Slovensko malo v roku 2004 vo Veľkej Británii okolo 8-tisíc svojich občanov, v roku 2010 narástol ich počet na 49-tisíc a dnes žije na Britských ostrovoch okolo stotisíc Slovákov. No len jeden z nich bojoval o slobodu Británie v 2. svetovej vojne. A práve tohto 93-ročného veterána navštívili koncom novembra na svojej ďalšej ceste za Slovákmi žijúcimi v zahraničí členovia Občianskeho združenia Kiapeška Malé Lednice. Keď ich generál Schwarz privítal vo svojom priestrannom londýnskom byte, predložil pred nich vzorne zostavené fotoalbumy aj so zábermi starej Bytče. Na detstvo na rodnom Považí spomínal hlavne cez svojich rodičov a šport.
Československá posádka bombardéra Liberator (kódové označenie GR.Mk. V BZ796 H), ktorá dňa 27. 12. 1943 potopila nemeckú ozbrojenú obchodnú loď Alsterufer. Pôvodný zámer bol iný
Otec Ivana Schwarza, rodák zo Strečna, sa vypracoval z chudobnej rodiny na váženého advokáta. Ešte pred vojnou poslal svojho syna na strednú školu do anglického Winchestra. Mal 15 rokov. V Británii už niekoľko rokov žila jeho sestra Katka. Otec vkladal do Ivana nádeje aj podnikateľským smerom. Chcel si od svojho známeho lorda Newborough prenajať veľké pozemky a začať vo Walese popri klasickom chove oviec aj s výrobou ovčieho syra, ktorá tam neexistovala. No a Ivan mal firmu po maturite riadiť. Prišla však vojna. „Keď mi už otec nemal ako posielať peniaze na súkromnú školu, najskôr som prešiel na normálne gymnázium a popri tom som pracoval na hospodárstve lorda Newborough. Asistoval som záhradníkovi, robil v kuchyni, pomáhal pri zvieratách,“ spomína Ivan.Pri zmienke o zvieratách mu napadne, že je čas nakŕmiť nielen jeho päť mačiek. Z prízemného bytu otvorí dvere do záhrady obytného bloku a sype proso vtákom. Nadelí aj líške, ktorá k nemu prichádza krížom cez park. „Manželka mi predvlani umrela, dcéra s vnúčatami žijú v Španielsku, a tak zvieratká sú moji najvernejší spoločníci,“ povie muž, ktorý má ešte doteraz svoju obchodnú firmu.
Genmjr. Ivan Schwarz s fotografiou horiaceho Alsteruferu (2009). (zdroj: PV)Chcel bojovať a zvíťazil
Vráťme sa však na začiatok vojny. Generálmajor Ivan Schwarz aj v prítomnosti vojenského pridelenca Slovenskej republiky vo Veľkej Británii plukovníka Milana Gavlasa kiapeškárom rozpráva, ako sa po vypuknutí bojov veľmi rýchlo rozhodol, že dobrovoľne narukuje. Veru, človeku nedá, aby neporovnal bežné sny a ciele mladíkov v jeho veku. O to viac, že mladý Ivan mohol ostať cez vojnu niekde v závetrí a dúfať, že sa to všetko čím skôr skončí a on sa pridá k víťazom. On však nebol z toho cesta. Napriek obrovskému riziku chcel bojovať proti fašizmu. A chcel víťaziť. Tak, ako celý život. „Problém bol len v tom, že začiatkom vojny som mal iba 16 rokov. Pre britskú odvodovú komisiu som si vymyslel rozprávku o stratených dokumentoch. Presvedčil som ich, že už mám 18. Uverili mi aj preto, lebo ešte z domu som bol riadne vyšportovaný.“ Ivan Schwarz slúžil najskôr v Britskej armáde, no keď po porážke Francúzska vznikali v Británii československé jednotky, prihlásil sa k nim. Pravdaže – k letcom, teda k československým perutiam, ktoré boli súčasťou RAF (Roayal Air Force – kráľovské vzdušné sily). Tam síce zistili jeho vek, no v armáde zostal. Poslali ho najskôr do viacerých kurzov. Najmä kurz radistu a navigátora bol neskôr pre jeho veliteľov veľmi cenný.
