Do podnikania išla s vierou, že niečo dokáže. Všetko, čo vybudovala, dosiahla vďaka húževnatosti a vytrvalosti. V jej živote hrá prím predovšetkým nezávislosť, ktorú vďaka podnikaniu dosiahla. Presadila sa v oblasti predaja i v čisto mužskej oblasti, akou je stavebníctvo. Ako prvá uviedla na slovenský trh štiepané betónové tvarovky. Po šestnástich rokoch podnikania vo výrobe vzdala konkurenčný boj a v Borčiciach vybudovala štúdium zdravia a krásy.
Ako sa z bežnej ženy stane žena podnikateľka? Má to korene v rodine?
- Bohužiaľ, nemala som to šťastie, mať rodinu s dobrým zázemím. Ten povestný ostrovček lásky, pokoja a podpory som v rodine nepoznala. Pochádzam zo štyroch detí a mama zomrela, keď som mala sedemnásť. Keďže bola často chorá, musela som už v útlom detstve zvládať starostlivosť o domácnosť aj súrodencov. Aj napriek zložitej situácii som si vždy našla svetielko, ktoré mi dobilo baterky a naplnilo ma energiou. Ako mladé dievča som nemala žiadne sebavedomie. Neskôr som stretla človeka, ktorý mi ho dodal, čo mi ukázalo iný breh života. Založili sme rodinu, postavili dom a vychovávali spolu deti. V tom čase som pracovala na útvare obrany Skloobalu Nemšová a bola ponorená do bežných starostí.
Ako ste v sebe objavili podnikateľského ducha?
- Odmalička ma bavili ručné práce. Rada šperkujem veci a do čoho sa pustím, snažím sa robiť profesionálne. Aj v tomto prípade som svoju záľubu pretavila do podnikateľského plánu, k čomu ma viedli finančné problémy, súvisiace s výstavbou domu. V snahe vylepšiť rodinný rozpočet, som spustila výrobu a predaj stolových lámp, do čoho som zapojila celú rodinu. Podstatný podiel mojej práce spočíval najmä v predaji, v čom som naozaj vynikala. Objednávok sme mali vždy toľko, že sme nestíhali vyrábať. Keď som však spočítala, koľko energie a úsilia nás to v pomere k cene stálo, bola to nelichotivá bilancia. Zhruba v tom čase ma oslovil jeden pán z Čiech, ktorý ma poveril riadením predaja prídavných masážnych zariadení na Slovensku, čím mi otvoril povestnú trinástu komnatu. Spočiatku som prácu vykonávala popri zamestnaní, raketovo som však odštartovala až po výstave Nábytok a bývanie v roku 1995. Zanechala som zamestnanie a stala sa samostatne zárobkovo činnou osobou.
V tomto období ste prechádzali zložitými životnými fázami. Na viacero vecí ste zostali sama...
- Vzťah s manželom nebol ideálny, preto sme šli každý svojou cestou. Spočiatku to bolo ťažké, ale spolu s deťmi sme to ustáli. Pracovné dni som trávila na cestách a výstavách, takže v mnohom si museli poradiť samy. Naplnila som chladničku, mrazničku, rozdelila povinnosti. Jeden rok som mala kanceláriu doma, takže mi pomáhali i pracovne, úmerne svojmu veku. Samostatnosťou sa zrazu posunuli za jeden rok o päť rokov dopredu, čo im v živote veľmi pomohlo. Až do dospelosti som im bola vzorom. Videli, ako pracujem, telefonujem, vybavujem veci a dnes nemajú problém zaradiť sa. Obaja, syn aj dcéra, stoja na vlastných nohách a sú mi oporou.
Zdenka Motolová na oslave tretích narodenín vnúčika Marka. (zdroj: RODINNÝ ARCHÍV)V roku 2000 ste ako prvá žena uviedli na slovenský trh štiepané betónové tvarovky. Ako sa dá z malého biznisu prejsť do veľkého?
