Zvyky obdivovali aj mnohé osobnosti

Na webových stránkach Cirkevného zboru ECAV Záriečie sa dočítate napríklad aj o tom, že dedinu navštívil básnik Ján Smrek ako študent teológie. V jednej z jeho pamätí opisuje i atmosféru Vianoc. Keďže sa Smrek nestal kazateľom, mal len „jedinú kázeň“, a to práve v Záriečí.

Osobnosti, dedina a dolina

„Je december 1922, začínajú sa vianočné sviatky... Viezol som sa vlakom do Púchova a tam na stanici ma čakali – sane! Snehu bolo neúrekom, a tak tie sane ťahané dvoma koníčkami išli ako s vetrom opreteky po Púchovskej doline, spiežovce pekne zvonili a keď ich na záriečskej fare počuli, už sa brána otvárala...“ píše na začiatku svojich pamätí Smrek.

 V jednom zo svojich diel spomína obec, alebo skôr jej miestnu časť Klecenec, aj Martin Kukučín. Púchovskú dolinu a Zariečie si obľúbil aj maliar Martin Benka. Z jeho návštev sa zachovalo veľa malebných obrázkov. Trochu inak, ale tiež v obrazoch cez fotoobjektív dokumentoval život dediny i doliny tiež Karol Plicka. No a zvyky a história zostali zachytené vďaka rodákovi Jánovi Gerykovi, osobnosti slovenského múzejníctva.

 Zachovávanie tradícií

Osobností prišlo do Záriečia neúrekom a obyvatelia dediny sú na to hrdí. Vedia, že tradície sú vzácnosťou, ktorú treba uchovávať a robia to dodnes. Krásnu atmosféru starodávneho adventu a dávno minulých Vianoc sme zažili vďaka pásmu folklórnej skupiny Záriečanka aj my.

Ako je to s pôstom a tradičná kapustnica

S členkami skupiny Záriečanka Annou Pastorkou a Katarínou Kožúrikovou-Daníkovou sme sa pozhovárali aj o vianočných zvykoch a dostali sme tiež zaujímavý recept.

„U nás je pôst len do večera, pokiaľ neprídeme z kostola domov. Sme evanjelici. Cez deň sa postíme aj my, takže sme odjakživa mali a niekde dodnes mávame, len striedme jedlá na raňajky aj obed,“ hovorí Anna Pastorková.

Ďalej si spomína, že večer, keď dorazili ľudia z kostola, najprv išli obslúžiť dobytok do maštale. Potom sa poprihrievalo pripravené jedlo a išlo sa večerať. „Nesmeli chýbať oblátky s medom, potom boli púpáky a kapustnica. Ale tá je u nás špeciálna. So štyrmi druhmi mäsa – surovým bravčovým, močeným bravčovým v cesnaku a soli. Močilo sa dva až tri týždne v koryte alebo súdku. No a potom ešte s údeným a klobásou. My, ako evanjelici, sme už na večeru mohli takúto kapustnicu jesť,“ vysvetľuje pani Anna.

Reťaz a oriešky

V Záriečí mali aj zaujímavé zvyky. Niektoré sa dodržiavajú, iné už nie.

„Niekde omotávali nohy stola reťazou, aby rodina držala pohromade po celý rok,“ spomína si pani Pastorková. Tiež sa u nich predpovedalo, aký bude rok z orechov. „Mávali sme na stole oriešky. Po večeri sme ich rozlúpli tak, aby sa polovičky škrupiniek nepoškodili. Nalievali sme potom dnu vodu. Škrupiniek bolo viac a každá predstavovala jeden mesiac nastávajúceho roka. Ak do Božieho narodenia, teda do Prvého sviatku vianočného, v niektorej škrupinke voda vyschla, bolo to znamenie,“ vysvetľuje pani Anna. Hovorilo sa, že bude suchý alebo ho poznamená nejaké nešťastie.

Chleba s pierkami

Teta si ešte pamätá sviatky, keď sa naozaj všetko pekávalo doma. „Aj chleba. Mali sme pec a každú sobotu sa piekli posúchy a calta, teda vianočka. Potom sa jedávali zemiaky bez mäsa. Do nich sa urobila len zátriepka. Tiež sa varila pohančena kaša a šesť aj sedem pecníkov chleba sa pieklo,“ hovorí pani Anna.

Autorka knižky Zvykoslovné obrázky Záriečia Katarína Kožúriková-Daníková spomína ešte jeden zvyk, ktorý je charakteristický pre ich obec a spájal sa práve s pečením chleba pred Štedrou večerou. „Do posledného pecňa nastrkala gazdiná slepačie pierka. Bolo ich toľko, koľko bolo členov rodiny. Pierka pomenovala menami a označila farebnými nitkami, aby rozpoznala, koho ktoré je. Čie pierko pri pečení ožltlo, ten mal do roka zomrieť.“

Štekanie psa a vydaj, tiež netradičné umývanie

Pri dodržaní obradov na sviatky sa tiež mohli dievčence v Záriečí dozvedieť niečo o vydaji, prípadne si zabezpečiť krásu a zdravie. „Na Štedrý večer nám ako dievčatám povedali, aby sme išli pozametať izbu. Smeti sme potom dali na lopatku a vyniesli von. Na ktorej strane štekal pes, na tú sme sa mali vydávať. Jednej možno naľavo, inej napravo,“ spomína si s úsmevom Anna Pastorková.

A čo bolo, keď neštekal? „No nič. Tak vydaj v tom roku byť nemal, zostali sme ešte tak,“ dodáva pani Anna.

Na Prvý sviatok vianočný sa zase chodievalo na brodky, teda na potok. „Môj otec to dodržiaval dlho. Ale u nás sa nechodievalo o polnoci, ale zavčasu ráno. Z potoka sa nabralo vody, tú vyliali do hrotka, teda do nádoby, kam sa dojili kravy alebo neskôr do lavóra. Pridali oblátku a peniaze. To ako pre zdravie a krásu. V tejto vode sme sa potom umývali,“ spomína ešte jeden zvyk pani Anna.