Rýchlosť na trati aj v živote
So športom som začala už na základnej škole vďaka dobrej telocvikárke, na gymnáziu ma ovplyvnil profesor Strmenský. Okrem stolného tenisu, volejbalu a lyžovania ma najviac chytila atletika, najmä krátke šprinty na 60 a 100 metrov vďaka výbušnosti. Ak sme bežali už päťstovku, to bolo veľa a nevládala som. V škole sa mi darilo najmä vo vtedajšom Odznaku zdatnosti, kde som získala zlaté a strieborné odznaky zdatnosti. Podobne to bolo aj v súťaži brannej všestrannosti, kde mám tiež viacero úspechov. V treťom ročníku gymnázia som objavila šprintéra Petra, ktorý behával vrcholovo za Považskú Bystricu trate od 100 do 400 metrov. Zostala som tehotná a onedlho sme mali svadbu. Aj tu sa prejavila rýchlosť (smiech). V deň, keď manžel odchádzal na dva roky na vojnu, ja som išla do pôrodnice, kde sa narodil prvý syn Peter. Otec ho prvýkrát držal na rukách, až keď mal tri mesiace. Potom prišli na svet dcéra Dáška a syn Lukáš.
Malí nasledovníci
Napriek tomu, že som dovtedy nikdy nebola registrovaná v žiadnom oddieli, šport ma veľmi bavil a spolu s manželom sme od malička viedli deti k aktívnemu pohybu. V paneláku sme mali na chodbe futbalové bránky, kde chlapci začínali s futbalom. Susedia to nemali ľahké, ale všetko sa zlepšilo, keď sme sa presťahovali na prízemie. Deti zdedili šprintérske vlohy, dcéra behávala krátke trate 150 a 300 metrov, kde bola aj majsterkou kraja. Synovia sa dali na futbal, mladší Lukáš bol v mládežníckej reprezentácii až do 19 rokov, no jeho sľubnú kariéru prerušilo ťažké zranenie. Hoci dnes ešte hráva, členok to po zápase poriadne cíti. Peter už dal futbalu zbohom a je z neho atlét. Máme aj úsmevnú historku, keď boli ešte malí. Celá rodina sme sa vybrali na beh do Lúk, kde okrem mňa a muža mal bežať aj starší syn. No obaja mladší chceli bežať tiež, tak po dobehnutí do cieľa si požičiavali veci. Po pretekoch mali obrovskú radosť, pretože všetci vyhrali svoju kategóriu. Podobných pretekov bolo viac a boli aj také, kde sme vyhrali všetci piati. To boli najkrajšie víkendy, hodnotili sme a tešili sa všetci z úspechov. Pribúdali diplomy, ocenenia, majstrovské tituly, poháre, medaily.
Atlét a futbalista
Začínal som ako atlét v Považskej Bystrici, kde bola dobrá partia a viacero schopných pretekárov. Rád spomínam nielen na preteky jednotlivcov, kde je mojím osobákom na 400 metrov čas 50,3. Získal som viacero medailí, ale najkrajšie spomienky mám na majstrovstvá dorastu vtedajšieho Československa v Ostrave. Na 4 x 100 metrov sme získali titul a mali sme mať aj ďalší na 4 x 400 metrov, kde bežali okrem mňa Novosad, Filiač, Sulety a Hatina. Boli sme presvedčení o víťazstve pred domácou štafetou, no nerozhodovala fotografia, ale organizátori určili za víťazov domácich. Neskôr som presedlal na sálový futbal, kde sme s Púchovom hrali dva roky prvú ligu a po zostupe ďalšie dva roky druhú ligu. Teraz už behám vo veteránskej kategórii a nedávno som bol štvrtý na silovo-bežecko-vytrvalostnej súťaži Champion race.
Test na hodinovke
Keď som spolupracovala s trénerom Milanom Ťapajom na ZŠ Slovanská v Púchove, venovali sme sa viac ako dvadsiatim deťom. Raz mi povedal, aby som skúsila aj ja nejaký pretek. Premiéra na 1. mája nebola slávna, bežala som hodinovku, no trápila som sa. Nebola to posledná, no najviac som odbehla 10 km. Milan sa nevzdal a keď videl, že som šprintérka, poslal ma na preteky do Dubnice ako 35-ročnú. Bolo to vo veku, kde mnohí končia so športom, kým ja som ešte len začínala. Najväčší rozdiel bol v technike, kde som mala oproti súperkám súťažné manko minimálne dvoch desaťročí. Nevzdala som sa, nasledovali mítingy v Nových Zámkoch, Nitre či Banskej Bystrici a dostavili sa prvé majstrovské tituly. Ako 45 ročná som zabehla 100m som za 14,3 sekundy, 200 m za 32 sekúnd a 60 m v hale za 9,5sekúnd aj s opuchnutým kolenom.
Návrat medzi veteránov
Na pretekoch som ťažila so spomínanej výbušnosti, ktorú mám stále a výsledkom boli aj slovenské tituly vonku aj v hale. Po problémoch s podkolennou šľachou som mala dlhšiu pauzu, ale nevydržala som. Na šampionáte nechýbali ani súperky, ktoré boli na MS či európskych veteránskych hrách. Tento rok som sa vrátila opäť na dráhu. Po piatich rokoch som sa postavila do blokov na veteránskom mítingu v Nitre. Obula som si iba botasky ako jediná, ostatné mali tretry. Napriek tomu som stovku bez poriadneho tréningu vyhrala za 15,6 sekundy. Organizátori nariadili pre zlyhanie časomiery pretek opakovať, opäť som bola prvá časom 16,2, ale víťazstvo mi tesne uniklo, pretože vyhrala vďaka koeficientu 68-ročná bežkyňa. Môj manžel sa tu stal víťazom v behu na 400m. A náš spoločný sen? Účasť na Majstrovstvách sveta veteránov na dráhe.