Stal sa radistom a palubným strelcom
Ivan Schwarz sa napokon stal radistom a palubným strelcom 311. čs. bombardovacej perute. Treba zdôrazniť, že sa podieľal na jej najväčšom úspechu: „Náš bombardér Liberator 28. decembra 1943 potopil nemeckú loď Alsterufer, ktorá prevážala z japonského Kobe do Hitlerovej Tretej ríše strategický náklad. Jeho hodnota sa rovnala tisíckam vyzbrojených vojakov. Ako palubný strelec som začal s guľometnou paľbou a loď išla následne ku dnu vďaka účinnému bombovému útoku.“ Dodajme, že posádka Liberatora GR.Mk. V BZ796 (H) kapitána Oldřicha Doležala získala za tento úspech najvyššie britské aj československé vyznamenania. No a keď v roku 2008 bola na návšteve Slovenska britská kráľovná Alžbeta II., generál Schwarz patril na jej bratislavskom stretnutí k tým najprominentnejším hosťom.
Studené nohy
Mal strach? Do akej miery sa bál? Veď popri ňom zomierali desiatky jeho spolubojovníkov. „Dôležité bolo nedostať studené nohy,“ zasmeje sa generál. Čo to znamená? „Nuž to, že keď niekto začne žiť akoby v zničujúcej predtuche. Keď má pocit, že zostrelia práve jeho. Bola to hra nervov. Strata optimizmu a sebadôvery. No a práve to bola aj polovica cesty do hrobu. Pamätám sa napríklad na kamaráta Žarnovického, ktorý nasadal do mašiny v takom stave a už sa nevrátil. Podobne, ako môj menovec a kamarát Theodor Schwarz, ktorý pred fašistami utiekol zo Sudet. Najskôr tie predtuchy a studené nohy, a potom koniec...“Ivan Schwarz pocitom studených nôh netrpel. Možno preto, že bol primladý, aby si pripustil hrozbu smrti k telu. Možno to bolo zásluhou jeho celoživotnej guráže. No sám priznáva, že mal aj veľa šťastia: „Koncom vojny sme slúžili na základni v severoškótskom Taine, kde sme zabezpečovali leteckú ochranu pre námorné transporty v Severnom mori, z ktorých niektoré smerovali aj do ruského Murmanska. Po dlhých mesiacoch služby sme dostali povolenie na dovolenku v Londýne. Chalani pripravili lietadlo. Vtedy som zistil, že mám chybne vyplnený dovolenkový lístok. Sprostá formalita. Chlapci odleteli na predĺžený víkend bezo mňa. Ja som si na veliteľstve doplnil chýbajúci podpis a do Londýna som vyrazil za nimi vlakom. Na dohovorenom mieste som však kamarátov nenašiel. Cestou havarovali a všetci siedmi zahynuli...,“ smutne spomenie muž, ktorý okrem iného pri vylodení spojencov v Normandii 6. júna 1944 bol súčasťou prvej vlny útočiacich lietadiel.
Politická nedôvera
Ivan Schwarz sa v hodnosti nadporučíka vrátil do republiky v auguste 1945. Len dvadsaťdvaročný mal na pražskom letisku v Ruzyni na starosti riadenie leteckej prevádzky a v podstate vykonával prácu generálmajora. Veľmi rýchlo však pocítil nedôveru k západným letcom: „Raz mi zo sekretariátu bez môjho vedomia odniesli ďalekopisy, kde prichádzali aj tajné správy. Keď som sa dôstojníka z bezpečnostného oddelenia spýtal, prečo to urobili, odpovedal mi, že ja ani moja sekcia, ktorú riadim, nie sme dosť spoľahliví.“Generál Schwarz sa aj po toľkých desaťročiach trochu rozčúli. „Keď som počul slovo nespoľahlivý, tak som si povedal – to je koniec. Kde mi nedôverujú, tam nezostanem.“ Okamžite si začal vybavovať svoj návrat do Británie. „Koncom roka 1946 som bol späť na Britských ostrovoch, kde som zakrátko dostal občianstvo. Opäť som mal šťastie, lebo keby som ostal v Československu, skončím tak, ako po roku 1948 skončila väčšina účastníkov západného odboja: vyhodený z armády, vo väzení alebo v uránových baniach.“
Podnikateľský úspech
Vedel, že chce podnikať. Lenže ako – bez jedinej libry vo vrecku? „Navštívil som sesternicu v Juhoslávii a videl som, že po cestách chodia iba ak konské či oslie záprahy. Pritom v Británii, ktorá prechádzala z vojnovej na mierovú výrobu, začali vo veľkom vyrábať autobusy. Tie staré, ktoré slúžili cez vojnu, boli na odpis. Požičal som si peniaze a kúpil ich celé dve tisícky. Dal som ich zreparovať a následne som ich predal do Juhoslávie,“ hovorí o svojom prvom veľkom obchode. Postupne bol výhradným zástupcom viacerých západných firiem pre strednú a východnú Európu a dodával sem tak stavebné stroje JCB, ako aj napríklad viaceré komponenty do jadrových elektrární, vrátane Jaslovských Bohuníc. No a po roku 1989 mal pobočky v Bulharsku, Juhoslávii, Rumunsku aj na Slovensku. „Politika ma nezaujímala. Mňa zaujíma v prvom rade práca. A to, že som mal vždy prácu, ktorá ma živila, a to nie najhoršie, bolo moje najväčšie životné šťastie,“ dodáva rodák z Bytče.
