PRUŽINA. Obkolesené vencom vysokých, už aj dosť chladných hôr, na pôde, ktorá nie je veľmi tip-top v porovnaní s tou na juhu, sa zabeleli a zružoveli lány polí. V Pružine sa na miestnej farme rozhodli pre tradičný postup pestovania maku. Zbierajú ho ručne a aj v tom je skryté tajomstvo výnimočnej chuti.
Cestou do poľa
Oľge Apoleníkovej sa veľmi páči pôda, ktorú má na podobné zámery jej kamarátka pri Cíferi. „Tak si poviem, mať tak jednu takúto parcelku, ách, to by bolo. Ale toto všetko by mi chýbalo. Neviem žiť bez hôr. Radšej ich mať okolo a zobrať ťažkú robotu,“ hovorí cestou na makové pole pani Oľga.
Oľga Apoleníková sa vrátila k pestovaniu maku. (zdroj: DP)V diaľke za oblinou poľa, ktoré už celkom zhnedlo, vidieť skupinku mladých ľudí. Na jeho časti zostali už len vyschnuté byle, bez hlavičiek. „Časť už sme pozbierali a brigádnici sú teraz tam vzadu. Tu bude dlho rosa, tam bude mak oveľa suchší,“ vysvetľuje cestou samostatne hospodáriaca roľníčka z Pružiny.
Po rokoch opäť, ale inak
Mak pestovali na farme v Pružine aj pred dvadsiatimi rokmi, avšak trochu inak. „Teraz chceme, aby všetko, čo robíme, bolo domáce a vypestované klasickým spôsobom,“ hovorí Oľga Apoleníková s tým, že ide o priblíženie sa k pôde, lesom, jednoducho všetkému po vzore predkov.
Nápad prišiel podľa nej jednoducho. „Moja veľmi dobrá priateľka Gabika Čechovičová pestuje mak klasickým spôsobom dlhé roky. Tvrdí, že už jej rodičia to takto robili. Nahovárala ma. Pristala som,“ hovorí pani Oľga. Keď sa pýtame, či sa teraz na poli cíti ako maková panenka, zasmeje sa a rovnako žartom dodáva: „Nie som maková panenka, som len bačovka, ktorá pestuje teraz už aj mak.“
Ojedinelá vec
Viliam Kompas, predseda Zväzu roľníkov a agropodnikateľov zo Slovenska, hovorí, že takéto dorábanie maku nie je jednoduché. „Je náročné nájsť teraz ľudí, ktorí by dokázali väčšie množstvo maku dorábať takýmto spôsobom. Ide rozhodne o ojedinelú vec, lebo vždy volíme skôr jednoduchšiu cestu, teda kombajnový zber. Rozhodne takýmto pestovateľom fandím,“ vysvetľuje Kompas.
Zber dobroty dá zabrať
Na poli sme v skupinke zberačov zastihli hlavne mladých ľudí. Aj to malo svoj zvláštny rozmer návratu mladých ľudí k pôde. Ale tiež možnosti nakuknutia z opačnej strany, nielen z pohľadu konzumentov, ktorí nájdu dobroty už len hotové na tanieri alebo v regáloch obchodov. „Ešte som nikdy nebol na brigáde, teraz je to prvýkrát,“ skonštatoval jeden z mladých chlapcov, ktorí prišli z Pružiny. Doplnil, že to veru nie je ľahká práca, ale vraj námaha ho neodradí.
Kamarát Jano, ktorý ho dotiahol, už mal viac skúseností. „Musíte mať dobrý kosák. Zobral som si z domu, dobre nakovaný aj poriadne nabrúsený,“ prezradil Jano.
Skupinka dievčat sa zese priznala, že veru už aj boli rozhodnuté odísť, ale nakoniec vydržali. „Chceli sme si to vyskúšať aj si niečo zarobiť. Je to v pohode, ale treba sa dosť zohýbať, na chrbát je to zaberák. U nás na poliach som veru mak nevidela ani doma ho nepestujeme,“ prezradila Lenka Štefanicová z Praznova.
