Jeden známy si ako svoju inšpiráciu vybral akademického maliara z vedľajšej dediny a počas celého detstva si opakoval, že raz, podobne ako on – chudobný chlapec zo zapadnutej dedinky – musí niečo dokázať. A dokázal.
Chcete sa aj vy inšpirovať podobnými príbehmi? Viete, koľko osobností šoubiznisu, športu, kultúry, či podnikania sa narodilo na Považí? Chceli by ste spoznať ich životnú púť, dozvedieť sa o ich úspechoch, pádoch a zaujímavých životných situáciách? Prinášame vám seriál rozhovorov s rodákmi z nášho regiónu, a to najmä takými, ktorým sa v šírom svete podarilo nájsť si to správne miesto. V našom seriáli načrieme do ich krátkej, no bohatej životnej púte v rôznych povolaniach, v rôznych končinách našej vlasti i mimo nej. Okrem úspechu majú spoločné „korene“, ktoré siahajú na Považie a sú na to patrične hrdí. A možno prídete na to, že ste sa s nimi hrávali na rovnakom pieskovisku, sedeli v jednej triede, kopali spoločne do futbalovej lopty, či chodili do rovnakého krúžku...
Prečo ste sa stali cukrárkou?
Nepamätám si presne, kedy som sa rozhodla pre tento odbor. Vek neskúsenej ôsmačky, keď som končila základnú školu, o nejakých skúsenostiach hovoriť nemohol. Rozhodla som sa ako rozhodla, a tak som bola jednou zo študentiek, ktoré sa „dali na sladké“. Na Slovensku bolo vtedy škôl s podobným zameraním málo, iba tri. Ja som sa dostala výnimočne do vtedajšej Jednoty a dodnes svoje rozhodnutie neľutujem!
Ak chce byť človek dobrý, musí frčať nielen vo svojom „fachu“, ale už v škole...
Od malička som rada kreslila, a možno aj to ma pritiahlo k môjmu budúcemu povolaniu. V triede som bola najlepšia žiačka. Nebolo to tzv. šplhanie či podliezanie sa učiteľom. Už vtedy som vedela vysypať z rukáva technologické postupy pri výrobe, za čo ma obdivovali spolužiaci i kantori. Človek sa vypracuje časom, čo platí o mne i našich žiakoch. Majú viac možností, ako my. Cukrárčina nie je iba robotou vo výrobe. Ak človek chce, môže sa realizovať. Chce to len čas. Rokmi sa otvorili nielen hranice, ale pribudli i suroviny a technológie, o ktorých sme my nemali v škole ani potuchy. Dnešní žiaci majú možností viac, chce to len poriadne chytiť ich za pačesy.
Jednou z možností prezentácie žiakov sú i súťaže.
Poslednú sme mali v hoteli Študent, kde sa mohli prezentovať naši druháci a tretiaci. Mala vysokú úroveň a musím skonštatovať, že študenti nás milo prekvapili. Bola to jedna z najvydarenejších výstav.
Z vtedajšej študentky sa postupne vykľula skúsená cukrárka, ktorá sa predstavila v televízii a vydala recepty a skúsenosti i knižne.
Dva roky som sa podieľala na relácii Varím, varíš, varíme a pečieme. Bola to pre mňa skúsenosť, chodili mi desiatky listov, z ktorých som pochopila, že by bolo nezodpovedné voči divákom i potenciálnym gazdinkám, aby som nevydala recepty knižne. Doposiaľ sa mi na pulty dostali dve knihy. Samostatnou boli recepty upravené knižne na rovnú stovku, v druhej, Všeobecnej kuchárke, som spracovala časť múčniky. Sú v nej aj základné zásady pri pečení, teória či zážitky z výstav a súťaží, prenesené do slávnostných dezertov. Inak sa mi varilo v relácii v Košiciach, inak pred kamerami v Bratislave. Skúsený musí byť nielen kuchár, ale všetci, ktorí sa na relácii podieľajú. Nepáčilo sa mi, že pri predstavovaní vystrihli školu, v ktorej pracujem, no nezabudli „trefne“ skonštatovať, že som ešte slobodná. (Vtedy).
Skúsenosti sa nemusia zbierať iba v kuchyni doma, ale aj na súťažiach.
Po domácich súťažiach som sa v „drese“ samostatného Slovenského družstva predstavila i vonku. Bolo to pred štyrmi rokmi. Moja posledná skúsenosť bola v nemeckom Erfurte na olympiáde kuchárov a cukrárov. Tá sa koná každé štyri roky. Aby nebol cyklus súťaží s vysokým puncom veľký, býva každý druhý rok v Luxembursku Expogas – Svetový pohár. Je rovnako náročný, zmenou sú určité disciplíny. Pred prípravou musí mať každý pretekár samozrejme svoju predstavu o tom, čo chce prezentovať. Studený stôl má rozmer 4 x 4 meter a vy na ňom prezentujete napríklad slávnostné dezerty pre šesť osôb. Rovnako dôležitý je i popis, ktorý musí zodpovedať presne výrobku. Nesmieme zabudnúť ani na ukážkový tanier, určený na degustáciu. Z toho vyplýva, že sa nielen pozerá, ale aj ochutnáva. Všetky súťaže sú náročné časovo. Ja svoju prácu odfláknuť neviem, a ak nemám byť dobre pripravená, radšej ju oželiem. Zatiaľ som bola ako reprezentantka Slovenska trikrát, a môžem povedať, stačilo! Naposledy som absolvovala súťaž chvíľu potom, ako my dali dole dlahu z ľavej ruky, no aj bolesť bola napokon odmenená bronzom z Nemecka. Pred dvoma rokmi sme priviezli striebro z Luxemburska. Možno odstupom času ešte pôjdem na podobnú súťaž alebo niekoho na ňu pripravím tak, ako pripravujem teraz mojich žiakov na juniorské súťaže.
