Ešte pred príchodom kresťanstva praktizovali takmer všetky národy rituály, zamerané na oslavu a priklonenie si mŕtvych predkov – tzv. manistické obrady. Kultu predkov dalo nový význam kresťanstvo: učí, že človek sa rodí spolu s nesmrteľnou dušou. Po pozemskom živote nasleduje iný spôsob existencie – posmrtný život. Katolíci veria, že duša sa po smrti očisťuje utrpením v očistci. Žijúci ľudia môžu dušiam pomôcť modlitbami, obetami, získavaním odpustkov, a tak ich vyslobodiť z očistcových múk.
Dušičky ako cirkevná slávnosť bola zavedená v 10. storočí najskôr v ráde benediktínov vo Francúzsku. O niekoľko storočí sa už slávila spomienka na zosnulých v celej západnej Cirkvi.
Ľudové predstavy o duši človeka
Duša je chápaná ako nehmotná podstata človeka. Slovo „duša“ je odvodené od slovenského „dýchať“. Aj hebrejské „duch“ (ruah) má význam „dych“. Čiže akoby človek dýchal dušou, vďaka duši je živý.
Kedysi si ľudia predstavovali dušu ako biely obláčik alebo bielu holubicu, vtáčika, svetielko. Keď človek umrie, ostáva vraj istý čas duša v prítomnosti tela, až neskôr sa od neho vzdiali. Sú zvláštne prípady, kedy dôjde k nejakej predzvesti smrti alebo po smrti k tzv. rozlúčke mŕtveho. V časoch, keď ľudia bývali v dreveničkách a chudobných obydliach verili, že gazda, ktorý prvý postavil príbytok, prebýva stále na danom mieste. Niekedy sa môže vteliť do hada alebo lasice. Tento had je neškodný, nesmie sa zabíjať. Prebýva pod prahom alebo pod pecou.
Pohreb
V minulosti ľudia umierali doma, nie v nemocniciach a domoch dôchodcov. Preto súčasťou pohrebu bolo aj obriadenie mŕtveho, obliekanie, zhotovenie truhly, preloženie do truhly, úprava tela (zloženie rúk, obloženie svätými obrázkami, zopätie rúk ružencom, niekedy sa dávali do truhly predmety, ktoré nebožtík mal za života rád – fľašu pálenky, tabak,...). Keď zvonili zvony umieračik, ľudia v dedine prestali pracovať a pomodlili sa za dušu zomrelého. V noci mŕtve telo strážili, bdeli pri mŕtvom.
Smrť sa chápala ako prirodzená súčasť života. No v prístupe k mŕtvemu bolo cítiť strach i snahu nakloniť si ho. Ak zomrel nejaký zlý človek alebo ak došlo k násilnej smrti, či vražde, bola obava, že zosnulý môže žijúcim ľuďom škodiť. Viera, že po smrti sa duša človeka navracia do prostredia, kde žila, sa odborne volá revenantizmus (od francúzskeho slova „revenire“ - vracať sa, navrátiť sa). Revenantom sa mohol stať samovrah, utopenec, šestonedieľka, nepokrstené deti, ... Po smrti vraj sú takéto duše nepokojné a dávajú veci „do poriadku“. Obzvlášť nebezpečnými reventantami boli vampíri a upíri. Starostlivo sa pristupovalo aj pohrebu slobodného mládenca a slobodnej dievky. Vtedy sa pohreb robil ako posmrtná svadba. V minulosti mali niektoré národy dokonca surový zvyk, že ak zomrel nejaký význačný muž, usmrtili jednu otrokyňu a pochovali ju spolu s ním. Rituál vychádzal z rozšírenej predstavy, že i po smrti má človek biologické potreby. Preto i naši slovanskí predkovia dávali na hroby potraviny a nápoje. Ak sa mŕtvym nevyhovelo, mohli sa stať revenantami, škodiacimi živým ľuďom.
I dnes možno na pohreboch mladých ľudí vidieť obradové znaky svadby: je prítomná skupina družičiek a skupina družbov, odetých vo svetlých farbách, nesie sa svadobná kytica, veľký koláč, mladí majú pripnuté pierka. Niekde sa nosí aj horiaca sviečka, ktorá sa neskôr zhasne alebo zlomí.
