Neskorý začiatok
K športu som sa dostal pomerne neskoro a pritiahli ma k nemu otec s bratom Martinom. Otec začal s horskými bicyklami, keď mal 35 rokov, neskôr sa pridal brat, potom prišiel rad na mňa. Začínal som v štrnástich, čo je dosť neskoro. Prvé pokusy boli cyklotrialové v Záriečí u manželov Šidlíkovcov, ale veľmi ma to nechytilo. Aj keď som sa zlepšoval, oproti ostatným, čo pretekali od 6 – 7 rokov, som mal veľký hendikep. Chcelo by to oveľa viac času, a tak som si od kamaráta kúpil najlacnejší cestný bicykel a začal som s bratom, ktorý už mal „cesťák“, trénovať. Prvým trénerom bol v Púchove Tibor Velits mi dovolil trénovať s jeho zverencami, medzi ktorými boli Kadlecová či Chalupčík. Začiatky boli ťažšie, ako mladý začínajúci som spočiatku zaostával, ale aj vďaka ostatným som sa zlepšoval. Bolo to dôležité, pretože ak som sa chcel zlepšiť na horských bicykloch, potreboval som silu, ktorú sa dala získať na ceste.
Tri roky v teréne
Za CK Dohňany som pretekal päť sezón na horských bicykloch, začal som druhý rok ako starší žiak. Darilo sa mi v Slovenskom pohári, na republikových šampionátoch to boli druhé či tretie miesta. Potom prišiel definitívny zlom, keď mi tréner Velits radil, aby som sa špecializoval a rozhodol sa medzi cestou a horskými bicyklami. Výber bol jednoznačný, pochopil som, že je to najlepšie bude ostať na ceste, aj keď som stále chcel jazdiť „horáky“. Niečím medzi by bol cyklokros, ktorý som skúšal na horskom bicykli, čo ma neoslovilo. Ak by bol k dispozícii materiál, možno by mi to ako šprintérovi išlo. Táto kapitola je už pre mňa uzavretá. Horské bicykle mi dali všetko - zvládať ťažké pasáže, techniku a najmä motiváciu. Na cestných pretekoch sa mi čoraz viac páčila rýchlosť, stačilo šliapnúť a už som bol preč, kým na horskom som ešte len stál (smiech). Definitívny koniec s horskou cyklistikou bol v sedemnástich, odvtedy sa jej venujem iba väčšinou v zime v rámci tréningu. Dôležitým faktorom pri rozhodovaní bolo aj to, že na ceste je oveľa viac pretekov, sú populárnejšie a majú lepšie finančné a materiálne zázemie. V roku 2011, keď Dohňany hostili ME, som už iba pomáhal pri organizácii, pretekať som nešiel.
Bronzová premiéra
Naďalej som trénoval v Púchove ako člen CK Dohňany, kde ma päť rokov viedol T. Velits. Pretekali sme na Slovensku a v Česku, obliekol som aj juniorský reprezentačný dres. Keď som na prvom cestnom kritériu v Slovenskom pohári v Krupine skončil tretí, boli všetci prekvapení. Chcel som ísť vyššie, ale tu neboli skúsení pretekári, od ktorých by som sa naučil viac.
Škola kontra bicykle
Ako druhák na SOŠ v Púchove som prestúpil do Dukly Trenčín, kde ma dva roky viedol skúsený Ján Valach. V škole som mal individuálny študijný plán, trénoval som doma a s Duklou chodil na preteky. Mal som dohodu s učiteľmi, že do školy budem chodiť, keď budem môcť a ak splním dohodnutú dochádzku, vyhnem sa komisionálnym skúškam. Vždy som to stihol a školu zvládol bez prerušenia. Veľkú radosť z toho mali najmä rodičia. Som vyučený mechanik nastavovač CNC strojov, podobne ako druhý brat Roman. Vsadil som všetko na jednu kartu, lebo so školou sa to dalo skĺbiť. Niektorí pretekári chodia aj na vysoké školy a to by som myslí, už nezvládal časovo. Po skončení školy som sa rozhodol len bicyklovať.