Stala sa z náročnej reprezentantky prísna porotkyňa?
Je náročné posudzovať výrobky domácej školy po tom, ako ich máte možnosť vidieť v zahraničí, kde sú v mnohom popredu. Ak sa chceme presadiť tam, mali by sa naši žiaci učiť nielen remeslu, ale aj jazyky. Doma i v zahraničí ma berú ako skúseného odborníka. Vonku by mnohí naši súťažiaci neuspeli. Ak hodnotíme deti, snažíme sa byť opatrnejší, aby sa nás napokon nebáli a my sme im ich budúcu prácu neznechutili. Výsledkom by nemalo byť odradenie, veď urobiť niekomu zle je najmenej. Na druhej strane ma mrzí, ak niekoho upozorním na chyby, aby sa poučil a vzal si ich k srdcu. Hnevá ma, ak sa na ďalšej súťaži chyby opakujú.
Na cukrárku ale nevyzeráte.
Ak narážate na moju postavu, je to vecou chute a vkusu. Ja mám osobne najradšej obyčajné keksy, manžel dáva prednosť grilážkam, tvarohovým koláčom či koláčom s ovocím. Obaja si držíme postavu. Manžel hrával futbal, obaja bicyklujeme, ak je čas, a milujeme hory, najmä Tatry.
V každej rodine však zavoňajú koláče aspoň cez rôzne sviatky.
Mám rada obyčajné recepty, ktoré kombinujem a nepotrebujem ich poznať konkrétne. Pri písaní je to samozrejme zložitejšie, pretože čitateľ potrebuje všetko presne. Niektoré recepty sa však musia dodržať, suroviny sa nedajú nahradiť. Na Vianoce robievam rada suché pečivo. Milujem, ak vonia dom vanilkou, škoricou či medovníkmi. Nerobievam nič extra, varím to, čo majú radi moji blízki.
Na výstave ste predstavili novinku, pralinky.
Je to skutočne novinka, ktorú som sa naučila od kamarátky z Prahy. Stretli sme sa na súťaži pred dvoma rokmi, kde ich prezentovala. Slovo dalo slovo a my sme ju privítali v našej škole, na základnom umeleckom kurze. Padli sme si do oka a Mirku Slavíkovú som navštívila s kolegami i v jej ateliéri v Prahe. Výroba praliniek, ich náplní, je niečo výnimočné. Technologický postup je náročný a potrebujete kvalitné suroviny. Treba to jednoducho vidieť, učiť sa. Ona zbierala skúsenosti v Paríži či až v ďalekej Juhoafrickej republike. Naučiť sa vyrábať tieto bonbóny je skutočné umenie. Aj preto ich vídať krásne naukladané v pyramídach v najlepších podnikoch či na recepciách.
Technológia ich výroby býva prísne strážená.
V Paríži sa môžete stretnúť s majstrami, ktorí ich vyrábajú za zavretými dverami. Sú veľmi chutné, a tak nie je ani prekvapením, že gurmáni neváhajú dať za kus aj dve euro. Nápad býva dôležitý, ale ešte dôležitejšia je jeho realizácia. To platí aj pri iných výrobkoch, keď môžete dosiahnuť až stopercentné zlepšenie pri realizácii. Ja rada robím torty, vymýšľam ich rôzne tvary, ale musím sa priznať, že rada ich nejedávam.
Dobrá práca by mala byť dobre ohodnotená. Potom sa odborníci o prácu nemusia báť.
Nie vždy je tomu tak. Nielen v cukrárskej brandži nie sú všetci odborníci dobre zaplatení. Túto prácu robia iba tí, ktorí chcú a nečakajú za to svety. Nesmiete sa potom čudovať ľuďom, že ich záujem pri minimálnych mzdách klesá. Ja som mala i mám ponúk dosť. Nielen na prácu, ale i na školenia o rôznych novinkách, napríklad spomenutých praliniek.
Vedia vás milo prekvapiť slovenské cukrárne?
Musím povedať, že z počiatku tomu tak nebolo. Zákusky boli bez nápadu, samý krém. Páčili sa mi výrobky z Francúzska, kde používali mnoho ovocia, čo my zatiaľ veľmi nevieme. Časy sa však lepšia a po Prahe som videla niektoré zaujímavé „kúsky“ aj v Bratislave.
xxx
Na spomenutej výstave Sladkých dní sme si všimli nielen pralinky pani Jozefíny, ale i práce jej žiačok. Na otázku, akú tortu a od koho by si priali na svadobnom stole, odpovedali rovnako. „No predsa od našej majsterky odborného výcviku!“
Autor: mk
