LEDNICA. Hoci tradícia dožinkov trvá mnoho rokov, oficiálne zdokumentované sú len posledné. Tohtoročné mali prídavok pätnáste. Okrem tohto malého jubilea boli spojené aj s inou oslavou. Pred 550 rokmi dostala Lednica právo užívať erb ako jediné malé mestečko v širokom okolí.
Dlhoročná tradícia
Najväčšou a najkrajšou akciou v obci sú dožinkové slávnosti. Nadviazali na tradície našich predkov. Po skončení žatevných prác uvili z obilia veniec a priniesli ho gazdovi. S dožinkami bola spojená aj zábava. „V dávnejších časoch sa veniec nenosil po dedine. Len ho uvili a zavesili u bohatších gazdov, pre ktorých pracovali chudobnejší. Sprievody po obci sa datujú do štyridsiatych až päťdesiatych rokov minulého storočia,“ povedala čo-to o histórii slávnosti vedúca súboru Ledničanka Veronika Šeligová.
K tejto tradícii sa pred rokmi Ledničanka vrátila. Podujatie sa postupne rozširovalo, získavalo svoje meno v širokom okolí. Pribúdalo aj noviniek, napríklad posvätenie chleba v kostole sv. Jána Nepomuckého, ktoré sa stali pevnou súčasťou slávností.
V sprievode bol aj kráľ
Ak ste sa chceli pred začiatkom programu v amfiteátri dostať do obce, nebolo to jednoduché. Pred vami išiel krojovaný sprievod, muzikanti a v koči nechýbal ani kráľ Matej Korvín. Ten mal v Lednici zvláštnu úlohu. Po 550 rokoch symbolicky opäť udelil obci právo užívať erb kráľovského mestečka.
Erb bol identický s historickým. „Skúmali sme v štátnom archíve jeho podobu. Z dreva ho potom vyrezal Tibor Loduha, ktorý obci venoval aj dve drevené sochy pred obecným úradom,“ hovorí starosta obce Kamil Karas. Súčasný erb je podľa neho trochu odlišný, meniť ho však nebudú.
Výtvarná súťaž
K výročiu sa viaže aj výtvarná súťaž, ktorú vyhlásila obec. Podľa starostu sa do nej prihlásilo dvadsaťosem autorov. Z nich päť najlepších bolo aj ocenených. „Všetky práce sú vystavené počas slávností, po ich skončení si ich záujemcovia môžu pozrieť na obecnom úrade,“ spresnil.
Súčasťou vyhodnotenia súťaže bolo aj odhalenie dvoch sôch z dreva pred obecným úradom. „Pre autora sú to prvotiny, ale myslím, že sa mu ozaj podarili,“ doplnil.
Dobré meno slávností
Dožinky v Lednici majú dobré meno. „Ich tradícia prerastá rámec obce, možno aj okresu. Prichádzajú aj tí, ktorí sa odsťahovali,“ pokračuje starosta.
Doplnila ho Dana Čižmárová z Považského osvetového strediska, ktoré je spoluorganizátorom slávnosti. „Každý rok spoločne s folklórnou skupinou Ledničnka, ktorá bola iniciátorom slávnosti, pripravujeme pestrý program, aby divákov zaujal. A keďže ide o dožinky, snažíme sa, aby išlo o podobné vystúpenia, ako má Ledničanka, ktorá odovzdáva dožinkový veniec. Samozrejme, že slávnosti nie sú len o folklóre. V ďalšej časti dostanú priestor skupiny Ščamba a domáci Kompromis,“ dodala.
Spomienky na žatvu
Na obdobie, keď sa obilie kosilo kosami, ženičky za koscami odoberali obilie a viazali do snopov, si zaspomínal bývalý starosta Emil Bárka. „Keď sme boli deti, museli sme pri žatve vždy pomáhať. Zbierali sme klásky, a keď ich bolo veľa, dostali sme aj peniaze, aby sme si kúpili tabličku mydlenky. Jáj, to bola dobrota. A keď sme podrástli, už sme sa pri kosení museli zapojiť k otcovi či dedovi. Napriek tomu, najkrajší zvuk pre mňa bol, keď ženci brúsili kosy. Ťažko ho popísať, to sa musí počuť,“ usmial sa.
Jeho spomienky sa viažu aj k žatve. Napríklad raž sa musela mlátiť ručne cepmi, lebo zo slamy sa potom robili proviesla, ktorými zväzovali pšenicu a jačmeň. „Ale zábavy sme si užili aj pri mlátení. Schovávali sme sa do vymlátenej slamy, za čo nás, samozrejme, potom rodičia vyplatili, myslím v úvodzovkách,“ smeje sa.
Je rád, že tradícia dožinkov sa udržiava. „Aspoň mládež bude vedieť, ako sa kedy žilo. Ale to, čo sme zažili my, bolo predsa len iné. Doprial by som mladým ľuďom, aby to mohli zažiť. Niet nič krajšie, ako vedieť, kde má hniezdo sýkorka, drozd, kde žije veverička. A nie sedieť pri televízore, počítači, mať pri uchu mobil. Treba žiť s prírodou. Chceš si dobiť energiu? Choď do lesa,“ dodal.
