Jozef Ignác Bajza sa narodil pred 250 rokmi v Predmieri
Spolkom sv. Vojtecha venovaná pamätná tabuľa (1930) na starom, ale pevnom roľníckom dome, ktorý ešte stojí, nám potvrdí, že toto je ten dom v strednopovažskej obci Predmier, ktorý hľadáme: 5. marca 1755, a teda pred 250. rokmi, sa v ňom narodil Jozef Ignác Bajza – osvietenský spisovateľ, autor prvého slovenského románu René mládenca príhody a skúsenosti.
Prvý diel románu vyšiel roku 1783, druhý (nedokončený) až sto sedemdesiat rokov po svojom vzniku. Za autorovho života ho neprepustila vtedajšia cenzúra. Bajza verne a pravdivo opísal v ňom aj ťažký život slovenského ľudu ešte v druhej polovici 18. storočia. Fantáziu tu nepotreboval, poznal ho celkom zblízka, veď detstvo prežil medzi ľudom práve tu, v tejto chudobnej považskej dedinke. A chcel svojmu ľudu pomôcť. Nielen verným, realistickým zobrazením jeho života, ale aj tým, že začal písať po slovensky, jazykom ľudu. Našťastie, dnes už i druhá časť románu je len historickým dokumentom o živote našich predkov: „Dokazuje to i pohľad na Predmier – rodnú obec autora“, napísal literárny historik J. Rezník v kapitole Najtrpkejšia skúsenosť mládenca Reného knihy Po literárnych stopách na Slovensku. (1982).
Roku 1777 sa jeho meno nachádza na zozname študentov katolíckej teológie viedenského Pázmaea, roku 1780 sa stal kaplánom pri ostrihomskej metropolitnej katedrále, roku 1783 farárom v Dolnom Dubovom, kde účinkoval dve desiatky rokov. Tam vytvoril podstatnú časť svojho literárneho diela. Bol človekom praktickým a podnikavým. Zo starostlivo vedeného farského hospodárstva mal slušný príjem, takže väčšinu diel mohol vydať vlastným nákladom. Autor biograficko-bibliografického náčrtu v Encyklopédii slovenských spisovateľov (1984) píše: „Pre prudkú, priamu a sebavedomú povahu sa často dostával do konfliktov. Okrem známeho sporu s A. Bernolákom a J. Fándlym o prvenstvo v uvádzaní slovenčiny do literatúry mal pre svoju literárnu činnosť konflikty aj s cirkevnou a svetskou vrchnosťou.“ Vikariátna rada mu odporúčala, aby sa v budúcnosti viac venoval kňazským povinnostiam ako písaniu kníh. Tým sa uzavrelo búrlivé, ale aj najplodnejšie obdobie jeho života.
Roku 1805 prešiel na faru v Prietrži (okr. Senica), od roku 1815 bol trinásť rokov farárom v Zbehoch pri Nitre. Kardinál A. Rudnay, známy výrokom „Slovák som, a keby som bol aj na Petrovom stolci, Slovák ostanem“, ho roku 1828 vymenoval za bratislavského kanonika. Bajza sa v tom čase zaujímal o činnosť Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej a almanachu Zora a finančne ich podporil. Uvítal toto podujatie a jeho plány, no pre starobu a chorobu vyslovil už len úprimné prianie: „Nech dá Boh, aby Zora rýchlo vzrástla v poludňajší jas a nikdy nevidela súmrak.“ V Prešporku roku 1836 aj zomrel. Je pochovaný v kapitulnej krypte Dómu sv. Martina. Nad hrobkou má mramorový reliéfny portrét od sochára A. Rigeleho, busta od akad. maliara S. Biroša v parku za jeho rodným domom oproti vchodu do Kostola sv. Gála v Predmieri zachytáva tvár národného buditeľa s „hlbokou výraznosťou a čistotou.“
Ako naznačuje rukopisná zbierka epigramov – aj s prekladmi tvorby anglického satirika J. Owena – Bajza bol priekopníkom slovenskej klasicistickej poézie (napodobňovanie antických vzorov), ktorého základnou tendenciou bolo vedome používať slovenčinu ako literárny jazyk. To zaznamenáva i Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska (2000): preklady majú poukázať na možnosti slovenčiny vyrovnať sa jazykom originálov, zjavujú sa v nich aj prvé slovenské časomerné verše. Ďalšími Bajzovými dielami sú Právo o živení farárov (1887) ako historický prehľad cirkevných nariadení, s V. Šimkom a T. Chovančekom vydaný spis Anti-Fándly (1789), v rokoch 1789-96 vychádzajú v Trnave jeho Kázne kresťanského katolíckeho náboženstva, 1-5. Prepracovaný a rozšírený rukopis Rozličné verše... pod názvom Slovenské dvojnásobné epigrammata... publikovali roku 1794. Zbierkou päťsto poviedok, anekdot a hádaniek (1795) z rukopisných zborníčkov je J. Minárikom do dnešnej slovenčiny prepísané dielo Veselé príbehy a výroky (1978). Poslednou publikovanou prácou sú v dobovom jazyku napísané Príklady zo Svätého písma Starého a Nového zákona...(1813, 1820) s veršovaným chválospevom na Alexandra Rudnaya pri príležitosti jeho uvedenia do funkcie ostrihomského arcibiskupa. Čo to zostalo v rukopise.
Bajzovmu životu a dielu venujú pozornosť literárni odborníci J. Kohuth, S. Hurban – Vajanský, J. Vlček, Š. Krčméry, I. Kotvan, J. Tibenský, V. Marčok, E. Fordinálová a další. Všetky tieto práce si, prirodzene, všímajú najmä to obdobie jeho života, v ktorom bol literárne činný. Na úsek spojenej so zmenou v jeho spoločenskom a cirkevnom postavení poukazuje príspevok Kanonické obdobie J. I. Bajzu a jeho testament v zborníku Slovenské učené tovarišstvo 1792 – 1992 (1993). V latinsky napísanej poslednej vôli z 12. mája 1836 „vracia svoj láskavo poskytnutý dlhý život svojmu Stvoriteľovi“.
250. výročie narodenia „zbuditeľa“ Slovákov, ktorý „prvný ke kňihám slováckim led lámal“, sme si pripomenuli 6. marca 2005 v jeho rodnej obci.
Autor: nyi
