Keď sa jej už ušlo trochu šťastia, prišla rana

Anna sa narodila ako nemanželské dieťa. Mama sa neskôr vydala a dievča to nemalo doma ľahké. „Cudzé je len cudzé,“ hovorí babička. Keď sa jej ušlo kúsok šťastia v manželstve, lebo muža mala dobrého, prišla veľká rana osudu. Útla ženička sa však pasovala so životom zo všetkých síl. Nedávno sa dožila sto rokov.

V zariadení sociálnych služieb v Hornej Marikovej býva už štrnásť rokov Anna Salaníková. V auguste oslávila útla ženička sto rokov. Horšie už počuje, máločo vidí, myseľ má však stále bystrú a je na svoj vek aj dosť vitálna. Život sa s ňou pritom vôbec nemaznal. „Bolo to ťažkých sto rokov,“ konštatuje pani Anna, ktorá sa v Hornej Marikovej aj narodila a prežila podstatnú časť svojho života.

Drela už od mala

Anna Salaníková spomína, že doma boli tri deti a ona štvrtá, najstaršia. Všetko dievčatá. „Mala som ťažký život hneď od narodenia. Mama ma mala za slobodna. Prv to boli biedne roky, nie také, čo sú včiľ. Otec mojej mame prepil chalupu, a potom zomrel. Aj babka. A tak som musela ja byť po cudzích kútoch,“ spomína si babička. Doma robievala od mala. „Najprv som pásla husi, potom ovce, kozy, neskôr kravy,“ hovorí o detských prácach v dome.

Na majeroch

Keď mala ešte len štrnásť rokov, musela ísť na majere do služby. „Mama mi kúpili rok, že mám jako patnásť. Vtedy sa to dalo. Inak by ma nevzali,“ vysvetľuje zvláštny postup teta. Potom robila na roli, a to so ženami, ktoré boli veru staršie ako ona. „Ale som to zvládala! Za ostatnými ženami som veru i trčala, keď bol dlhý riadok. Veď boli staršie a ja som bola ešte decko,“ opisuje prácu pani Anna s tým, že robili našťastie na hodiny, čo sa dalo vydržať. „Niekerá mi občas aj pomohla. No stalo sa aj, že som ich predbehla.“

Škola a nekonečná robota

Do školy sa v tých časoch nechodilo. „To sme len v zime, keď nebolo čo robiť. Ale jako? V zime sme sa vozili na krbcoch a keď sa zodrali aj to skončilo. Bosá som zostala doma. Koľko razy som to deťom pripomínala, ako je dobre, že ony môžu chodiť,“ hovorí teta. Do práce vstávala celý život už keď svitalo, väčšinou o štvrtej ráno. Spávať chodila často aj po jedenástej hodine v noci. „Robota nekončila, ani keď sme prišli z poľa. Pokračovala aj doma. Bolo treba drevo rúbať, vodu nosiť, pri varení pomáhať.“

Akáže zábava

Pozerám sa na pani Annu, ani sa nechce veriť, že by toto všetko drobná, útla ženička mohla zvládnuť. „Dalo sa to, čo ma je aj málo,“ hovorí babka. Keď sa pýtame, či predsa len nemali čas aj na nejakú zábavu, muziku a tak, len sa začne smiať. „Nebolo kedy, moja zlatá, nebolo veru kedy.“

Dopálilo ju to. Hybaj preč!

Keď mala Anna necelých šestnásť rokov, robota na majeri aj pomery doma ju vraj už poriadne hnevali. „Doma som im dala peniaze, zbožie a ja som bola stále len tak ledabolo oblečená. Tak ma to už dopálilo a hybaj sama do Čiech,“ spomína si pani Anna. Uzlíček na chrbát, hore cez horu vyšla na Javorník, a potom na Moravu. Tam bola mamina sesternica. Našla jej službu. „Tam som sa konečne aj dobre najedla. Doma som veru bývala hladná jako pes,“ konštatuje starká. Tam sa totiž jedávalo zo spoločnej misy a keď bolo málo, často Anna pri stole počula – Nechaj to hentým! „Tak som nechala, keď boli sestry mladšie.“

Aj sa obula, aj sa obliekla

V službe mimo domova si trochu aj zarobila, poobliekala sa a obula poriadne do svinských krpcov, ako sama hovorí. Tri roky bola Anička na Morave a nazad ju až tak neťahalo. Keď sa potom vrátila zo služby domov, dlho nevydržala. „Prišla som 1. januára a 1. februára už som bola spiatky. V službe bolo veru lepšie. Roboty bolo síce dosť, ale Pán Boh mi dal také zdravie, že som všetko stihla robiť. Aj ma chválili.“Šesť rokov si len písaliKeď bola preč, za Aničkinou mamou prišiel jej budúci manžel. „To aby mu dali odo mňa adresu. Napísal mi. Též sa vyžaloval, čo on mal za trápenie a chcel, aby som mu písala. A ja ako také dievčacko som len zo srandy súhlasila.“Písali si šesť rokov. „Bola som poriadna a von teda též. Ja som sa veru veľmi bála, že zostanem v zlém jako mama. Vydávala som sa, až keď som mala 26 rokov,“ prízvukuje teta s tým, že jej muž bol dobrý.

