ZÁRIEČIE. Odievanie ľudí malo v minulosti svoje prísne pravidlá. Oblečenie bolo veľmi vkusné a dokázalo podčiarknuť osobnosť človeka. Ľudia si ho zdobili výšivkou. Ženičky vyšívali napríklad aj počas adventného obdobia, keď sa stretávali v jednej chalupe. Od starších pochytili aj mladšie, a tie odovzdali zručnosti ďalej. Čosi sa tak zachovalo. Vzácne však je, keď sa podarí niekomu aj knižne zdokumentovať tradície. Urobila tak Katarína Kožúriková-Daníková vo svojej knihe Ihlou maľované v Záriečí, ktorá vyšla v lete. Pokračovaním knižky je teraz výstava.
Z výstavy (zdroj: BERKO)Možno aj na dnes a obdivované vonku
Výstavu otvorili v Kultúrnom dome v Záriečí na prvú adventnú nedeľu. Ukrýva veľa zaujímavých faktov, tajomstiev o tradičnom odeve, výšivke aj zdobení obydlí. „Určite by si tu človek aj dnes vybral niečo na seba. Krásne veci. Tie jupky, bundičky, aj halenky, ktoré sa kedysi nosili. To by sa ešte aj teraz znosilo,“ povedala Marta Vodárová. Jej dcéra Andrea skonštatovala, že kroje sú veľmi pekným oblečením. S autorkou výstavy boli spolužiačky, aj v súbore spolu vystupovali. Rovnako aj ona je pyšná na slovenskú výšivku. „Bola som napríklad vo Švédsku. Je to krajina, kde majú ľudia blízko k prírode a majú veľa pekných vecí. Ale keď som doniesla náš kroj, stretla som sa reakciou, že niečo také ešte nevideli. Prekvapení boli z tej krásy aj počas mojej návštevy USA,“ skonštatovala mladá žena.
Vďaka obáľanici vyzerala úprava hlavy oveľa elegantnejšie. (zdroj: BERKO)Spomienky
Pre niektoré ženy boli na výstave exponáty vzácnou spomienkou na to, ako chodili oblečené ich mamy či staré mamy. „Pamätám si ešte, keď staršie ženy nosili v Záriečí krásne vyšívané kroje. Ja už som kroj nenosila. Ale naša mama ho tiež nosili ako dievka. Potom neskôr prešla na civilné šaty,“ zdôverila sa Viera Smatušíková. Myslí si, že kroj je určite krásne a veľmi pôsobivé oblečenie. Jeho nosenie má však aj jeden háčik. „Nebol veľmi pohodlný. Hlavne dievčence a ženy boli v takomto oblečení veru riadne posťahované,“ dodáva pani Viera s tým, že moderné oblečenie sa nosí lepšie.
Autorke výstavy veľmi pomohla aj Anna Pastorková (v strede). (zdroj: BERKO)Obáľanica
Pani Viera ukazuje aj na zaujímavú pokrývku hlavy. „Toto je obáľanica, ktorú nosievali ženy na hlave pod čepcom, aby bol krajší a vzadu trochu vystupoval dohora. Ženy v tom mali veľmi peknú hlavu a čepiec vyzeral elegantnejšie,“ hovorí. Išlo o drôt tvarovaný do oblúka, na ktorom bolo ovinuté konope. Obtáčalo sa čiernou stuhou, na ňu potom išla biela so šnúrkami. Nimi si pripevňovali ženy obáľanicu na hlavu. Autorka výstavy Katarína Kožúriková-Daníková dodáva, že urobiť účes s obáľanicou bola veda. „V sobotu sa hlava umývala, chodilo sa na muziky a účes zostával veru do ďalšieho týždňa. Nečesalo sa to každý deň, lebo dostať vlasy na obáľanicu nebola zábava, ale poriadna práca,“ dodáva Kožúriková-Daníková.
