Mužom v pätnástich
Pochádzam zo Soběslavi pri Tábore, kde ma otec, ktorý vôbec nešportoval, priviedol prvýkrát na hádzanársky tréning. Celú kariéru ma podporovali moji rodičia, za čo im veľmi ďakujem, aj keď otec už viac ako tri roky nie je medzi nami. Chytilo ma to a začal som hrať za žiakov a neskôr aj za ligový dorast Sezimova Ústí. Od pätnástich rokov som hrával už aj za mužov Soběslavi, keď prišla možnosť ísť hrať do dorastu pražskej Dukly, ktorá bola vtedy baštou českej hádzanej.
Nevojak v Dukle
V Dukle bola vtedy silná konkurencia - Filip, Kubeš, Vítek, Musil, Šuma, Házl. Boli to veľké mená, ktorým sa pod trénerom Rudolfom Havlíkom darilo. Na prienik do A tímu som nemal, a tak ma poslali na hosťovanie do extraligovej Třebone, odkiaľ to bolo domov iba tridsať kilometrov. V Prahe som začal študovať na vysokej škole strojárinu, no nechytilo ma to. Ako vysokoškolák som mal vojenskú službu odloženú, a keď som štúdium predčasne zanechal, vojenčina už bola zrušená.
Prerobená spojka
Až do dorastu som hrával na poste strednej spojky, dokonca ešte aj v juniorskej reprezentácii. Po úraze kolena nasledovala štvormesačná pauza. Tréner Tkadlec v Dukle tvrdil, že by ma bola škoda a urobil zo mňa pivota až do konca kariéry. Vždy som sa však lepšie cítil na spojke, lebo títo hráči robia hádzanú. Bavilo ma dávať góly, ale zvykol som si robiť „čiernu robotu“ na pivote. Bojoval som so súpermi na bránkovisku, robil pozíciu spoluhráčom a rovnako sa tešil aj z ich gólov. Základom však bola obrana, pretože bránil som vždy, no väčšinou som hrával hore – dole.
Zo sokov priatelia
Hádzanú milujem, napriek tomu, že to je tvrdý šport. Veľa som dostal, ale rovnako som dokázal aj rozdať. Provokatér ani zákerný hráč som nikdy nebol, no po nose som si brnkať nenechal. Spomínam na duely s Johnom Trabelssiem, ktorý bol podobný typ ako ja. V zápasoch ani jeden neuhol a dvakrát sme dostali za potýčku červené karty. Potom sme spolu vybojovali titul a dnes sme výborní priatelia.
Z extraligy do HIL-ky
V Třeboni sme po roku vypadli, a tak som prešiel do Jičína. Po dvoch rokoch, keď klub nevyužil možnosť hrať česko-slovenskú HIL – ku, odišiel som na hosťovanie do Allrisku Praha. Vtedy som sa prvýkrát ocitol v Považskej Bystrici, ešte ako súper. Najväčším úspechom bol bronz, a keďže ma chcel tréner Trtík do Frýdku Místku, neváhal som. Frýdek mal vtedy veľmi silný tím s osemnástimi profesionálmi a chcel z trónu zosadiť suverénnu Karvinú. S Danom Valom, Kulhánkom, Musilom, Kovářom či Berkom sa to podarilo a po zisku českého titulu som si opäť zahral proti Pov. Bystrici, ktorá bola slovenským majstrom o víťaza HIL, kde sme získali pohár.
Odchod za double
Po troch rokoch na severe Moravy došlo v klube k reorganizácii a finančným problémom. Niektorí spoluhráči zakotvili v Nemecku, ostatných tlačil čas. Vtedy prišla ponuka z Považskej Bystrice, kam sme spolu s Krahulíkom a Tomsom prestúpili. Možno, ak by som počkal, dostal by som sa do Nemecka, ale neľutujem tento krok. Okrem nás prišli Tůma, Maťaš a spolu s domácimi hráčmi sme vytvorili silný tím. Hrali sme dobre a hneď v prvej sezóne 2005/2006 sme bojovali o titul s Prešovom. Prvý zápas na východe vyhral Tatran v predĺžení, no druhý patril nám. V meste aj okolí bola obrovská eufória, ktorá sa vystupňovala po domácej výhre v treťom dueli. Pred štvrtým zápasom sme radšej odišli mimo mesta, aby sme si vyčistili hlavy. Nespalo sa ľahko, lebo tlak bol veľký Našťastie, sme to zvládli a stali sme majstrami. Bola to druhá trofej sezóny po zisku Slovenského pohára.
Krátky návrat
O rok sme získali striebro, ale potom nasledoval prechod do Dukly Prahy spolu s Tůmom a získali sme bronz. Po roku som sa vrátil na Považie, kde sa mi podarilo skompletizovať medailovú zbierku bronzom. V klube došlo k zmenám, a tak som sa vrátil do Frýdku, ale s blížiacim sa koncom kariéry som mal ešte ambície niečo dosiahnúť ako hráč. Oslovila ma ponuka Nových Zámkov, kde prišiel Fabián a opäť Tůma. Darilo sa nám a dvakrát sme boli bronzoví. Potom som ukončil hráčsku kariéru, aj keď som potom ešte vypomáhal v Topoľčanoch a Pov. Bystrici.
Lákavé Japonsko
Reprezentoval som v kategóriách do 17, 19 a 21 rokov, v roku 1998 na ME v Innsbrucku bol mojím súperom v kategórii U 21 známy Chorvát Ivan Balič. V 21 zápasoch som dal 23 gólov. Medzi seniormi to bolo počas troch sezón, na konte mám 24 zápasov a 25 gólov, nechýbali ani exotickí súperi - Čína, Austrália, ale najlepšie to bolo v Japonsku. Ak by sa vtedy dalo, rád by som tam pôsobil. Často sme chodili do Nemecka, no šampionáty boli bezo mňa. V silnej konkurencii Juříčka, Hrubého či Vraného som bol prvým náhradníkom na MS do Tuniska.