Po schodoch
Láka ma všetko nové, výzvou bol Beh do schodov. V Žiline na tohtoročných MS v behu do schodov na 23-poschodovej budove som vybehla 375 schodov za 2:58 minúty a vlaňajší čas sa mi podarilo zlepšiť o deväť sekúnd. Obhájila som si titul majsterky Slovenska v behu do schodov v kategórií veteránky. Peter bol tretí za 2:26 minúty. Špeciálny tréning nebol, iba doma dvadsaťkrát denne výbeh po šestnástich schodoch a to bolo všetko.
Bicykle pre oboch
Pred dvoma rokmi som skúsila pretekať na horských bicykloch, vlani to boli štyri preteky, teraz už viac. Absolvovala som preteky Považsko-Strážovského pohára a Valašsko-Považskej ligy v Dolnej Marikovej, Mojtíne, Pružine, Papradne, Súľove a Púchove. Najväčším úspechom bolo doteraz druhé miesto v Papradne a tretie miesto minulý rok v Púchove. A najťažším bola časovka Sprintpolom Stráňavy 2015 - 7 km do kopca, kde som skončila na 3. mieste. Peťo ten úsek bežal a skončil na prvom mieste. Ináč preteky absolvujeme spolu, no súťažne len ja, on mi robí technika na trati.
Túžba po vzdelávaní
Pred niekoľkými rokmi obaja v Banskej Bystrici absolvovali trénerské kurzy v atletike. „Pridal som si aj futbal a s Danielom Hyžákom sa v Púchove venujeme najmladšej predprípravke, kde máme začínajúcich školákov. Je to zodpovedná práca, pretože musíme chlapcom dať správne návyky, učíme ich behať. Často sa stáva, že prídu aj dievčatá.“
Darina pomáha ako externá pracovníčka v CVČ Včielka, kde má okrem športových krúžkov /kondičné cvičenia a stolný tenis/na starosti športové súťaže aj na školách. Volali ma robiť kondičnú trénerku stolnotenisovej akadémie do Púchova, ale pre malý počet detí to padlo. Urobila som si masérsky kurz, študujem na Univerzite tretieho veku, skončila som 3- ročné štúdium Človek a média. Robila som šéfredaktorku univerzitného časopisu Kroky. Bavilo ma písať úvodníky. Štúdium pokračovalo tvorbou webstránok, spracovaním digitálneho videa a teraz chodím na digitálne multimédia. Nedávno som bola ocenená v Púchovskom divadle za kamerovanie filmu „Cesta ku včielkam“.
Vznikol nový klub
Na podujatiach sa nás viacerí bežci pýtali, či po zániku Podobenovho memoriálu sa bude v Púchove niečo diať. Rozhodli sme sa manželom a so starším synom, že s tým niečo urobíme. V roku 2013 sme založili OZ Klub bežcov a priateľov športu Púchov. Máme za sebou aj vydarené podujatia, dva májové preteky Behu pri Váhu, kde teraz na jar súťažilo spolu viac ako stovka detí a dospelých. Tesne po Vianociach bude v Púchove druhý ročník Vianočného behu. Členov zatiaľ nie je veľa, nie sú to len bežci, ale aj horskí cyklisti. Do budúcnosti by sme radi pridali novinku – beh do vrchu na Lachovec. Radi by sme týmto prispeli k vzniku Bežeckej ligy v spolupráci s okolitými klubmi. Venujeme sa aj deťom, radi by sme spolupracovali s niektorou ZŠ, kde majú bežeckú dráhu. Ako hovorí Peter, deti potrebujú organizovanosť, pretože sami sa na šport nedajú. Verím, že naša snaha prinesie čoskoro ovocie.
More až na výročie
Voľný čas trávime väčšinou aktívne, chodíme na turistiku na Liptov, na Roháče, v zime tam aj lyžujeme. Postavili sme si rodinný domček, máme záhradku a chováme zajkov. A hlavne sa tešíme z vnúčat a vedieme ich k športu. Teodorko so Šimonkom už majú prvé medaily za beh. Pri mori sme boli prvýkrát až vlani, čo bol darček k okrúhlemu jubileu. No ani tam sme iba neležali pri mori, už ráno sme behávali po pláži.
Najkrajšie sviatky
Vianoce sú obdobím, na ktoré sa veľmi tešíme. Darčeky kupujeme vopred, treba ich viac, pretože máme už päť vnúčeniec. Keď som bola malá, vždy som vopred prekutala všetky možné úkryty, aby som našla darčeky. Ako deti sme dostávali športové potreby, oblečenie, podobne to bolo aj s našimi deťmi. Zháňali sme dresy, kopačky, lyže...,no nikdy nechýbali pod stromčekom knižky, encyklopédie. Spoločným darčekom pre nás bol bežecký pás, na ktorom môžeme trénovať beh aj v nepriaznivom počasí. Dodnes darčeky schovávame na rôzne miesta, pretože najkrajší pocit je vidieť, ako sa deti tešia z každého darčeka. Teraz budeme na Štedrý večer sami, no na druhý deň už prídu všetci. Rodina je u nás na prvom mieste. Deň po Štefanovi budeme opäť v pohybe, organizujeme Vianočný beh v Púchove a potom si možno ešte odbehneme Silvestrovský beh v Dubnici. Aj posledný deň v roku trávime aktívne, chodíme na prechádzku na dohniansku rozhľadňu. Sviatky si spríjemňujeme lyžovaním, pingpongovými turnajmi, welnesom, občas aj kultúrou. Všetko si to užívame.