Komunisti ho „zedli“ !

Ten malý kúštik šťastia si však Anna dlho neužila. „Komunisti mi ho zedli! Aj chalupu mi zedli! Všetko mi zedli! Nenechali mi nič, len tri malé deti,“ žaluje sa teta. Syn mal pol roka, mladšie dievča päť a tretie osem. „Ništ nám nenechali. Mala som v drevenom domku tri miestnosti a takú malú kuchynku. Vyhnali ma z izby, kde sme spávali dovtedy do tej kuchyne. Kam som mala ísť? Doma som mala len otčima, tak kam? Mala som len Pána Boha nad sebou,“ spomína si so slzami v očiach teta.

Hostinec a to ostatné

Manželia Slaníkovci mali na dedine malý hostinec. A to podľa tety v novom režime prekážalo. „Môjho muža brali ako boháča. Ale aký boháč? Ništ iného sme nemali, len toto. A brali aj iným od kraja. Či to bol kôň alebo krava. Všetko. Kto čo vtedy mal, brali všetko,“ hovorí o časoch, keď sa zmenil režim teta.

Živého ho videla naposledy

Babička neobíde ani najbolestivejšiu spomienku, keď si prišli aj po jej muža. Vracali sa zvonka z robôt večer do chalupy. Mali vstupy dva. Jeden pre hostí, ktorí do hostinca chodili a aj druhý. Tým vošli. A pri druhom už čakali pripravení traja chlapi. „Schytili mi muža za plecá a už ho vliekli von. To som ho videla živého naposledy,“ babička sa odmlčí. Nedá jej dýchať, keď si spomína. „Také som ja mala trápenie,“ hovorí teta s tým, že iného chlapa ako toho svojho potom už veru vidieť nechcela. Keď išla neskôr z nemocnice z mesta mladá, tridsaťtri ročná žena od mŕtveho muža, nemohla sa ubrániť slzám. „Revala som až pokiaľ som neprišla domov,“ spomína si pani Anna. Dve deti nechala doma a päťročné dievča mala so sebou. Celú cestu ju len mlčky vliekla za ruku, nevládala prehovoriť ani slovo.

Práca v horách

Všetko sa to udialo v máji. Do druhej jari bola Anna doma s deťmi. Biedne, ale nejako vyžili. Potom však musela niečo podniknúť. „Pratalo ma preč. To by sme nevyžili,“ vysvetľuje teta. Vzali ju nakoniec na robotu do hôr. S malým synom uviazaným na chrbte a s ďalšími dvoma za ruku stúpala Anna deň čo deň za prácou. So synom na chrbte aj robila. Lepšie bolo, keď mohla už staršia chodiť do školy. Brávala dokonca aj mladšiu, i keď ešte nemala na to vek. Sedávala pri staršej sestre na stoličke. „Bola ticho, nevyrušovala, tak sa to dalo,“ spomína si teta. Neskôr začal chodiť do školy so sestrami aj chlapček.

Potecha. Pre ne bojovala

Deti boli v živote, našťastie, Anninou potechou. Pre ne tak bojovala. „Nemôžem si sťažovať ani na jedno. Poslúchali. Veľmi. Nemala som im čo dať, stále som ich len posielala do školy a do školy,“ hovorí teta. Chodili do učenia všetky a učili sa dobre. Jedna dcéra si urobila aj vysokú školu a je inžinierkou. Tetu teší, že deti sa nenarobili v živote toľko čo ona. „Bohu ďakujem za takéto deti a za to, že sa nedopusteli špinavých robôt ako niekerí,“ hovorí. So synom vraj boli chvíľu počas učenia starosti, lebo si v škole v Púchove našiel nedobrého kamaráta, ktorý ho ťahal k pijatike. Ale nakoniec sa podarilo obetavej mame aj tento problém vyriešiť spolu s riaditeľom školy. Keď mu porozprávala svoj životný príbeh, na chlapca začal pozorne dozerať a všetko dobre dopadlo. „Aj z neho je poriadny človek. Chvála Pánu Bohu som ten môj ťažký život zvládla. Nemohla som na nikeho pozerať zle, lebo by mi nikto s ničím nepomohel, a to by bolo potom ťažko,“ hovorí teta. Veľa sa vraj v živote aj naprosila. Našli sa však ľudia, ktorí jej pomohli a aj vďaka nim im bolo o trochu ľahšie.