť
Keď sa štátna bezpečnosť o Augustínovom návrate na Slovensko dozvedela, ocitol sa v pozícii štvanej zveri. Zatkli ho v októbri 1949, kedy ho postrelili na žilinskej železničnej stanici. Aspoň tak uvádzajú historické pramene. Pani Lednická mala pritom informácie, že sa to stalo v Žiline pred chemickou fabrikou. Tak či tak - pred širokým záťahom policajtov a príslušníkov Ľudových milícií sa mu ujsť nepodarilo.
„Podľa útržkovitých informácií, ktoré sa k nám rokmi dostali, Gustove väzenie bolo rovné tomu najstrašnejšiemu hororu. Z neskorších správ spoluväzňov, vrátane niekdajšieho prečínskeho pána farára, však vieme, že tyranizovanie, aj súd znášal statočne,“ hovorí pani Barbora. Pokračuje: „Najskôr ho väznili v Bratislave, potom v Leopoldove a vzápätí opäť v Bratislave. Za našu rodinu som ho navštevovala ja, pričom som s ním za celý rok väzby mohla hovoriť len trikrát. Bolo to strašné napätie a strach. Raz som cestou do Leopoldova zamdlela. Dobrí ľudia mi pomohli. Prišli ho navštíviť i bratia Vincent a Ján. Tých však napokon napriek predbežnému povoleniu na návštevu do väzenia nevpustili. Raz bola so mnou za Gustom aj naša mamka. Keď ho takého vychudnutého a znivočeného videla, za celú návštevu mu počas tých niekoľko minút nepovedala jediné slovo. Nemohla. Aj tak vedel, čo mu hovorí. Počúval srdcom a pozeral na našu mamu, ako vidí jeho utrpenie, ako sa jej chvejú opery a z očí jej tečú slzy...“
Slzy sa zalesknú aj očiach pani Lednickej. Až po chvíli opakovane hovorí, že jedna z najväčších neprávostí voči ich rodine spočívala v tom, že im nikto nedal vedieť ani len to, kedy bude hlavné pojednávanie a kedy bol vykonaný rozsudok. Spomína: „Pojednávanie určili do Žiliny. Bolo verejné, aby zastrašili čo najviac ľudí z regiónu, ale vôbec sme o ňom nevedeli. Až po dvoch rokoch sa nám o ňom odvážil povedať pár viet vodič autobusu pán Daniška z Domaniže. Náhodou bol v Žiline a na proces ho mal upozorniť známy policajt.“
Jeden z príbuzných sa s Augustínom Lednickým pred jeho smrťou predsa len stretol. Bolo to dokonca v noci pred jeho rannou popravou. V Justičnom paláci bol už vtedy väznený aj Augustínov brat Fabián. Samozrejme za to, že Fabiánova rodina pomáhala vo Veľkom Rovnom Gustovej skupine. Dozorcovia im v cele smrti umožnili krátky rozhovor.
Spmienky v zabudnutí
Za to, že rodina Fabiána Lednického dala Gustovi a jeho skupine niekoľkokrát najesť, bol tento otec štyroch detí odsúdený na štyri roky nepodmienečne. Pritom Fabián bol v čase skrývania sa svojho brata vo Veľkom Rovnom na dlhodobom kurze v Modre. Obetoval sa však a zobral všetko na seba. Inak by súdili jeho manželku Paulu, ktorá v skutočnosti pomoc organizovala. Fabiána určili ho na otrocké práce do kameňolomu Skladaná skala pri Ružomberku. Ako ťažko chorý sa pokúsil o útek. Chytili ho a trest mu zvýšili. Napokon ho domov prepustili po piatich rokoch z bane Handlová v podstate zomrieť. Predsa sa len uzdravil. V šesťdesiatych rokoch ho rehabilitovali, no až do svojej smrti v 80-tych rokoch na následky väznenia zdravotne ťažko trpel.
„Hneď v roku 1952 som sa cez prázdniny vybrala hľadať Gustov hrob, ale nikdy sme ho nenašli,“ konštatuje pani Lednická. Dodáva, že v rodine sa o bratovi hovorilo len polohlasne - a mimo nej už vôbec. Okrem minimálnych spomienok a opony zabudnutia sme o ňom nenašli viac informácíí v jeho rodisku ani my.
Pani Lednická príbeh o svojom bratovi končí slovami: „Bolo nás sedem súrodencov a bolo to strašné. Ostalo na mne, že som všetky balíky pre Gusta, listy, žiadosti a neskôr písomnosti vybavovala ja. Po desaťročiach, keď sa režim zmenil, sa na mňa príbuzní obracali s otázkou, či budem vybavovať veci týkajúce sa odškodnenia. Nikdy som to neurobila. Hoci bol Gusto po roku 1989 rehabilitovaný, o nič som nikdy nepožiadala. Pre mňa to vtedy boli také ťaživé a traumatizujúce zážitky, že sa k nim už nechcem a nevládzem vracať...“
V procese s popraveným čatárom Augustínom Lednickým z Malých Ledníc bolo súdených ďalších päť osôb. Dostali tresty väzenia v trvaní od 15 rokov až po doživotie. Samotný Augustín, jeden z ôsmich slovenských vojakov, ktorých v socialistickom režime popravili za protikomunistický odboj, dodnes nemá ani vlastný hrob, ani pamätnú tabuľu.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  6. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  7. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  8. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  9. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  4. Hygge ako životný štýl
  5. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  6. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  7. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  8. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 38 971
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 37 227
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 10 414
  4. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 9 905
  5. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 9 041
  6. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 938
  7. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 232
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 918
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka? 6 716
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 607
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

Na Slovensku za uplynulý deň pribudlo 1 544 pozitívne testovaných ľudí formou PCR testov a 2 097 pozitívne testovaných antigénnymi testami.

12 h

Slovenský hydrometeorologický ústav vydal výstrahy pred poľadovicou na území celého Trenčianskeho kraja.

12 h
Skríningové testovanie

Trenčiansky samosprávny kraj pomohol samosprávam s celoplošným skríningovým testovaním antigénovými testami, ochrannými pomôckami, priestormi stredných škôl, študentmi zdravotníckych škôl a personálom z troch krajských nemocníc.

13 h
ilustračné foto

Počas víkendu väčšina obcí v regióne otvára Mobilné odberové miesta. Sledujeme pre vás priebeh testovania aj dostupnosť odberových miest.

15 h

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Situácia v Žiline je po otvorení odberových miest pokojná.

9 h

Polícia prenasledovala auto z Oravy až na Liptov. Komjatnou už vodič neprešiel.

7 h

Policajti začnú novú technológiu využívať od soboty.

22. jan
AKTUALIZOVANÉ 23. 1. o 21.24 o vyjadrenie prednostky OÚ

Zaočkovali aj 34-ročnú prednostku za OĽaNO v Nitre

Prednostka neodpísala, rezort vnútra poslal len všeobecné stanovisko.

22. jan

Už ste čítali?