Súdržnosť rodiny symbolizovala reťaz okolo nôh stola

Je pred nami najkrajšie obdobie roka – vianočné sviatky. Kedy sa začali sláviť? Boli vždy na konci decembra? Aj na tieto otázky odpovedala etnologička Petronela Rágulová z Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici.

Kedy sa začali vianočné sviatky sláviť na konci decembra?

– Dnes sa Vianoce slávia ako sviatky narodenia Ježiša Krista, Mesiáša 25. decembra, hoci sa Kristus narodil v inom mesiaci (podľa istého výpočtu vraj niekedy medzi októbrom a novembrom. Približne do 4. storočia sa oslavy príchodu Mesiáša konali 6. januára, kedy sa slávil aj príchod nového roka. Preto dnešné vianočné zvyky sú svojím charakterom veľmi príbuzné novoročným.

V minulosti sa s predvianočným časom, ale aj samotnými Vianocami spájalo veľa ľudových zvykov. Niektoré sa viac-menej prelínali s mágiou.

– Áno, je to pravda. Magické prvky v ľudovej zbožnosti majú korene ešte v predkresťanskom období, kedy naši predkovia oslavovali koncom decembra zimný slnovrat. Pôvodné solárne slávnosti slnovratu sa postupne prelínali s kresťanstvom. Hoci oficiálna doktrína prísne rozlišuje medzi vierou a mágiou, bežní veriaci ich neoddeľujú. Magické rituály boli zamerané na na zaistenie zdravia, hospodárskej prosperity, lásky. Spomenúť môžeme napríklad zvyky na Luciu, kedy vymetali zlo z chalúp. Alebo trasenie plotov či pálenie lístočkov, aby dievčina zistila, za koho sa vydá.

Určitá poverčivosť bola aj pri vianočných zvykoch. V ľudových tradíciách sa pestovala predstava, že ako prežijeme Štedrý deň, tak sa nám bude vodiť po celý nasledujúci rok. Preto sa každý snažil byť dobrý, zmierlivý, usilovný. Toto pravidlo sa zdôrazňovalo najmä deťom: „Poslúchaj, aby si bol celý rok dobrý a nemuseli ťa trestať!“

Hovorí sa, že iný kraj, iný mrav. Platilo to aj pri vianočných zvykoch?

– V tomto prípade nie. V adventnom období gazdiné upratovali, aby na sviatky bol v dome poriadok, na Štedrý deň pripravovali jedlá na štedrú večeru, gazdovia sa starali o dobytok. V katolíckych oblastiach bol na Štedrý deň zaužívaný celodenný pôst. Už od rána hovorili rodičia deťom: „Keď sa budeš postiť, uvidíš zlaté prasiatko!“ V považskobystrickom regióne hovorili „uvidíš krokvu zlatú“. Deti taktiež pomáhali v domácnosti. No najviac sa tešili na zdobenie vianočného stromčeka. Vyrábali z papiera rôzne ozdoby, ktoré potom navešali na stromček. Okrem papierových ozdôb sa dávali na stromček rôzne figúrky zo slamy, šúpolia, medovníky. Obľúbené bolo sušené ovocie. Salónky sa vyrábali z kociek cukru, zabaleného do lesklého obalu.

Betlehem z prútia. (zdroj: Zbierkový fond Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici)

Aj so samotnou štedrou večerou sa spájali zvyky, ktoré sa zakladali na poverčivosti. Napríklad zviazanie nôh stola reťazou, ktorá bola spojená zámkou, aby aj členovia rodiny boli takí súdržní ako tá pevná reťaz. Keď si rodina posadala okolo stola, už sa nikto nemohol od neho pohnúť, aby neodniesol šťastie z domu. Urobiť tak mohla iba gazdiná, obsluhujúca členov rodiny. Podobne sa vysvetľoval zákaz kopania do nôh stola, fúkania do horiacej sviečky, či fúkania do jedla. Večerať sa začalo, keď vyšla prvá hviezda. Hostina mala niekoľko chodov, pričom platilo pravidlo, že každý mal zjesť kúsok všetkého. Počas jedenia sa ľudia zabávali veštbami – veštilo sa z rozlúsknutého orecha, z narezaného jabĺčka. Ak boli plody krásne, zdravé, aj ľudia mali byť po celý rok zdraví. Po večeri si členovia rodiny zaspievali vianočné koledy. Chodili sa koledy spievať aj „popod okná“, „pod obloky“.

Vyvrcholením Štedrého večera bola v katolíckych dedinách polnočná svätá omša. Ľudia pešo putovali zo vzdialených osád do chrámu Božieho, aby s radosťou, po 4-týždňovom advente, oslávili príchod dlho očakávaného Mesiáša na Zem. V kostoloch sa spievali obľúbené vianočné piesne, známe krásnymi melódiami a radostným textom. Symbolom vianočného tajomstva sa stalo vyobrazenie betlehemského tajomstva – betlehem. Prvý betlehem urobil sv. František z Assisi, taliansky svätec, žijúci v 12 . -13. storočí. Prostredníctvom františkánskej rehole sa rozšíril do celého sveta. Dnes azda nie je materiálu, z ktorého by nebol urobený betlehem. No najkrajšie ostávajú vyrezávané z dreva.

Na sviatok Božieho narodenia sa nikde nechodilo, ľudia ostávali doma. Jediná povolená návšteva boli „polazníci“. Boli to mladí chlapci, chodiaci po dedine, vinšujúci vianočné vinše a spievajúci koledy. Návšteva mladých obchôdzkárov mala priniesť zdravie a požehnanie do chalupy. Nešťastím bola návšteva ženy. Aby sa predišlo zlému, niekedy gazda doviedol do chalupy mladé teľa a barančeka, previedol ho okolo stola a dal mu jesť zo sviatočných jedál.

Opakom sviatku Božieho narodenia sú štefanské zvyky. Známe sú pre čulý spoločenský ruch – navštevujú sa príbuzní, susedia, kmotrovci. No aj neznámi na ulici si podajú ruky a poprajú „požehnané vianočné sviatky“, či novšie „šťastné a veselé“.

A čo koniec roka?

– Ten bol a je spojený so zábavou a veselými obchôdzkami. V obci Brvnište chodili „babiky“, maskovaní muži, z ktorých jeden je prezlečený za babu, nesúcu v batohu figurínu zo slamy, tzv. babiku, ďalej žandár, gric v kožušine, zvieratá. Idúc po dedine hrali na heligónkach, husliach. Spievali koledy, vinšovali.

V Hornej Marikovej je známa obchôdzka „babiarov“. Sú to poprezliekaní chlapi za „dzeda s babú, šandára, kuba, čerta, kominára, medvedza...“. Babiari chodia od domu k domu, hrajú na heligónke, drmbase a spievajú, vinšujú domácim.

V štiavnickej doline chodili zasa „kurine baby“ – muž prezlečený za ženu a žena za muža. Kurina baba má sukňu zo slamy. Slama z jej sukne má vraj plodonosný účinok. Gazdiné si preto odtŕhali slamu a dávali ju sliepkam do hniezda, aby dobre niesli vajíčka. Baby sa vedeli pogúľať aj po hnoji, aby aj roľa vydala dobrú úrodu.