Fotografka, publicistka a bojovníčka

Irena Blühová 1904 -1991- 2004
mnejším osobnostiam v dejinách slovenskej fotografie. Chce aspoň čiastočne splatiť dlh fotografickému dielu, ktoré je zastúpené v mnohých zahraničných muzeálnych zbierkach i vo svetových encyklopédiách, len doma sa mu dlho nedostávalo zaslúženého uznania: je späté s medzivojnovou stredoeurópskou avantgardou, analyzuje jej cestu od snahy o „pravdivé zaznamenávanie sociálnej skutočnosti k morálne účinnej, ale zároveň aj výtvarne sugestívnej a poetickej fotografii“.
Irena Blühová sa narodila 2. marca 1904. Jej matka pochádzala z Oravy, kde žil Irenin dedo – osobný priateľ Hviezdoslava. Medzi predkov z otcovej strany patril vraj i člen Parížskej komúny a predstaviteľ robotníckeho hnutia v Uhorsku Leo Frankel. Do rodiny sa hlásil Emil Balázs – advokát chudobných. Boli tu aj iní interesantní príbuzní a tieto fakty zohrali pri formovaní Ireninho náhľadu na život azda výraznejšiu úlohu než školské lavice. Rodičia jej totiž dlhšie štúdium platiť nemohli, veď mala ešte päť súrodencov, a tak ako mnoho detí zo stredného Považia, putovala za vzdelaním do „župného“ Trenčína. Mala vtedy desať rokov a bolo to práve v osudnom roku 1914. Do pamäti sa jej hlboko vryli trpké pohľady ruských zajatcov i ranených vojakov rakúsko – uhorskej c.–k. armády. A v ostatných dňoch vojnového kúpeľa roku 1918 videla, ako roľníci, posmelení vojakmi vracajúcimi sa z frontu, vyháňajú žandárov, notárov a ostatných predstaviteľov starej moci. Na prahu dospievania silno na ňu zapôsobili myšlienky strýka Emila, odsúdeného v neprítomnosti horthyovským režimom na trest smrti a hľadajúceho azyl v práve zrodenom Československu, o vtedy tak populárnych ideáloch rovnosti a sociálnej spravodlivosti. Čo dovtedy iba hmlisto tušila, začalo sa pred ňou črtať v konkrétnejších obrysoch. Obrázkovo – textová publikácia pripomína „ešte dve veci pre utváranie Blühovej osobnosti dôležité“. Skutočnosť, že v jej domove prevažovali ženy, a tak sa hrávala s chlapcami, túžiaca sa „emancipovať“, čo neskôr v jej spôsobe života korenšpondovalo s feministickým hnutím. Priťahovalo ju všetko to, čo predtým bolo výsadou mužov: vzdelanie, verejná aktivita, šport. Aj preto bola snáď prvou ženou zo slovenského vidieka, ktorá mala odvahu vziať do rúk fotoaparát. To druhé, čo ju ovplyvňovalo od zelených rokov, bol jej priateľ a po rokoch manžel Imro Weiner. Po detských hrách prišlo spoločné čítanie, potulky prírodou, turistika, horolezecké pokusy, potom tvorba. Zatiaľčo ona žila v malom provinčnom mestečku, vtedy skôr väčšej dedine, on už študoval architektúru a maliarstvo, objavujúc čaro kultúrnych stredísk Prahy, Düsseldorfu, Berlína a Paríža. Takmer ešte dieťa musela si nájsť zamestnanie ako úradníčka v advokátskej poradni a v banke, doma v Bystrici a v Čadci. Príliš ju to neuspokojovalo, chcela sa ďalej vzdelávať, bola rada tam, kde sa niečo dialo... Veľmi zavčasu začala z vlastnej skúsenosti spoznávať skutočnú tvár rozporuplnej skutočnosti. Príspevok Žena na vlne času M. Stachovej (Historická revue 1996) jej ďalšiu životnú cestu ohraničil titulkami o hľadaní krásy a pravdy, snahou pomôcť biednym, túžbou po poznaní a činnosťou „pod hrozbou fašizmu“. Možno pod vplyvom ilustrovaného časopisu Krásy Slovenska objavila čaro fotografie. Keď mala dvadsať, kúpila si svoj jednoduchý doskový fotoaparát Görtz – Tenax. Príjemné bolo zhotovovať len tak pre radosť zábery zo zaujímavých turistických podujatí a horolezeckých výstupov, najmä ak ich účastníkom bol Imro. Fotomateriál stal sa jej denníkom. Najviac si cenila možnosť verného záznamu, dokumentárnosť. Práve aktuálnymi trendami v európskej fotografii boli snahy poukazovať na nezrovnalosti vtedajšej spoločnosti: nebolo ani treba vyčkávať na mimoriadne atraktívne udalosti, život sa mal (mohol) predstavovať vo svojej každodennosti.