- Základom úspechu je dobrá firma, ktorá sa nemá riadiť od stola. Je veľmi dôležité, počúvať zákazníkov. Ak ich počúvame, sami nás navedú na niečo nové. Život nám ponúka mraky príležitostí, ide len o to, či ich máme odvahu premeniť. Ja som nikdy nepodnikala len zo zištných dôvodov. Peniaze boli vždy niekde úplne inde. Na útvare obrany ma práca nebavila, lebo som nevidela výsledky svojej práce. O to viac som si vážila, keď sa mi prihovorili ľudia a povedali, ako im moje zdravotné pomôcky pomohli. Novinka, ktorú som ponúkala, však veľmi rýchlo vyburcovala konkurenciu a ja nie som ten dravý typ, aby som sa predierala v zložitom konkurenčnom boji. Aj preto som už v predstihu hľadala oblasť, do ktorej by som vniesla niečo nové. Vždy ma lákala výrobná sféra a život mi sám priniesol inšpiráciu. Keďže som finišovala so stavbou druhého domu, na výstave som objavila štiepané betónové tvárnice, ktoré na Slovensku nikto nevyrábal. Ako prvá žena som ich uviedla na trh a rozbehla výrobu v Hornom Srní. V predaji nás odštartovala výstava Nábytok a bývanie. Ľudia okamžite pochopili, čo je to mať hotový plot za jeden týždeň.
Váš život sa niesol v znamení úspechu. Čo to pre vás znamenalo?
- Nepodnikala som preto, aby ma niekto označil za úspešnú. Pre mňa bola oveľa dôležitejšia nezávislosť a dobrý pocit z toho, keď sa veci vydarili. Spočiatku som pracovala 20 hodín denne a necítila som únavu. Nechápala som, o čom to ľudia hovoria. Až keď som nedokázala spočítať 7 a 5 bez kalkulačky, pochopila som, o čom je reč. Trpkosť neúspechu som zakúsila v čase rozbehu výroby, kedy procesy zlyhali na dôvere v obchodného partnera. Vstupná investícia rádovo v stovkách tisícok korún skončila v rukách podvodníka, ktorý okradol ľudí vo viacerých firmách. Týmto „šlapnutím vedľa„ sme stratili pol sezóny, čo firmu v konečnom dôsledku stálo niekoľko miliónov. Výrobu sa napokon podarilo rozbehnúť. Bol to krst ohňom, ktorý som musela absolvovať. Zbrane som však nezložila, naopak, bojovala som ešte tvrdšie. Keď som v noci nemohla spávať, lúštila som krížovky. S mojou povahou a svedomitosťou som nedokázala pochopiť, ako niekto môže takýmto spôsobom užívať niekoho ťažko zarobené peniaze.
Napriek tomu, že ste ukončili vzťah s manželom, stali ste sa rodinnou firmou. Trošku netypické...
- To, že ľuďom nevyjde vzťah, ešte nemusí znamenať nepriateľstvo. Som toho názoru, že človeku treba dať druhú šancu. Manželovi som poskytla prácu a svojim deťom umožnila komunikáciu s otcom, ktorá je podľa viacerých obdivuhodná. Tu by som rada odkázala ženám matkám, ktorým nevyšiel vzťah. Najväčšou chybou je, vybavovať si účty cez deti a brániť styku s otcom. My, ženy, nikdy nenahradíme deťom otca naplno. Typicky chlapské práce obyčajne nezvládneme. Nevieme vŕtať ani stavať domy... Ja sa vždy snažím hľadať v ľuďoch to dobré, a to zlé dávam bokom. Rodinná firma má vždy najväčší úspech. Manžel bol vedúcim výroby 15 rokov, svokor mal na starosti sklad masážnych zariadení, ja som zastrešovala obchod. Dcéra pracovala vo firme hneď po skončení štúdia celých 10 rokov. Potom si s manželom založili svoju firmu a vybudovali na zelenej lúke autokrosový areál. Syn pracoval vo firme taktiež hneď po skončení štúdia. Obe deti boli pre mňa vždy pravou rukou. Dôležitými piliermi boli taktiež ľudia okolo nás, ktorých bolo treba vedieť zaplatiť a inšpirovať.
Takmer 20 rokov ste sa pohybovali v typicky mužskom svete. Čo vám táto skúsenosť dala?
- S mužmi sa pracuje lepšie, ako so ženami. Odlišné je vnímanie i myslenie. Mužovi môžete povedať na rovinu, čo sa vám páči a čo nie. Úspešné ženy bývajú často urážlivé a povýšenecké. Ja si rada nechám poradiť, iba tak sa dá ísť ďalej. Vďaka tomu zistím, kde mám slabé miesta a z chýb sa poučím. Na mužoch sa mi páči priamosť a otvorenosť. Ak ich niekto naštve, dajú si „na hubu“ a idú ďalej. U žien je to na dlhé lakte.
