Ladce - Pri príležitosti nového vydania románu Amenmária - Samí dobrí vojaci sa autor Ladislav Ťažký stretol v miestnom dome kultúry so svojimi čitateľmi. Spisovateľ má k obci osobný vzťah a miestna cementáreň bola jedným zo sponzorov reedície románu.
Dnes už osemdesiatročný autor opísal v románe vlastné skúsenosti vojaka Slovenskej armády na východnom fronte počas Druhej svetovej vojny. Kniha vyšla prvýkrát začiatkom šesťdesiatych rokov a bola považovaná za jedno z najvýznamnejších diel, opisujúcich vojnové udalosti. V období takzvanej „normalizácie“ po roku 1969 bol Ladislav Ťažký vylúčený z komunistickej strany i verejného života a jeho diela boli zošrotované. „Robotníci z celulózky, ktorí museli likvidovať moje knihy, mi z nich poslali balík, čím prejavili viac rozumu a ľudskosti ako vtedajší mocipáni,“ spomína majster slova. „Moja kniha vychádza zo skutočných zážitkov, pričom som mnohé postavy premenoval a niektoré situácie umelecky dotvoril. Boli sme mladí, plní života a ocitli sme sa vo víre najstrašnejšej svetovej vojny. Slovensko malo v dejinách často tú smolu, že sa ocitlo na nesprávnej strane. Tak to bolo aj v časoch mojej mladosti. Nechcem glorifikovať Slovenský štát, ale jeho vynútený vznik bol najlepším riešením pre náš národ. K štátnosti sme boli donútení a vtedajší predstavitelia Karol Sidor a Jozef Tiso mohli voliť len medzi väčším a menším zlom. Ak by nenašli dosť odvahy na vyhlásenie samostatného štátu, bolo by naše územie rozdelené medzi Protektorát Čechy a Morava, Maďarsko a Poľsko. Materiálne a morálne škody, ktoré by tým vznikli počas šiestich vojnových rokov, by boli nedozierne. Hlavnou myšlienkou knihy je, že aj keď sme išli na východný front ako nedobrovoľní spojenci dobyvačnej fašistickej armády, zachovali sme si tvár a ľudskosť. Počas pobytu na Ukrajine sme mali veľmi dobré vzťahy s domácim obyvateľstvom. Rozumeli sme si a považovali nás takmer za svojich. Kde sme mohli, tam sme si navzájom pomáhali. Keď po vojne prišla na Ukrajinu komisia, ktorá pátrala po stopách „Svobodovho armádneho zboru“, zažila nečakané faux pas. Najskôr sa im veľmi páčili chvály miestnych ľudí na slovenských vojakov a až potom so zdesením zistili, že ľudia chvália vojakov armády Slovenského štátu. To dokazuje, že ak má človek morálnu hodnotu, zachová sa ako človek aj v tých najhorších situáciách,“ dodáva Ladislav Ťažký.
„Román Majstra Ťažkého je najlepším slovenským vojnovým románom,“ povedal literárny kritik Dušan Habera. „Je písaný majstrovsky zrozumiteľným štýlom. Dielo sa vyhlo schémam socialistického realizmu, a keby bolo napísané v angličtine, mohlo by sa smelo zaradiť medzi také diela ako Malaparteho Koža alebo Hellerova Hlava XXII. Román bol zatiaľ preložený do nemčiny, maďarčiny, rumunčiny a srbskochorvátčiny. Samotní Nemci ho vysoko hodnotia. Je dôkazom toho, že aj predstaviteľ malého národa môže napísať literárne dielo svetovej úrovne,“ dodáva literárny kritik.
Autor: mv
