Pod hradom museli aj variť šanovne

Ženy pripravili u pani Márie nádherný starosvetský stôl plný dobrôt. V myšlienkach nás poľahky už šikovné nastrojenie posotilo o niekoľko rokov späť.

So všetkým robili šanovne

Veronika Šeligová začína svoje rozprávanie tým, že kedysi nebývalo veru pečivo presladené ako teraz. „Cukor bol drahý, tak sa ním šetrilo. Pamätám si, keď moja babka chcela variť niečo sladké a pýtala od deda, aby jej dal na štvrť kila cukru, že potrebuje len na posýpku, hneď ju zahriakol. Vraj nech varí niečo, kde nejde cukor,“ spomína si.

So všetkým sa vtedy podľa pani Šeligovej robilo šanovne, lebo všetkého bolo málo. A s cukrom zvlášť, bol drahý. „Bol tu chudobný kraj, živobytie si každý pre seba ťažko dorobil. Do fabrík sa nechodilo, ľudia žili len z toho, čo si doma na svojom hospodárstve dorobili. Niečo predali a za peniaze kupovali len to, čo bolo nevyhnutné,“ vysvetľuje.

(zdroj: BERKO)

Bábovka s kyselicou

Ani kysnutá bábovka, ktorá sa pekávala na štedrovečerný stôl, tak nebola veľmi sladká. Možno preto sa u pani Veroniky v rodine ujalo, že sa jedávala aj ako príloha ku kyselici – vianočnej polievke. „Bola dokonca s hrozienkami. Nemala žiadnu plnku. S tým kyslým nám to sladké akosi pasovalo, aj keď väčšinou sa u nás v dedine jedli ku kapustnici slané posúchy. Ale u nás doma mávame doteraz na sviatky ku kapustnici sladké pečivo,“ usmieva sa pani Veronika. Dodáva, že na druhý deň už bola iná bábovka, plnená orechovou plnkou. „Bábovky však neboli piškótové, ale z kysnutého cesta,“ vysvetľuje ešte.

Spomínala si tiež na rozprávanie svojej mamy o svojských darčekoch pre deti pod vianočný stromček. „Aj tie boli z kysnutého cesta. Nebolo peňazí na kupovanie darov. Tak babka zo zvyškov vyformovala bábiky či koníkov a bolo prekvapenie pre deti. Mali z neho možno väčšiu radosť, ako deti dnes, keď dostanú drahé dary,“ hovorí Veronika Šeligová.

(zdroj: BERKO)

Inde s posúchmi

Anna Hrubčinová spomína, že aj u nich doma sa jedávala, ako takmer v každej lednickej chalupe, kyselica, no s posúchom. „Polievka sa robila z kyslej kapusty len s hríbmi. Veru žiadne mäso. Slaný posúch bol z hladkej múky,“ hovorí pani Anna. Bolo to kysnuté cesto. Spravil sa kvások, uvarili sa dva – tri menšie zemiaky, tie sa postrúhali a dobre sa s múkou, kváskom, trochou soli a mliekom premiešali. „Keď nebolo mlieko, použili gazdinky aj vodu. Cesnak dávali až po upečení, lebo by v rúre zhorel,“ upozorňuje pani Anna. V Lednici však robili aj robia aj plnený posúch.

Musí byť okrúhly a gazda ho lámal

Mária Papučová zdôrazňuje, že posúch má byť okrúhly, nie hranatý. To vraj pre šťastie, lebo čo je rohaté, nie je dobré. Posúchy sa kládli na stôl spolu s misou, kde bolo ovocie. Dávalo sa však do nej napríklad aj zrno, cesnak, cibuľa, zemiak. „Jednoducho všetko, čo sa urodilo. To aby bola úroda aj na budúci rok. Okrem toho sa na stôl kládol aj celý chlieb. Nesmelo z neho byť odkrojené, lebo by z chlebíka potom mohlo chýbať cez rok,“ opisuje zvyky pri stolovaní Mária Papučová s tým, že sa stále dodržiavajú.

Navrch všetkého sa položil posúch. „Keď sa začala štedrá večera, gazdiná naliala kyselicu do tanierov, gazda zobral posúch. Lámal ho a dával všetkým pri stole. Nesmel sa veru krájať. Robil to podobne, ako podľa Biblie Ježiš,“ vysvetľuje pani Mária.

Vinšovanie v maštali

Anna Hrubčinová ešte dodáva, že na vianočnom stole mávajú až podnes rohovú plachtu a na nej slameničku. Do nej uložia okrem toho, čo sa urodilo a oblátok aj dary z lesa a lúk. Teda šípky a riasu, ako sa hovorí v Lednici jahňadovej vetvičke. „Nemôže chýbať sviečka a svätená voda,“ dodáva ešte pani Anna a pripomenie aj vinš – Vinšujem Vám tieto výročité sviatky hodne zdravia, šťastia, Božieho požehnania, na statečku rozmnoženia, na dietečkách potešenia. Prajem Vám do budúcna sto kôp sena, sto kôp žita, sto kôp konopí a po smrti kráľovstvo nebeské.

A v Lednici vinšujú dodnes stále rovnako. Lenže na dedine to chodilo odjakživa tak, že pred ľuďmi mali prednosť zvieratá v maštali. A inak to nebolo ani na sviatky. „Gazda sem priniesol posúch buď zo slaného, alebo sladkého cesta, zapichol doň riasu, šípky, cesnak, trochu zrna. Každému zvieraťu v maštali odlomili z neho kus. Až potom prišli do chalupy a vinšovali rodine. Tak to bolo odjakživa na dedine, že najskôr sa treba postarať o dobytok, potom o ľudí. Aj keď sme prišli z poľa, rýchlo sa išli nakŕmiť zvieratá, kačice, husi, prasce, kravy, potom sme sa išli najesť my,“ spomína si pani Papučová s tým, že ľudia si vážili, čo ich živilo.

Nepadlo to z neba

Podľa ženičiek z Ledničanky je dôležité uchovávať tradície, a to aj v jedlách, starých receptoch. „Aby sa to zachovalo pre ďalšie generácie. Aby naši nasledovníci vedeli, odkiaľ pochádzajú. Že pochádzajú z chudoby, že to všetko okolo nám nepadlo z neba. Preto je potrebné zachovať aj folklór, z neho vidieť, ako ľudia žili a ako ťažko robili,“ vysvetľuje pani Mária.