Prvé úspechy
Tréner mi vždy posielal tréningové plány, ja som si zháňal partnerov, s kým a kam pôjdeme, niekedy som jazdil aj sám. Nikdy ma nenapadlo klamať, pretože by som oklamal iba sám seba. Náš vzťah s trénerom Valachom bol založený na dôvere. Boli dni, keď som bol unavený, ale som nemal chuť, tak sme našli iné riešenie. S kolegami sme sa najprv museli spoznať na tréningoch a sústredeniach, aby zistili, aký som typ. Skamarátili sme sa, verili si, lebo cyklistika je spoločné dielo celého tímu. Nie vždy sa taktika dodržiavala, lebo našli sa takí, čo sa neradi podriaďovali a skúšali ísť na vlastné tričko. V Dukle prišli aj prvé veľké preteky. Víťazné etapy na pretekoch Karpatských kuriérov, darilo sa mi aj v Chorvátsku, Maďarsku, Poľsku a bol som a j v ruskom v Soči. Niekedy som pretekal aj za reprezentačný výber, ktorého zloženie sa menilo v každých pretekoch.
Zahraničný prestup
Po vzniku nového tímu Jána Miškovského v Dohňanoch Janom Greenway ma oslovili s ponukou. Tím bol veľmi mladý, chalanov som poznal a preto som radšej ostal v Dukle, kde boli skúsenejší pretekári. Tri vyhraté preteky v roku 2013 boli odrazovým mostíkom k prestupu do AWT Greenway, čo je farma svetoznámeho Etixxu. Zásluhu na tom mal nielen tréner, ale aj jeden zo sponzorov J. Miškovský. Základňa tímu je v Čechách, ale klub má známu akadémiu aj v Belgicku. Bola to veľká zmena pripravoval som sa doma, no na preteky sme sa presúvali letecky väčšinou zo Schwechatu. Od slečny, čo mala na starosti logistiku, som dostal presné inštrukcie, kedy, kde mám prísť. O všetko bolo postarané, na nás bolo jazdiť čo najlepšie.
Nové skúsenosti
V tíme boli ešte štyria Česi, dvaja Nemci, dvaja Španieli a Poliak. Taktika sa určila vždy až na mieste, pretože každý pozná svoje šance, dôležitá bola vždy forma Komunikácia bola väčšinou v angličtine, čo bolo mojím najväčším problémom, lebo v škole som mal nemčinu. Hneď po prestupe som sa začal učiť anglicky a odvtedy sa stále zlepšujem. Napriek tomu som nemal si chuť vrátiť sa domov, skôr ma to motivovalo. Najjednoduchšie to bolo s Čechmi, kde jazyková bariéra nebola.
Európske zlato
V drese AWT Greenway som vyhral etapu kolo Berlína, na Karpatských kuriéroch, cením si piate miesto na Nations cupe do 23 rokov. Na majstrovstvách Slovenska na ceste som vyhral individuálne preteky aj časovku, na ktorú sa nešpecializujem. Medzi jednotlivcami som vyhral tretíkrát, v časovke druhýkrát, lebo rok predtým som sa necítil a vynechal som ju. Radšej mám tímovú časovku, ktorú som išiel zatiaľ trikrát. Tento rok Vrchol prišiel v Estónsku na ME do 23 rokov. Cítil som, že formu mám, veľmi mi pomohlo sústredenie v talianskom Livigne v nadmorskej výške okolo 2100 metrov. Na desiatich okruhoch čakali vždy dva kratšie kopce, čo mi svedčilo a preto aj taktika bola šitá na mňa. Nabúral ju ťažký pád v úvode, kde ostali dvaja Slováci, aj ja som zaostal, ale bez ujmy. Ďalší dvaja spolujazdci mi pomáhali dokiaľ vládali, ale v závere som ostal sám. Komunikoval som s ostatnými, vedel som, že favoritmi sú Belgičania či Taliani, tak som sa držal ich lídrov. Pozične som jazdil dobre a po tristometrovom špurte som o meter zvíťazil.
