O živote človeka rozpráva príbeh. Ten o vás sa začal písať po roku 1989...
- Po revolúcii som obnovila spolok Živena, čo nebolo vôbec jednoduché. Bolo odo mňa naivné si myslieť, že staré štruktúry rezignujú. Vytvorili sa iba nové štruktúry, ktoré naďalej používajú staré metódy. Moju činnosť v „revolučnom“ období zmieňuje James Krapfl v knihe Revolution with a Human Face: Politics, Culture, and Comunity in Czechoslovakia 1989-1992, ktorá vyšla vo vydavateľstve Cornell University Press v roku 2013. J. Krapfl je historik a pracuje na Mc Gill University.
Pod rovnakým názvom ste začiatkom deväťdesiatych rokov vydávali mesačník, v ktorom ste vyjadrovali postoj k spoločenským zmenám...
- Mesačník sme vydávali v rokoch 1994 až 1995, no z finančných dôvodov ho nebolo možné udržať. V roku 1999 mi vyšla knižka s názvom Rozprávky, ktorá mala byť umeleckou anticipáciou dovtedy prežitého. V tom čase ju ilustrovala ešte neznáma Iveta Grófová, ktorá je dnes perspektívnou, talentovanou režisérkou a jej film Až do mesta Aš výrazne rezonoval v odborných filmových kruhoch. Rozprávky sme krstili v Trenčíne, odkiaľ Iveta pochádza. Pohladenie prišlo, keď sa kniha v ankete STV o najčítanejšie knihy na Slovensku umiestnila medzi prvými sto hodnotenými a bola pozitívne vnímaná literárnou kritikou.
Aj po dosiahnutí literárneho úspechu nenastal podľa vás ešte čas, zrelý na oslavu?
- Učila som slovenský jazyk a literatúru a pred očami sa mi menil svet školy a atmosféra triedy. Naďalej v nej boli deti „štandardné“, ale začínali pribúdať i deti arogantné zo zbohatlíckych rodín, na ktoré rodičia nemali čas. Taktiež deti neprispôsobivé z málo podnetného prostredia, ktoré si sociálny handicap kompenzovali vlastnou ekonomickou aktivitou, často na hrane zákona. Ťažkopádny školský systém nevedel absorbovať nové podnety a na neštandardné situácie chcel aplikovať štandardné postupy. Vznikali súkromné školy, ktoré mali motiváciu a schopnosť vniesť nové modely do vzdelávacích mechanizmov. Využívali potenciál slobody v myslení o modernej škole. Vo väčších mestách sa stretli s očakávaním, v niektorých menších mestách narazili na bariéru, až barikádu nepochopenia silne evokujúceho barokové insitné myslenie.
Z vášho pohľadu toto silné trenie medzi „moderným a zastaraným“ spustilo krízu v školstve?
- Tvrdím, že áno. Stalo sa presne to. Na staré nohavice sa začali prišívať rôznofarebné záplaty. Gól do vlastnej brány prinieslo hodnotenie kvality škôl kvantitatívnymi meradlami. Myšlienkový folklór pokračoval, keď sa do diskusie o školstve vniesli názory prameniace zo spomienkového optimizmu a z modernej architektúry budovy vzdelávania vytvorili dokonalý gýč. Osobne som prispela niekoľkými postrehmi na stránkach odborných časopisov, ale súčasne som cítila potrebu urobiť niečo aj reálnymi, hmotnými skutkami. Preto sme pred deviatimi rokmi zriadili tri súkromné školy v Považskej Bystrici (hotelovú akadémiu, obchodnú akadémiu a gymnázium) s ambíciou realizácie vlastných predstáv o modernom a humánnom vzdelávaní. Minimálne o metodike, ktorá akceptuje osobnostné predispozície žiaka ale aj učiteľa. Učiteľ mal dostať slobodu, žiak rešpekt.
V posledných rokoch sa usilujete sa presvedčiť verejnosť o tom, že dobrý vzdelávací systém nie je ten, ktorý odoláva vonkajším vplyvom, ale ten, pre ktorý sú tieto vplyvy materiálom na jeho skvalitnenie.
- My sa nestotožňujeme s fikciou „ bežného žiaka“, ktorý má všetko zvládnuť v predpísanom rozsahu, obsahu alebo tempe. Rovnako sa nestotožňujeme s nahliadaním na žiaka, ako na tovar pre potreby trhu práce, pretože sa tým sledujú potreby inštitúcií, a nie potreby detí. Vzdelávanie nie je len o trhu práce, zohráva dôležitú úlohu pri tvorbe udržateľnej spoločnosti a pri príprave ľudí na neznámu budúcnosť. Zabezpečuje kontinuitu etických a kultúrnych hodnôt.