Ozveny Československého klubu
Keď sa kiapeškári rozlúčia s mužom, ktorý bol do roku 2009 ako prvý Slovák niekoľko rokov prezidentom Zväzu letcov slobodného Československa so sídlom v Londýne, zamieria do mesta. Napríklad aj na známu Baker Street (Pekársku ulicu), ktorá sa preslávila ako fiktívny domov svetoznámeho detektíva Sherlocka Holmesa a dnes je tu jeho múzeum. Len pre zaujímavosť, jedna zo Schwarzových prvých firiem sa volala BSTO a prvé dve písmená znamenali Baker Street, pretože tam mala svoje vlastné dôstojné sídlo. Kiapeškári však zájdu tiež do Československého klubu. Aj on totiž súvisí s generálom Schwarzom a jeho spolubojovníkmi. V rozľahlej budove hneď vedľa stanice metra West Hampstead, visia na stenách československej reštaurácie vedľa seba obrazy Tomáša Garriguea Masaryka aj Milana Rastislava Štefánika. Na pamätnej kamennej tabuli sú vyryté mená padlých letcov a z televíznych obrazoviek počuť češtinu aj slovenčinu. Mimochodom, prvý čs. klub vznikol v Londýne v roku 1939. Čechom aj Slovákom bojujúcim proti fašizmu v radoch britskej armády ho vtedy zapožičal vojvoda z Bedfordu. Stál v štvrti Holborn a bol funkčný do roku 1946. Po vojne si českí a slovenskí vojnoví veteráni, ktorí ostali v Británii, za nasporené peniaze, ako aj s príspevkom 3-tisíc libier od prezidenta Edvarda Beneša kúpili v roku 1946 na ulici Westend nový vlastný objekt. Budovu, ktorá českej a slovenskej komunite vo Veľkej Británii slúži až dodnes.„Slováci a Česi sem chodia tak pol na pol. Žiadne rozdiely sa tu však nerobia, sme jedna komunita,“ konštatuje Helena Haksová, vrchná servírka pochádzajúca z Bratislavy. Teší sa, že v reštaurácii ide na odbyt tak plzenské pivo (3,50 libry za pintu, teda za 4,75 deci), ako aj bryndzové halušky (7 libier). Utopenec je za 2, langoš za 5, „segedín“ za 8 a sviečková za 10. Aj to je voňavá ozvena domova pre stovky či tisícky Čechov a Slovákov, ktorí prichádzajú z Londýna aj širokého okolia do čs. domu, respektíve klubu a jeho reštaurácie. Tak to vnímajú i návštevníci, s ktorými sa kiapeškári dajú do reči. Napríklad majiteľ taxislužby Juraj Bederka zo Senice či počítačový inžinier Peter Čimbora z Čadce. Reč prehodia aj so skupinou Češiek a Moravaniek, ktoré sa po práci v hotelových recepciách vyfintili na večerný koncert Majka Spirita. Neorganizuje ho nikto iný ako Štefan Krasňanský z Považskej Bystrice, ktorý žije v Londýne už 15 rokov. Chlap, ktorého agentúra Pishter už usporiadala v Londýne koncerty napríklad skupiny Lucie, Richarda Müllera, IMT Smile či Ivy Bittovej. Aj on prináša do Británie kúsok domova pre Slovákov a Čechov. Tak, ako ho nachádzajú v Československom klube, ktorý pre nich doslova vybojoval aj generálmajor Ivan Schwarz, rodák z neďalekej Bytče. „Baby – a nezabudnite pozdraviť Pishtera,“ nadšene prízvukuje kiapeškár Vlado Hucík, pred rokmi Krasňanského kamarát... PAVOL VITKO