V tíme so Saganom
Zmluva mi končila v decembri, chcel som ísť do lepšieho tímu. Nevýhodou pri uzatváraní zmluvy bolo, že najlepšie výsledky prišli až v druhej polovici sezóny. Keď som to začal riešiť, v Etixxe už nebolo miesto. Veľkú úlohu zohral Peter Sagan, ktorý sa ma počas MS pýtal, či niečo mám. V hre bol prokontinentálny španielsky tím Caja Rural, ale potom prišla nečakaná ponuka od ruského Tinkoffu. Ešte nič nebolo hotové, ale nádej mi dala pozvánka do Chorvátska, kde nás bolo dvadsaťsedem. Okrem starých členov nechýbali ani nováčikovia, vrátane mňa. Z pretekov som poznal Rakúšana Gögla, na izbe som ale býval s Talianom Oscarom Gattom. Nechýbal nikto, bol s nami aj Ivan Basso, ktorý po prekonaní ťažkej nemoci bude pracovať ako tréner.
Zmluva už bola pripravená, stačilo iba podpísať. Na sústredení v Poreči boli iba formálne veci bez tréningu. Reklamy, stretnutia so sponzormi, prezentácie oblečenia, trenažérov, na zábavu času nebolo. Veľmi ma potešilo prijatie od slovenského trojlístka Peter Sagan, Juraj a Michael Kolář. Prijali ma medzi seba, ale nováčikovské prijatie ma ešte len čaká.
Exotika nielen v príprave
V decembri odlietame na Kanárske ostrovy, kam sa veľmi teším. čaká nás objemová príprava v nádhernom prostredí, možno sa dostanem aj na známu sopku Teide. V budúcom roku ma čakajú preteky v Dubaji, v Tour de Langkawi v Malajzii, klasiky v Belgicku, Tri dni de Panne, preteky Okolo Chorvátska a Slovinska, možno E 3 Harelbeke. Teším sa najmä na klasiky, ktoré môjmu naturelu vyhovujú, no na tie najťažšie si ešte musím počkať. Rovnako aj preteky Grand tour – Giro, Tour de France a Vuelta, dúfam, že si v budúcnosti vyskúšam Vueltu a tajným snom je Tour.
Milujem Vianoce
Je to pohoda byť doma s najbližšími, stretávame sa aj s rodinou, na čo cez rok nie je čas. Spomínam si na darčeky, ktorými mi rodičia vždy urobili radosť. Teraz ich radšej dávam, ako dostávam, je to lepší pocit. Niekedy ich kupujem na poslednú chvíľu, inokedy aj oveľa skôr, ak ma niečo osloví. S jedlom problémy nemám, máme klasiku – kapustnicu, šalát, kapra, koláče. Jem to, čo aj ostatní, týždeň v roku môžem aj niečo menej zdravé, lebo v sezóne si musím dávať pozor. Vtedy preferujem mäso, zeleninu, cestoviny, z nápojov čistú vodu alebo iontové nápoje. Na doplnenie energie dostávame na pretekoch ryžové koláčiky, ale doma mám najradšej mamine kura.
Všetko robím naplno
Veľkou oporou okrem rodičov, bratov a sestry je priateľka Jarka, s ktorou sme spolu už päť rokov. Máme pekný vzťah, vždy sa teším domov, aj keď niekedy je to veľmi ťažké, lebo som doma tri dni v mesiaci. Všetko sa dá, ak je dobrá komunikácia a pochopenie. Peknou odmenou sú spoločné dovolenky pri mori či v Tatrách. Mám svoje priority, idem za svojim snom. Nerozmýšľam, čo bude o niekoľko rokov, ale robím to čo ma baví a robím to naplno. Cyklistika mi dala veľa, spoznávam svet, učím sa reči, prichádzajú úspechy.