Čo je vašou filozofiou podnikania?
- V prvom rade človek nesmie podnikať iba pre peniaze, ale má sa nechať viesť srdcom. Ak je práca potešením, život je šťastím. Za tie roky som postrehla, kto je neúspešný. Sú to firmy, ktoré idú do podnikania s tým, že dnes niečo nakúpia a zajtra budú zarábať veľké peniaze. Je to teoretický ideál, ktorý v praxi nefunguje. Ja som išla do podnikania s vierou, že niečo dokážem. Všetko, čo som vybudovala, bolo vďaka húževnatosti a vytrvalosti. Vzorom sily a odvahy mi bol svokor, ktorý robil dvadsať rokov riaditeľa Skloobalu Nemšová. On mal ten správny životný nadhľad. Žil prítomnosťou a videl ďaleko do budúcnosti. Od neho mám krédo, ktoré som použila veľakrát pri ľuďoch, ktorí sa prezentovali, akí sú úžasní a dokonalí. „Nehovorte a dokážte, činy za vás prehovoria“. Veľmi rada na neho spomínam. Vždy, keď som zúfala a nešťastná, spomeniem si na jeho slová. „Nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie,“ a to ma vždy postaví na nohy.
Po dvadsiatich rokoch podnikania vo výrobe ste vzdali konkurenčný boj a vrátili sa k ozdravným veciam. V Borčiciach ste vybudovali štúdium zdravia a krásy. Čo vás k tomu viedlo?
- Ako žena podnikateľka som bola vždy veľmi zaneprázdnená. Potrebovala som sa o seba starať, lebo pri komunikácii s ľuďmi je to nevyhnutné. Zaťažovalo ma vyhľadávať služby na rozdielnych miestach. Túžila som nájsť zariadenie, kde by som prišla, strávila pol dňa a vyšla zrelaxovaná a krásna. Rozhodla som sa takéto miesto zriadiť. Štúdio v Borčiciach som vybavila najmodernejšou technológiou, ktorú som na trhu hľadala veľmi dlho. Opäť som sa zamerala na novinky, vďaka ktorým dosahujem vynikajúce výsledky v oblasti starostlivosti o zdravie a krásu. Ak to všetko zhodnotím, aj napriek nepriazni osudu som životom preplávala pomerne úspešne. Obklopila som sa ľuďmi, ktorí mi do života priniesli pozitívnu energiu. Mám prácu, ktorá ma baví a som šťastný človek. Je to však len polovica šťastia. Tá druhá je láskou naplnený krásny vzťah. A to je to najcennejšie, čo človek môže mať.
V živote vás posilňovala viera v Boha. Čo pre vás znamenajú Vianoce?
- Predovšetkým lásku v kruhu rodiny, pokoj a šťastie. Je mi veľmi ľúto, ako sa v poslednom čase Vianoce skomercionalizovali. Slováci si berú pôžičky a najviac míňajú na vianočné darčeky. Ono to nie je o darčekoch, ale o spoločných zážitkoch. Doba je, bohužiaľ, taká, že času je stále menej a menej. Vďaka technike sa už nestretávame, ale žijeme vo virtuálnom svete, kedy informácie o sebe odovzdávame formou elektronických správ. Zo života sa vytratil ľudský rozmer, ktorý je zo všetkého najcennejší. Vždy som sa na Vianoce dokonale pripravovala. Všetko muselo byť tip-top. Umyté okná, napečených 14 druhov koláčov... Dnes už viem, že ani to nebolo správne. Vďaka podnikaniu som sa zbavila prehnanej pedantnosti. Uvedomujem si, že veľa času som strávila činnosťami, ktoré nie sú až tak podstatné. Vianoce prídu aj vtedy, keď nebudú umyté okná. Oveľa dôležitejší je čas, ktorý strávim spoločne v kruhu svojich blízkych, no najmä vnúčatiek, ktorým sa snažím venovať každú voľnú chvíľku. Prajem čitateľom radostné, pohodové vianočné sviatky a dobrý pocit na dušičke každý deň svojho života, pretože telo je obalom duše a keď je zdravá duša, je zdravé aj telo.
DANA VALACHOVÁ
