LEDNICA. Nedeľa ráno neveštila veru nič dobré. Zatiahnutá obloha a nepríjemný drobný dážď. Ešte že neprimŕzalo. Partiu chlapov aj tak čakal namáhavý výstup na bralo. Ich pľahočenie sa obmäkčilo hádam aj slnko, ktoré nakoniec nad hradom vyliezlo spoza mrakov. Vietor nebol na vrcholci, kde sa snažili umiestniť takmer deväťmetrový strom až taký nepríjemný.
Strom treba na brale poriadne uchytiť. Vetry dujú hore poriadne silné. (zdroj: BERKO)
Oživenie tradície
Už minulý rok oživili v Lednici krásnu tradíciu. Pred desiatkami rokov tu kedysi na brale nad obcou zvykol žiariť počas vianočných sviatkov veľký vianočný strom. Na istý čas museli Ledničania od tradície upustiť, teraz sa vrátila. Na bralo ho umiestňovali aj s hradármi teraz, asi dva týždne pred sviatkami. „Nadviazali sme na tradíciu miestnych obyvateľov Lednice, ktorí stavali stromček ešte v 60. rokoch. Neskôr sa situácia zmenila. Z hradu sa stala ruina a začala ohrozovať okolie,“ hovorí Pavol Ďuriš z Historicko-astronomickej spoločnosti, ktorá sa venuje záchrane hradu. Statný smrek daroval František Egly. „Umiestnený je na najvyššom bode hradu, na pozorovateľni v nadmorskej výške asi 590 metrov,“ prezradil Ďuriš.
Celkom iný význam
Signalizovanie z brala bolo bežné aj v dávnej minulosti, keď ľudí varovalo hlavne pred nebezpečenstvom. „To už pominulo, ale snaha signalizovať pretrvala. Svetlo však nemá vyvolať obavy, ale pocity pokoja, lásky a dobrej nálady,“ vysvetlil Ďuriš. Vidieť ho do ďaleka. „Z Trenčianskeho hradu asi nie, lebo máme pred sebou stenu Vršateckého brala, ale určite z Ladiec. Možno z Košece a z okolia Kvašova a z najvyššieho vrchu Kobylinec smerom od Zubáka,“ hovorí Ďuriš.
A už ho nesú. Cestou hore na plošinku pod bralom. (zdroj: BERKO)
Chodil ho dvíhať
Partiu, ktorá sa rozhodla po rokoch teraz po druhýkrát umiestniť statný smrek na bralo, čakala neľahká úloha. Boli však plní odhodlania. „Chojel som strom aj kedysi dvíhavať, len to bola iná partia. Všetko si dobre pamätám a robíme to stále rovnako,“ hovorí František Egly.
Hore dujú poriadne vetry
Strom chlapi vždy dopravia k bráne hradu. Potom s ním zdolávajú strmú cestu lesom na plošinku pod pozorovateľňou. Hore sa týči obrovská skala. Rozdeľujú sa na dve skupiny, jedna zostáva dolu a druhá ide hore na skalu. O chvíľu zhadzuje lano. Stromček upevňujú a pomaly ťahajú k nebu. Odrazu zhora počuť krik: „Pozóóór, letia kamene.“ Ďalšia nebezpečná práca ich čaká na záver hore. Strom treba poriadne ukotviť a navešať naň osvetlenie. „Hore veru duje poriadny vietor, migľuje s chudákom hore-dolu celé sviatky. Minulý rok nám aj skoby poutŕhalo. Našťastie až ku koncu,“ hovorí Egly. Za tú námahu však tento zvyk vraj stojí. „Ľudia boli veľmi radi, keď sme po rokoch tradíciu opäť obnovili,“ usmieva sa s tým, že by potrebovali do partie ešte takého ľahkého a mladého so šikovnými nohami, ktorý by behal hore-dolu, keď niečo pochybí. Lebo toto akosi nikto nerobí rád.
Hrad poznajú ako svoju obývačku
Emil Majerko, šéf miestnych hasičov, sa nechá vždy nahovoriť na takúto činnosť. „Toto je špecialita, ktorú robím rád,“ hovorí hasič. Je to vraj lepšie, ako hasiť a riešiť nejaké iné ľudské nešťastie. „Keď zavolajú, idem,“ dodáva s tým, že pri tom nechýba ani adrenalín. Aj on chodil rovnako, ako pán Egly pred rokmi hore s partiou. Keď mu minulý rok povedali, že idú na skalu po rokoch opäť, veľmi sa potešil. Nemali veľmi problémy zopakovať výkony z mladších rokov. „Tento hrad poznáme hádam ako vlastnú obývačku, takže je to v pohode,“ dodal s tým, že bralo je svetelnou spomienkou na staré tradície.
Potešilo ich to
Aj v dedine vnímajú oživenie tradície s nadšením. „Už ho vidím, svieti,“ potešila sa malá Terezka Majerková, keď pozrela hore na bralo. Hrala sa na dvore so psíkom, keď chlapi stavali stromček. Aj jej ocko ho chodil kedysi stavať. „Teraz majú celkom fajn počasie. Ale koľkokrát to bolo aj dosť nebezpečné, keď sme kedysi chodievali hore. Hlavne, keď bol ľad,“ prezradil Terezkin otec. Na úzkom štíte vysokého brala mohol byť každý krok osudným.„Stromček býval kedysi na brale roky. Potom ho nebolo dlhšie vidieť. Je to fajn, že sú v dedine ľudia, ktorí porobia, keď niečo treba,“ dozvedeli sme sa od staršej pani v Lednici. Celkom inak by však podľa nej táto krása vyzerala, keby ešte prišla aj nádielka snehu. DETA PITOŇÁKOVÁ