Rozlúčka s mŕtvym sa umocňuje aj prostredníctvom pohrebných odobierok a plačov. Je to nariekanie zväčša starších žien, ktoré kvílivým hlasom a smutnou melódiou prednášajú improvizované texty. Ich obsahom je vyčítanie, vykladanie a nariekanie nad mŕtvym. Niekedy dokonca obviňujú mŕtveho nebožtíka, že jeho odchodom uviedol pozostalú rodinu do ešte väčšej biedy. Pozostatok odobierok možno badať v parodickej forme napríklad pri scéne pochovávania basy na koniec fašiangov.
Cintorín ako miesto posledného odpočinku
Slovo cintorín má pôvod v latinskom výraze „coemeterium“ , označujúci miesto pochovania pod zemou, podlahou, kde mŕtvi očakávajú súdny deň. Nárečovo sa u nás pohrebisko volalo „cintér“.
V stredoveku sa pochovávalo výlučne v blízkosti kostolov, miesta pochovávania boli označené krížom na znamenie očakávaného vzkriesenia a celý cintorín bol pokladaný za bohoslužobný priestor. Cintoríny boli obohnané múrmi alebo plotom, oddeľujúci svet živých a svet mŕtvych a zároveň svet svetský od sveta posvätného. Po vkročení do cintorína sa mal preto človek správať úctivo a s bázňou. Nesmelo sa hlasno rozprávať, smiať, fajčiť, odpľúvať, inak by to bolo chápané ako znesvätenie miesta. Až donedávna sa pochovávalo výlučne do zeme – tzv. kostrové pochovávanie. Novšie sa telá môžu spopolňovať, pričom popol s pozostatkami zosnulého sa dáva do urny.
Cintoríny bývali situované na vyvýšených miestach tak, aby boli chránené pred záplavami. Ak sa muselo pochovať viac ľudí na rovnaké miesto, spodné vrstvy obsahujúce kosti skôr zomrelých, boli vybraté z hrobov a umiestnené v kostniciach, tzv. osáriách. Veľmi známe osáriá sú v Rakúsku, či Taliansku. V rakúskom malebnom mestečku Hallstatt je svetoznáma kostnica, v ktorej je uložených okolo 1200 lebiek. Lebky sa po exhumovaní vybielili, na čelo sa napísalo meno zosnulého, prípadne sa na hornú stranu lebky kreslili rôzne prírodné motívy. Posledná bola pridaná v roku 1995.
Privilegované vrstvy boli pochovávané priamo v kostoloch v kryptách. Aj v kostoloch v okresoch Považská Bystrica, Púchov a Ilava sa nachádza veľa krýpt. Sú to miesta tajomné, skrývajúce dávnu regionálnu históriu.
Údržbou cintorína boli v minulosti poverení volení muži – hrobári. Niekde ich volali aj jamári. Za dopredu dohodnutú odmenu (jedlo, pálenka, peniaze) vykopávali na cintoríne jamy pre uloženie truhly. Keďže to bola fyzicky náročná práca, mal poruke aj pomocníkov, prípadne mu pomáhali príbuzní zosnulého. Až neskôr sa na cintorínoch začali stavať malé kaplnky, slúžiace na vykonanie pohrebných obradov. Kvôli zvýšeniu hygieny sa po elektrifikácii obcí začali budovať domy smútku, márnice, kde sa uložilo telo zosnulého pred samotným pochovaním.
Estetická úprava hrobov
Dávnejšie sa hroby ozdobovali ihličnatou čečinou a ručne vyrábanými kvietkami alebo vencami. Kvety sa vyrábali z krepového papiera, pričom farba sa volila podľa veku pochovaného. Deťom sa dávali svetlé biele, ružové, kým starším ľuďom modré alebo fialové. Zapaľovať sviečky na hrob sa chodilo až v novembri, pričom návštevu vykonala hromadne celá rodina. Keď ešte neboli kahance, svetlo sviečok bolo závislé od počasia. Ak fúkalo alebo pršalo, cintorín bol vysvietený len krátko.
PETRONELA RÁGULOVÁ,
etnologička Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici
