POVAŽSKÁ BYSTRICA. Hoci Jaroslav Čelko vyše polstoročia nebýva vo svojom rodnom Sádočnom, rád sa vracia, ako hovorí, domov. K jeho rodisku a okolitým obciam sa viažu i príhody, ktoré vo svojej novej knižke opisuje. Sú spojené s rokmi jeho detstva a mladosti, keď ešte býval v Sádočnom.
Od vedeckej činnosti k literárnej
S publikačnou činnosťou má Jaroslav Čelko bohaté skúseností. Jeho žáner bol ale úplne odlišný od súčasnej. Napísal 150 vedeckých štúdií, vyše tristo odborných článkov, vyšlo mu sedem kníh a rovnaký počet brožúr. Všetky však súviseli s jeho prácou.
Pred pár rokmi zmenil štýl písania. Stalo sa tak na podnet priateľov z jeho rodiska a okolia, ktorí ho inšpirovali, aby opísal svoje spomienky a poznatky z Povstania. Zhrnul ich v knižke September 1944 v údolí Rajčanky, Domanižskej a Pružinskej doliny.
Do roka a týždňa vyšlo jeho ďalšie dielko Spomínanie. Opäť ho pri ňom podporovali priatelia Stanislav Miko, Ján Janiga a Martin Olšovský. Samozrejme, že najväčšiu podporu mal u manželky Ľudmily, ktorá
Nočné písanie
Do roka a týždňa vyšlo jeho ďalšie dielko Spomínanie. „Keď sa po polnoci zobudím, dve-tri hodiny nespím. Vtedy rozmýšľam o svojom živote, o tom, čo sa okolo mňa deje. Tieto spomienky som sa snažil položiť na papier,“ hovorí o chvíľach, ktoré ho viedli k napísaniu ďalšej knižôčky, autor.
Postupne pribúdalo príbehov, až sa z nich nakoniec dalo vytvoriť útle dielko. „Dohromady ich bolo asi štyridsať, nakoniec sa do knižky dostalo vyše tridsať z nich. Dopĺňa ich príloha, v ktorej sú texty iných autorov – Stanislava Mika a uja Františka Čelka Mikluščina. „Vôbec bolo ťažké tie témy si predstaviť, akoby základ určitej tvorby, ale podarilo sa. Či dobre alebo zle musí posúdiť čitateľ. Tento žáner literárnej tvorby je mojou prvotinou,“ prezradil.
Aj vlastné zážitky
Jaroslav Čelko sa nevyhol ani vlastným zážitkom. Spomína na detstvo, službu u tety, chvíle, ktoré prežíval so svojím otcom. Nie všetky sa do nej dostali. Pán Čelko si zaspomínal na úsmevnú príhodu, ktorú zažil ako učeň.
„Vyučil som sa v Spoločenskom dome v Považskej Bystrici. V tej dobe učeň–mučeň musel robiť všeličo, aj poslíčka. Raz som išiel vybavovať niečo pre pani správcovu. Keď som išiel okolo železničnej stanice do mesta, nič som si nevšimol. Keď som sa vracal, videl som akýchsi chlapov nižšie, ako bola stará železničná stanica. Tam začínal areál zbrojovky a pred ním bol hostinec pán Bielika. Myslel som, že sú na pive. A to čerta belavého. Oni prišli asfaltovať. Už naliali nejakých pár metrov, no ja som si to nevšimol a vletel som na bicykli rovno do asfaltu. Viete si predstaviť, kde som hneď bol a ako som vyzeral v čiernych nohaviciach a v bielej košeli. Ľudia sa smiali, ďalší ma ľutovali. Keď som prišiel do spoločenského domu, vrchný sa na mňa len pozeral a poslal ma prezliecť sa. Ale do čoho? Nemal som iné šaty, bol som z chudobnej rodiny. Ako učeň som dostával 32 korún mesačne, bolo to dobré, ale málo. Tak som musel ísť domov do Sádočného poprosiť rodičov, aby našli rezervu a kúpili mi nové oblečenie. Takých smiešnych príhod bolo viac. Boli sme chlapci, aj sme občas niečo vyviedli. Vtedy ako učňov nás aj vyfackali. Ale nehnevám sa, zaslúžili sme si to, aj boli také časy,“ opísal ďalšiu príhodu z mladosti.
Či sa objaví v jeho ďalšej knižôčke, nechcel prezradiť. „Ktovie, ako mi bude zdravie slúžiť,“ vyhýbal sa odpovedi. Ak by sa však predsa rozhodol, veľkú oporu má najmä vo svojej manželke Ľudmile, ktorá mu pomáhala pri výbere príbehov a zostavení knižky, bola redaktorkou i korektorkou zároveň.
Zábavné i poučné
Dnes už asi málokto z tých, ktorých príbehy sú v knižke, žije. Môžu však pripomínať časy minulé ich príbuzným, rodákom či nasledujúcim generáciám. Zároveň sú akýmsi svedectvom histórie Domanižskej i Pružinskej doliny. Pre záujemcov je dielko v Knihkupectve Alena v aule považskobystrickej nemocnice či na obecných úradoch.
„V dielku nechýbajú príbehy s črtami romantiky, s poetickými zápletkami a takmer vždy so žartovným záverom. Náš spoločný priateľ fotograf a grafický spoluautor knihy Martin Olšovský, bezprostredne po prečítaní knihy spontánne vyhlásil, že by si zaslúžila byť doplnkovou učebnicou histórie regiónu,“ dodal Stanislav Miko, ktorý s Martinom Olšovským a Jánom Janigom podporovali autora pri písaní. (VŽ)
Profesor Jaroslav Čelko
Prof. PhDr. Ing. Jaroslav Čelko, DrSc. sa narodil 17. apríla 1923 v Sádočnom v rodine murára a poľnohospodárskej robotníčky. Vo svojej profesionálnej praxi sa venoval vedeckej činnosti. Hlavnou oblasťou jeho vedecko-výskumného záujmu bola filozofia a vedecký ateizmus. Bol členom viacerých vedeckých orgánov – kolégií, vedeckých rád, národných, celoštátnych i medzinárodných komisií. Pôsobil ako vysokoškolský učiteľ, neskôr docent a univerzitný profesor na Univerzite Komenského v Bratislave a iných vysokých školách.