Deti dnes získavajú množstvo informácií vďaka obrovskému tempu a rozvoju technológií. Školstvo však, paradoxne, verí v systém, ktorý tu funguje 200 rokov...
- Napriek všeobecnému pocitu, že niečo nie je v poriadku, naďalej „sa tlačí“ na administratívne zachytenie procesu, a nie na proces samotný. Len v stávajúcom systéme sa môže stať, že učiteľ literatúry nemá predstavu napr. o poézii ako umení a v jeho rukách sa predmet „zvrhne“ na recitáciu „životopisov svätých“. Nedivme sa potom, že deti nečítajú... Nie je mi ľahostajné, keď vidím premrhané talenty žiakov – z rozličných príčin. Často z nedostatočného úsilia niektorých rodičov dieťaťa pri výbere strednej školy. Rodičia by sa mali minimálne pozrieť do školy, o ktorú má dieťa záujem a vypočuť si riaditeľa a učiteľov, aby si vytvorili obraz o ich odbornosti a schopnostiach, aby videli komu svoje dieťa zveria na niekoľko rokov do rúk, aby začali porovnávať školy navzájom. Aby sa nesprávali stádovite, ale rozhodovali sa na základe vlastného poznania a nespoliehali na úsudok iných.
Aké kritériá by mal podľa vás spĺňať výber budúceho povolania?
- Treba brať do úvahy, že dieťa, ktoré rozhoduje o svojom živote, má niektoré 14 iné 15 rokov. Nemá skúsenosti, má len sny. Osobne si myslím, že výber budúceho povolania by malo spĺňať minimálne dve kritériá. Po prvé, aby človek robil prácu, ktorá ho baví a po druhé, aby ho práca uživila. Prosto, aby bol šťastný. To by malo byť na prvom mieste vo vzdelávaní, ktoré nezahŕňa v sebe len kamenné školy, ale aj rodinné vzdelávanie a získavanie informácií z rôznych zdrojov. Keď žiak školu ukončí, mal by sa vedieť rýchlo zaradiť do života, a to nielen ako zamestnanec, ale aj ako ten, kto vie vytvoriť prácu sebe alebo iným. Tento aspekt vzdelávania je veľmi málo komunikovaný. Že škola nevychováva len zamestnancov, ale aj živnostníkov - podnikateľov. Akoby sme neboli 26 rokov po zmene režimu. Akoby tu bol stále socializmus a po skončení školy sa žiak mohol iba zamestnať. Celé zle.
Nachádzajú absolventi hotelovej akadémie Živeny na trhu uplatnenie?
- Hotelová akadémia Živeny je školou, ktorá má slušne premyslený ŠVP a zo skúseností je zrejmé, že jej absolventi sú už po ukončení štúdia veľmi žiadaní. Je to aj z dôvodu, že žiaci veľa hodín praxe absolvujú v domácich a zahraničných zariadeniach. Práve zahraničné stáže sú silnou stránkou hotelovej akadémie. Naši tohtoroční maturanti dostali ponuky práce v Taliansku a manažéri z Írska žiadali minimálne 6 absolventov na rôzne pozície v ich hotelovej sieti. Samozrejmosťou je dobré finančné ohodnotenie. A to je odrazový mostík pre mnohých k získaniu základného kapitálu, aby si mohli neskôr otvoriť vlastný „biznis.“ Vlastné podnikanie vyžaduje tvorivosť, vytrvalosť a často aj sebazaprenie. To sú však vlastnosti, ktoré posúvajú dopredu nielen jednotlivca, ale celé komunity.
Svojim prístupom rúcate konvenčný model...
- Osobne usilujem o to, aby základnou filozofiou vzdelávania v našej škole nebolo známkovanie, ale vedenie. Žiak by mal do školy chodiť rád. Nemal by sa učiť poslúchať – ale premýšľať. Ako riaditeľka týmto duchom napĺňam školu. Možno sa javia moje myšlienky ambiciózne a pre ich splnenie je potrebné naplniť veľa predpokladov. Ja však viem, že stačí naplniť jediný predpoklad - nechať nás v pokoji pracovať. My chceme vyleštiť obraz, tak nech nám naň iní nedýchajú. (DV)