Možnosť publikovať sa jej naskytla najskôr v Nemecku (Arbeiter Illustrierte Zeitung; Der Arbeiter Fotograf), neskôr aj inde. V ČSR ani Slovensko neostávalo bokom: do práce „žilinskej fotografickej skupiny“, ktorá sa sústredila na mapovanie oblasti severozápadného Slovenska, sa zaradila po boku Zsigmondiovej, Žabkaya, Székelyho. Okolo roku 1930 mala už hotovú dokumentáciu života Hornej Marikovej. Bývala v Bratislave, no práca spojená s „fotoprieskumom“ ju opäť priviedla do dôverne známeho kraja. Vypovedala tak o nezamestnanosti, o vykorisťovaní detí, o biednom bývaní, ťažkých ochoreniach: Nezamestnaný, Kretén, Najmenší pastierik kráv, Bez topánok, Žobrácka rodina, Drotár, Nočný azyl, Žobráci, Tulák, Hore kopcom, Nehoda pri zvážaní dreva, Pomocníčka, Deravý vačok – deravé topánky, Veľa kameňov – málo chleba,... Pracovala očami aj srdcom, jej pohľad bol „vyjadrením maximálneho pochopenia jedných a súčasne ostrou výčitkou adresovanou iným“.
Absenciu odborného školenia dostatočne vyvažovala jej úprimná snaha odviesť dobrú prácu. Stálou túžbou Ireninou bolo zdokonaliť sa štúdiom v nemeckom Dessau na Bauhause, umeleckej škole (1919-33), vyznačujúcej sa skvelou úrovňou. Na jej konštituovaní bola zainteresovaná vari celá moderná inetelektuálna európska obec. Bola „jedinečným stretnutím silných individualít pri uskutočňovaní veľkej idey syntézy umenia ako funkčnej súčasti života“. Roku 1931 sa jej konečne podarilo dostať sa na Bauhaus. Z pobytu sa zachovalo viacero zaujímavých fotografických počinov – experimentálne štúdie svetla, zátišia, portréty, dvojportréty, veci s netradičnou kompozíciou. Práve ony upriamili na ňu pozornosť ako na autorku medzinárodného významu. Je to však osobitná kapitola v jej živote a tvorbe a žiada si samostatný príspevok.
Blühová sa chcela ďalej živiť ako fotografka – publicistka, pracovať s tlačou, s knihami. Po zaškolení v Čechách otvorila roku 1933 na Mariánskej ulici v Bratislave kníhkupectvo Blüh. Stalo sa miestom stretávania ľavicovo orientovaných mladých ľudí, divadelnej skupiny Dielňa – Werkstadt – Mühely, centrom rôznych fotoaktivít. V polovici 30. rokov vystavovala v rámci združenia Socio – foto. Všetko to potom rozptýlili roky ďalšej svetovej vojny... Zapojila sa do medzinárodnej antifašistickej konšpiračnej činnosti. Pomáhala ľuďom, venovala sa distribúcii tlače. Vydali na ňu zatykač, ukrývala sa v rôznych horských chatách, s dokladmi na meno Elena Fischerová získala prácu v Humennom.
Rok 1945 jej priniesol trpké poznanie, že svojich najbližších už nikdy neuvidí – „dožili“ v koncentračných táboroch Osvienčim a Terezín. Napriek tomu koniec vojny, perspektíva slobody a narodenie dcéry boli povzbudením do ďalšej práce. Vykonávala ju s povestným nasadením a elánom v nakladateľstve Pravda, v umeleckopriemyselnom družstve, Slovenskej pedagogickej knižnici. Spolupracovala na niekoľkých publikáciách, študovala na Vysokej škole pedagogickej. Roku 1951 spolu s Kristou Bendovou vydáva pre mládež knihu Prvé kroky, roku 1966 v spolupráci s Elenou Čepčekovou knihu O jedno prosím, kompletizuje dokumentáciu o Bauhause.
V rozháranom čase prechádza Irena Blühová krivkami nádejí a sklamaní, výslní a zatratení. Dĺžka jej života sa takmer prekryla s trvaním storočia. Zažila „plaziacu sa dezilúziu“ päťdesiatych rokov, keď sa poroba nazývala slobodou, pozvoľna videla s inými za „kulisy diktatúry“, ktorú s dobrým úmyslom pomáhala etablovať. Sny a skutočnosť...