Kniha a neskôr výstava
O záriečskej výšivke vydala mladá žena v lete zaujímavú knihu Ihlou maľované v Záriečí. Jej pokračovaním je výstava. „Všetko, čo ukazujeme, nadväzuje na teóriu, ktorú rozoberám v knihe. Pri písaní publikácie vás obmedzujú financie aj obsah. Dnes sa mi podarilo zrealizovať myšlienku a viac ukázať. Ľudia sa môžu vecí aj dotknúť, vidieť ich naživo,“ hovorí Kožúriková-Daníková.Na smutno a na veseloZ výstavky sa ľudia dozvedia naozaj veľa zaujímavých vecí. Viete napríklad, aká je výšivka na smutno a veselo a kedy sa ktorá nosila? „Nie je rozdiel v motívoch, ale vo farebnosti. Na veselo znamená, že sa nosila na muziku, na veselie, napríklad na svadbu, pytačky. Jednoducho na veselšie a menej vážne príležitosti,“ vysvetľuje Kožúriková-Daníko-vá. Niektoré časti roka v živote predkov však boli vážnejšie alebo smutné. Takým je aj adventné obdobie, alebo „ciché“ obdobie, ako sa hovorí v dedine. Také bolo aj pred Veľkou nocou. „No a vtedy sa museli nosiť rukávce s inou, smutnou výšivkou,“ hovorí autorka výstava aj knihy. Rovnako to bolo aj v období, keď bol v rodine zármutok. Vo výšivke na smutno musela byť vždy čierna farba. „K čiernej mohla ísť aj iná, ale dominovala čierna,“ dodáva Kožúriková-Daníková. Veľmi elegantné sú hlavne kombinácie čiernej s červenou.Pri veselej výšivke môžu návštevníci obdivovať množstvo farbených kombinácií. „Zaujímavé sú hlavne dvojkombinácie. Hlavne ružová so zelenou, hnedá so žltou a pri farbách sú aj dva rôzne odtiene. Takže vyšívané ornamenty majú ešte pododtieniky jednej farby. Je to jednoducho celá veda,“ hovorí so zanietením Kožúriková-Daníková.
Autorka výstavy (vpredu) (zdroj: BERKO)Hanačka
Ľudí zaujali aj zaujímavé pokrývky hlavy, ktoré nosili malé dievčatá. „Je to takzvaná hanačka, odvodené od Hana, Hanka. To znamená, že bola určená dievčatám do dvanásteho roku života. Jednak poslúžila ako ochrana pred slnkom, zakrývala aj krk a dievčatá mali navyše vlasy pekne zapravené, nechodili strapaté,“ dozvedáme sa od autorky výstavy. Aj vek výšiviek je pozoruhodný. Niektoré vznikli už naozaj dávno, pred sto rokmi. Autorka výstavy sa rozhovorí napríklad o čepcoch. „Máme tu klasické sieťoviny, ale aj takzvaná ňacovinu, ktorú si ženy samy kedysi dávno háčkovali. Výšivka tak mala celkom iný charakter. Keď som sa dostala k ňacovým čepcom, tak som pátrala v archíve aj u najstarších ľudí, či je to vôbec naše. A prišla som na to, že áno.“Výstava je veľmi poučná, človek zistí, že tradičné odievanie malo svoje dosť prísne pravidlá. „Či už ide o kroje a jeho súčasti, ich výzdobu alebo účesy. Všetko má svoj hlboký zmysel, filozofiu. Nič nie je samoúčelné,“ hovorí Kožúriková-Daníková.
Vyšívalo sa na smutno aj na veselo. (zdroj: BERKO)Po večeroch v drevenej chalúpke
Veľmi pri príprave výstavy pomáhala pani Kataríne aj rodina, hlavne mama, ktorá je krajčírka a manžel Jozef. Tiež Anna Pastorková.„Mám tu polovicu vecí. Vyšívam od detstva. Už moja mama mala pre toto veľké vlohy. Vedela si to sama namaľovať, všetko,“ hovorí pani Pastorková. Bývala ako dieťa v drevenej chalúpke a po večeroch, a to hlavne v adventnom období, chodievali ku nim aj susedky a vo veľkom sa vyšívalo. „Čapce, rukávce, pánske košele. Tak som sa tu i ja poučila a vyšívam,“ dodáva pani Anna. Veľa vecí z jej dielne majú oblečené na vystúpeniach tiež členovia folklórnej skupiny Záriečanka. Aj vzory výšiviek majú typické. „My máme takzvané zhory, zdoly. Prostriedkom sa urobí čiara a potom sa vyšíva zhora aj zdola. Na oboch poloviciach sú potom dva rovnaké ornamenty,“ vysvetľuje Anna Pastorková.
Pohladenie pre oko aj dušu
Súčasťou výstavy však nie je len odev, ale aj rôzne predmety, ktorými si ľudia zdobili príbytky. Objavujú sa aj vyšívané obrázky na stenu, ktoré sa dávali do kuchyne či nad umývadlá. Sú na nich rôzne veršíky. „Kto včas ráno vstáva, Boh ho požehnáva,“ prečítate si na jednom z nich. Návštevníkovi výstavy, ktorý chodieval k starým rodičom na dedinu, vyskočia určite spomienky zastrčené niekde hlboko v pamäti. No a každý načerpá v adventnom čase pokoj a uvidí veci, ktoré pohladia oko aj dušu. (BERKO)