Z trénera hráčom
Už ako dvadsaťročný som trénoval v Jičíne žiakov, ale postupne som si urobil najvyššiu trénerskú kvalifikáciu. Licencia A je rešpektovaná v celej Európe, môžem trénovať v hociktorej súťaži. Ešte vyššia je tzv. masters coach, ale tú majú iba niektorí reprezentační tréneri. Keď som prvýkrát odchádzal z Pov. Bystrice do Dukly, študoval som na Karlovej univerzite v Prahe trénerstvo, ktoré som úspešne ukončil. Témou diplomovky bola Organizácia návratu do obrany proti rýchlemu protiútoku. Potom som pomáhal pri mladšom doraste Pov. Bystrice. Vo Frýdku som si vyskúšal pozíciu hrajúceho trénera, a keď som pôsobil v N. Zámkoch, mal som na starosti starší dorast. V Topoľčanoch som debutoval v extralige ako hlavný tréner, nebolo to jednoduché, viacerí hráči boli starší než ja. Autorita aj rešpekt bol, nechýbali ani výsledky, ale ďalej som nepokračoval, aj keď klub mal záujem.
Rozhodla rodina
Keď sme mali už dvoch synov, rozhodol som sa s manželkou, že sa konečne treba usadiť. V Považskej Bystrici sme kúpili byt a začal som trénovať mládež. Vlani som dostal ponuku viesť tím mužov, pri ktorom som dodnes. V drese MŠK som v predminulej sezóne odohral aj svoj úplne posledný zápas kariéry proti Novým Zámkom a dal som aj gól. Nebolo to z recesie, ale z núdze. V extraligovej kariére som odohral 469 zápasov a dal 1077 gólov.
Veľký tlak
V kariére som zažil veľa kvalitných trénerov, skúseností je dosť. Práca ma baví, hoci niekedy sa darí viac, inokedy menej. Pri zápase sa vždy snažím byť nad vecou, občas aj vyskočím, ale nesmiem sa nechať vtiahnúť príliš do deja, pretože sa strácajú súvislosti a vznikajú chyby pri rozhodovaní. Niekedy však treba aj tresnúť tabuľkou, vyvinúť tlak na súpera a rozhodcov a povzbudiť hráčov. Priznám, je často veľký tlak a niekedy je to ťažké udržať si chladnú hlavu. Rád by som sa naučil zbaviť stresu, ale pri množstve povinností, to zatiaľ nedokážem. Občas to pocíti aj rodina, ale vždy sa to snažím zo seba dostať. Jedným zo spôsobom je kŕmenie kačíc s deťmi pri blízkom potoku. Okrem mužov sa v 7.ZŠ venujem aj piatakom a šiestakom, na obchodnej akadémii zasa športovým triedam. K tomu treba prirátať rozbory a prípravy zápasov, vypracovanie tréningových plánov či hodnotení, tak mi veľa voľného času neostáva.
Slovenská rodina
Manželka je z Podmanína, chodila pravidelne na zápasy, spoznali sme sa na jednom spoločnom posedení a dnes máme spolu dvoch synov Vašíka a Kristiánka. Obaja chodia pozerať zápasy, milujú lopty a doma máme z jedálne ihrisko. Starší chodí na hádzanársky talenťáčik, no nasilu ich k hádzanej tlačiť nebudem. Bol by som rád, aby športovali, ale nie som ten, ktorý v deťoch už v mladom veku vidí olympijských víťazov. Neviem, či som viac Čech, alebo Slovák, skôr Čechoslovák. Od osemnástich som stále preč z domu, posúval som sa na rozdiel od väčšiny východným smerom. Snažím sa čo najviac hovoriť po slovensky, no veľa zmäkčujem, čo niekedy možno až preháňam. Keď som bol v N. Zámkoch, hráči mi povedali, nech radšej hovorím česky, lebo to nemohli počúvať. S deťmi sa bavím doma česky, ale v škole a škôlke hovoria slovensky. Prechod z jedeného jazyka do druhého im nerobí problém, okamžite vedia preložiť aj ťažšie výrazy. Najviac sa zasmejem, keď Vašík povie – „Přečo alebo přehráli sme“ alebo keď idem navštíviť mamu a na českej benzínke poviem pumpárom – „Ďakujem, dovidenia.“
Krásne Vianoce
Doma v Čechách sme mali na Štedrý deň rybaciu polievku, rezeň so šalátom, oplátky neboli, na čo som si zvykol. Teraz máme slovenskú klasiku s kaprom, kapustnicou, koláčmi. Žena varí večeru, s chlapcami zdobíme stromček a po prechádzke čakáme na večer. Vianoce sú pekné, pretože deti stále veria na Ježiška. Po večeri ideme spolu púšťať prskavky, manželka rýchlo nachystá darčeky, zazvoní a potom sa spolu s nimi tešíme s darčekov. Keď som bol malý, miloval som elektrické vláčiky, na ktoré som sa pod stromčekom vždy tešil. Deťom urobí radosť hocijaká športová vec, chceli chrániče, tak uvidíme. Na školskej burze hračiek si Vašík vybral ragbyovú loptu. Sviatky sú obdobie, kedy máme na seba viac času ako rodina, zájdeme aj k mame. Potom už začína každodenný kolotoč. Všetkým by som poprial najmä zdravie, čo najmenej problémov a komplikácii, rodinnú pohodu a v klube lepšiu druhú časť sezóny, aby sme aj fanúšikom robili radosť.
