POVAŽSKÁ BYSTRICA. V areáli strojární, ako bývalom veľkom strojárskom komplexe, je komínov habadej. Z jedného sa ale nikdy nedymilo.
Najstaršie dva
Pri najstarších objektoch závodu, vedľa bývalej valcovne a zlievarne a starej kotolni ešte z prvej republiky, sú dva nižšie komíny.
„Jeden je vysoký 50 metrov s vnútornou svetlosťou 1,6 metra na vrchole a vedľajší 60 metrový s vnútornou svetlosťou 2,5 metra. Postavili ich v roku 1929 až 1931, keď sa zakladali strojárne,“ hovorí Pavol Mikuš, patriot bývalých strojární, ktorý má históriu fabriky v malíčku.
Jeden „stratil robotu“
Výroba v starej kotolni a teplárni skončila v 60. rokoch a na prelome 50. až 60. rokov sa začala budovať nová tepláreň. Vybudoval sa aj ďalší, 80 metrový komín. Postupne sa začala tepláreň rozširovať v rokoch 1972 až 1979 a pribudol zase aj komín, tentokrát 160 metrov vysoký. „Potom tepláreň zmenila majiteľa, dostal ju investor z Čiech. Neskôr, keď vstúpil Ivan Kmotrík do podnikania v teplárenstve, kúpil aj tepláreň v Považských strojárňach a komíny sa tiež stali majetkom GGE. Došlo k zmene média, uhlie nahradil plyn. Vybudoval sa paroplynový cyklus. 80 metrový komín stratil opodstatnenie a 160 metrový slúži stále,“ opisuje históriu komínov Mikuš.
Nevyšiel z neho ani mráčik
Mesto Považská Bystrica je v súčasnosti napojené na moderný, centrálny paroplynový tepelný zdroj vykurovania. „V ČSSR bola v osemdesiatych rokoch minulého storočia tiež koncepcia rozvoja energetického hospodárenia založená na budovaní združených centrálnych tepelných zdrojov. K tomu bola úvaha postaviť takýto zdroj aj v Považskej Bystrici. So stavbou začali v roku 1987,“ spomína si Pavol Mikuš. Dodáva, že investičné náklady boli asi 600 miliónov korún. V roku 1991 po politickej zmene v 1989 roku sa však investícia zastavila. Preinvestovaných bolo asi 70 percent. Ako memento zostal stáť napríklad aj komín, ktorý zaregistrujete pri ceste Považím aj z diaľnice. „Je najvyšší zo všetkých, ktoré sú v areáli bývalých strojární. Nevyšiel však z neho ani mráčik dymu. Mal odsávať spaliny po uhlí zo všetkých kotlov. Objekty kotolne, strojovne, velína, vodohospodárstva, ktoré mali byť na komín napojené, boli v štádiu nedokončenej investície asanované,“ hovorí Mikuš.
„Urastený fešák“
Komín je postavený v nadmorskej výške 282 metrov a sám má dvesto metrov. „Keby sme spravili lávku smerom k vrchu Manín, dostali by sme sa do polovice tohto kopca, ktorý je dominantným vrchom nad mestom,“ uvádza perličku Mikuš.
Komín je postavený na obrovskej želozobetónovej platni s priemerom 28 metrov a hrúbkou 5 metrov. Zakladanie zabezpečili veľkopriemerovými pilótami v hĺbke šesť metrov o priemere asi 1, 2 metra. Priemer komína v spodnej časti je asi 14 metrov, hrúbka steny asi pol metra. Na korune komína je svetlý priemer asi 4,4 metra. Investičné náklady naň boli asi 24 miliónov korún. Minulo sa 2060 ton cementu, 500 ton betonárskej ocele, 1400 ton kyselinovzdornej kameniny, 380-tisíc tehiel tepelno-odolných na vnútornú výmurovku a asi 6750 metrov kubických štrkopieskov.
Stavali ho posuvným debnením. Hovorí sa, že výkyv v korune má na jednu aj druhú stranu asi meter. „Spomínam si, ako sme pozerali z výškovej budovy strojární, ako komín postupne rastie. Bolo to aj 5 metrov denne. Musela to byť plynulá betonáž, až pokiaľ nebol dokončený. Potom pribudli ochranné prvky,“ hovorí Mikuš s tým, že pre bezpečnosť letovej prevádzky je komín celý osvetlený a svieti stále.
Čo s ním bude ďalej, nie je jasné. Zatiaľ, čo staršie komíny by sa dali odstreliť, asanácia toho najmladšieho asi by asi taká jednoduchá nebola.
Zobral si aj dva životy
Komín si vyžiadal aj dva ľudské životy. „Pri výstavbe spadol robotník, z akej výšky, to si už nepamätám. Tiež jeden muž sa naň vyškriabal preto, aby si zobral život,“ dodáva Mikuš. (BERKO)
