ZLIECHOV. Nad cestou, ktorá vedie cez hory do Zliechova,sa ešte miestami vznášajú opary hmly. Pomaličky a veľmi opatrne sa cez ne predierajú slnečné lúče. Je skoré ráno. Driapeme sa autom do vrchov. Cestou míňame ranný autobus, ktorý sa vybral na spiatočnú cestu. Čaká nás nezvyčajné stretnutie. Pri smerovníku neďaleko autobusovej zastávky v Zliechove registrujem škatule s farbami, štetce, batohy. Chvíľu nikoho nevidieť. Onedlho sa objavujú starší muži.
Aj im pomôžu
„Museli sme si požičať rebrík. Dúfam, že nečakáte dlho,“ víta ma v Zliechove na začiatku značkovanej trasy Augustín Kubáň. Hneď dodáva, že ľudia sú, našťastie, väčšinou ochotní a požičajú im, čo potrebujú, tak ako aj teraz. Ďalej vysvetľuje, že dnes idú obnovovať aj s kamarátom značenie chodníka z Košeckého Rovného do Ladiec. Značkovaniu chodníkov sa venuje už 40 rokov, veru mám aj dosť nachodené.
Krásna, ale aj nevyspytateľná
Pán Augustín, ktorý sa túla po horách vyzbrojený nie puškou, ale štetcom a farbami, hovorí, že postretal aj dosť divej zveri. „Jeleňov, srnky, divočiakov. S medveďom som našťastie nemal tú česť. Minulý týždeň sme však značkovali z Prejty a išli sme cez Iliavku. Miestny poľovník nás upozornil, že sa tu potuluje medveď,“ hovorí pán Kubáň. Za roky strávené značkovaním chodníkov zatiaľ nič vážne nebezpečné, našťastie, nezažil. „Len počasie nás dostalo. Nejedenkrát nás zachytila búrka. Najnepríjemnejšie to bolo v Červenom Kameni. Hromy a blesky v skalách a strašný vietor, ktorý nás takmer odfúkol. Nebolo mi vtedy všetko jedno. Poznáme však miesta dokonale, vieme, kde sa môžeme schovať. Prečkali sme ten nečas a pokračovali sme ďalej,“ spomína si pán Kubáň.
Nie je podľa neho dobré, keď robí človek sám. „Vždy musia byť dvaja, ak by sa aj niečo stalo, tak si pomôžeme. Príroda je krásna, ale vie byť aj veľmi nevyspytateľná a zradná,“ dodáva. Spomína aj značkovanie, keď robili Púchovský okruh, zapršalo a smerom od nimnickej strany bola cesta veru náročná, poriadne ich šmýkalo.
Je ich málo
Kedysi bolo podľa pána Kubáňa oveľa viac značkárov. „Hádam štrnásť, teraz sme už len šiesti,“ hovorí skúsený značkár s tým, že kilometrov trás je veru požehnane. Spolu 432. „Je čo robiť. Akurát tento rok nám uvoľnil kraj nejaké peniaze. Dáva nám aj Bratislava 1200 eur ročne, ale čože to je, keď z toho si musíme platiť aj cestovné, aj všetko čo potrebujeme, aj montérky a tak. A ešte nám strhnú daň,“ vysvetľuje pán Kubáň.
Aj keď sa musia starať o veľké množstvo kilometrov, vždy ho poteší, keď pribudne nový chodník. „Päť rokov dozadu sme značkovali ten z Červíkovej hory na Strážov,“ dodáva.Značkári poznajú chodníčky dokonale. Samozrejme, nevšímajú si len značky a smerovníky. Odmenou za námahu im je to, čo im zostáva v oku i v srdci z krás a bohatstva, ktoré ponúka príroda. Občas sa vie odmeniť. Je jeseň, čas zberu húb. A tí najlepší zberači sú vraj práve značkári. Majú pochodené mnohé miesta a vedia, kde zaručene aspoň nejakú hubu vhodnú na zber nájdu. „Tie, samozrejme, neznačkujeme. Len pozbierame a idú na sitá,“ usmieva sa kamarát pána Kubáňa Miroslav Mareček.
Pravidlá a ako poteší uznanie
Značkovanie má aj svoje pravidlá. „Napríklad farebná značka olemovaná bielymi pásmi v tvare štvorca je ukončením či začiatkom chodníka. Biela farba len ohraničuje a farebný prúžok je potom vodiaca farba. Keby sme robili značku len z vodiacej farby bez ohraničenia bielou, nebolo by to dobre vidieť a značka by sa mohla s niečím aj pomýliť. Musí to byť jasné,“ vysvetľuje zanietene pán Kubáň.
Pri značkovaní musia trasu prejsť aj niekoľkokrát, takže všetky dôverne poznajú. Poteší ich, ak pri práci niekoho stretnú a ocení ich činnosť. „Minulý týždeň sme tiež značkovali hore na Vápči a ľudia si pochvaľovali, že toto tu máme značené ozaj na úrovni. Potešilo nás to. Aj zahraniční nás chvália, stretávame hlavne Čechov. Keď som značkoval červenú trasu z Hornej Poruhy na Strážov, stretli sme aj troch Angličanov, ktorí si veľmi pochvaľovali, ako sa dá u nás túlať po lesoch a ako výborne máme označené cesty po horách.“
Ženy majú pochopenie, jedna sa aj pridala
Manželky oboch majú pre ich túlanie s farbou a štetcom po horských cestičkách pochopenie, nehnevajú sa. „Čo by sa hnevala, veď aj ona chodí so mnou. Spolu sme obnovovali značky na chodníkoch v Manínskej Tiesňave,“ prezrádza pán Kubáň. „Človek musí byť aj vyškolený,“ vysvetľuje. Najprv je členom Klubu slovenských turistov, lebo inak ho na školenie nezoberú. Musí si trasy aj prejsť aj s nejakým skúseným značkárom, aby vedel, čo táto činnosť obnáša.
Problémy súčasnosti
Najväčším problémom je podľa oboch mužov v súčasnosti, že stále viac a viac pozemkov, cez ktoré idú turistické chodníky, je súkromných. „Stáva sa nám, že osadíme koly, vrátime sa a sú preč. Z niektorých značiek si zase strelci robia terč,“ hovoria.
Miroslav Mareček značkuje asi desať rokov. „Budem pokračovať, pokiaľ mi zdravie slúži. Sedieť pred bedňou, čože je to. To nie je žiadny naozajstný zážitok v živote potom,“ vysvetľuje. Augustín Kubáň hovorí, že značkárov je dnes už málo a mladých pribúda naozaj len poskromne. Spomína niektorých známych značkárov z nášho regiónu ako Milan Kvasnica, Miloš Žabko, Karol Kares a Anna Kubáňová. „Aj v Považskej Bystrici bol dobrý značkár Róber Tomaščík, ale je to už tretí rok, čo zomrel,“ hovorí pán Kubáň s tým, že práve v tejto lokalite chýba najviac ľudí a potrebovali by nových, šikovných značkárov.