Mak je vraj lepší ako špargľa
Marta Svitková z Pružiny už má brigády na poliach pobehané, ale priznáva, že na maku veru nebola ešte ani ona. „Je to náhodou dobrá robota. Chodila som dlhé roky aj na špargľu. To bolo ťažšie,“ priznáva. Hneď prezrádza aj správny postup zberu. „Musíte byť šikovný, urobiť šmyk a hotovo. Ale dať pozor, aby ste nevytrhli rastlinu aj s koreňmi. Uchytiť ju čo najvyššie a tie malé potom už len dobrať,“ hovorí pani Marta.
Aj doma pestuje všeličo, ale mak vraj nesiala nikdy ani ona. Je už na dôchodku a na brigádu nahovorila aj vnučku a ďalších siedmich mladých brigádnikov. „Keď som sa najprv dívala, čo robia. Jój. Ale už je to celkom dobré. Hneď od začiatku si treba zvykať,“ hovorí pani Svitková.
Brigádnici zaberali ostošesť. Na rozhovory s nami nemali čas. „Keď sa ukazuje pekné počasie, treba to maximálne využiť. Takže dnes by sme mohli nazbierať dosť. Minule nás vyhnala búrka. Tak to na poli ale chodí,“ skonštatoval jeden zo synov pani Apoleníkovej, ktorého sme tiež zastihli na poli.
Nenásytník a premeny poľa
Pýtame sa Oľgy Apoleníkovej, či je spokojná s úrodou a či predsa len neľutuje, že sa rozhodla pre pestovanie maku. Rozhovorí sa
Biely aj čierny
Oľga Apoleníková otvára makovičky, aby vysypala na tanier mak. Berie dve. Čudujeme sa prečo. Vysvetľuje, že jeden je biely, druhý čierny. „Biely chutná trochu za orechmi. Je to klamanie nepriateľa. Keď si dáte ním naplnený koláč, máte pocit, že je orieškový. Ide o albína, špeciálnu slovenskú odrodu,“ vysvetľuje.
s nadšením o premenách makových lánov. „Najprv máte len malilinké makové semienko. Dať ho do zeme v takej miere, ako bolo potrebné, sa nám podarilo fajn. Potom bolo obdobie čakania, či nezahorelo,“ vracia sa k začiatkom pani Oľga a vysvetľuje, čo znamená nezahorelo. Dozvedáme sa, že to, keď semiačka vyklíčili, nevysušili sa, pretože bol dosť úpek.
Našťastie, maky vzišli, aj keď nie pravidelne. „Potom sme sa hrali s ošetrovaním, aby boli makovičky, ako majú byť. Dávala som im špeciálne hnojivko z kanadských dážďoviek. Samozrejme, že tie sa už chovajú u nás. Je to prírodné hnojivo. Dávali sme ho trikrát,“ hovorí o ďalšom postupe s tým, že mak je malinký nenásytník, ktorý potrebuje veľa hnojiva, ale po častiach, aby ho dokázal prijať a spracovať.
„Čo bolo úžasné a nádherné, keď mak kvitol. Ťažko to opísať slovami. Lány sa zafarbili na bielo pri čiernom maku a na ružovo pri bielom. Okolo krásne zelené hory a zvlnená tráva. A čo bola ešte nádherná symfónia, to bol bzukot včiel. Všetky zmysly pracovali na plné obrátky. Bola som dokonale šťastná. Mak stačí už len úspešne dočistiť a ponúknuť,“ usmieva sa Oľga Apoleníková.
Prečo môže byť horký?
Ekologická výroba niektorých produktov je podľa Viliama Kompasa zo Zväzu roľníkov a agropodnikateľov SR drahšia, ale má svoje veľké pozitíva. Je to tak aj pri maku. „Pri zbere kombajnom dôjde k nabúraniu zrniek maku a po vytečení oleja dôjde k okysličeniu, čo sa odrazí negatívne aj na chuti maku. Samozrejme, že nie hneď, ale až po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch,“ vysvetľuje Kompas.
Nuž, a negatívom pri chutí je práve nepríjemná horkastá pachuť, ktorú máva niektorý mak. „Som za to a fandím tomu, keď sa niekto rozhodne pre takýto postup, pretože zväčša posudzujeme len cenu a nie už kvalitu. Mak sa väčšinou zbiera kombajnom, ak už je pestovanie vo väčšom a ekonomicky je to určite výhodnejšie. Verím, že pestovateľ, ak sa rozhodne pre ekologický spôsob, si časom nájde svojich odberateľov a vráti sa mu to,“ dodáva Kompas.
