POVAŽSKÁ BYSTRICA. V kine Mier je do 31. januára nainštalovaná výstava prác členov Denného centra seniorov 03 Považská Bystrica pri príležitosti 40. výročia založenia Klubu dôchodcov Strojárenská štvrť v Považskej Bystrici. Nájdete tu naozaj vzácne kúsky. Majú aj svoju zaujímavú históriu.
Vystavovateľky. (zdroj: BERKO)Zábavka, bez ktorej nevie byť
Členky centra seniorov nám ochotne porozprávali o histórii ručných prác. „Najprv som uplietla štvorce, a potom som ich zháčkovala dohromady,“ opisuje postup výroby veselej, pestrofarebnej prikrývky na posteľ Kamila Kulichová. Dodáva, že štvorcov je štrnásť a práca dala zabrať. Na otázku, či ju už pri ručných prácach nebolia oči a ruky, pohotovo odpovedá, že ide o zábavku, bez ktorej veru nevie byť. Ochotne poukazovala ešte krásne háčkované a vyšívané veci. „Keď som chodila do druhej triedy mešťanky, urobila som prehoz na postele. Moja mama tkala plátno. Pozostávali jej bavlnky a z nich som ho urobila. Neskôr pribudli aj záclony,“ prezrádza pani Kulichová. Jej dcéra tiež pletie aj ušije, ale vnučky, tie už veru akosi nie. Je vraj celkom iná doba. „Aj to, čo som im vyšila a uháčkovala dečky, oni to nebudú,“ hovorí pani Kamila. Vraj je s tým robota, lebo ich po opraní treba naškrobiť, povyťahovať a jednoduchšie je dať niečo z obchodu, čo sa len vyčistí, vysuší.
Inštalácia výstavy (zdroj: BERKO)Prvé išli na reprezentačný bál
Pohľady žien veľmi pútali na výstave háčkované šaty, ktoré vystavovala Matilda Danižová. Prezradila, že niektoré boli dokonca robené aj na ples. „ČSAD robilo kedysi prvý reprezentačný ples v Banskej Bystrici. Nemala som na nejaké honosnejšie róby, tak som sa rozhodla, že si urobím tieto šaty. To boli vlastne prvé šaty, ktoré som si robila do spoločnosti,“ spomína si pani Danižová. No a práve tieto romantické šatičky by sa určite zapáčili aj princeznej Lade.
Šaty ako pre princeznú (zdroj: BERKO)Zháňanie materiálu a poklad na smetisku
Dodáva, že odvtedy veru pribudlo veľa ďalších. Dobré vraj bolo, keď sa objavili lurexové vlny prepletané trblietavými niťami. Veľa porobila aj dcére, nevestám a vnučkám. Pani Danižová sa však sťažuje, že s materiálom je dnes dosť problém. „Zvykla som kupovať tento lesklý kordonet. Najprv ho prestali vyrábať u nás, a potom aj v Čechách. Aj kvalita sa menila. Keď skúsiš tieto staršie šaty, sú celkom iné. Jemnejšie, splývavejšie. A pritom novšie materiály boli trikrát také drahé,“ hovorí pani Danižová. Na výstave sú tiež šaty, ktoré majú zaujímavú históriu. Uháčkované sú z priadzí, ktoré skončili na smetisku. „Keď sa rušila Slovena v Žiline, na smetisko vtedy vyvážala fabrika plné autá bavlniek. Medzi babami sa to rozkríklo, čo tam je za poklady a chodila na to miesto kutrať,“ hovorí pani Danižová. Aj jej sa z neho ušlo. „Robila som háčkovaných anjelikov ako dar a za odmenu som dostala takéto vykutrané pradeno,“ usmieva sa pani Matilda. Z jedného jediného jej potom vyšli šaty, kabátik, klobúčik i niekoľko šatičiek na barbie. „A šaty sú bez jedného uzlíka odvrchu až dolu urobené,“ dodáva pani Danižová. Už nikdy sa jej vraj potom takú výbornú priadzu zohnať nepodarilo.
Relax a začiatky podľa knihy
Robila aj na zákazku pre iných ľudí, ale je to veľmi prácne. „Dvoje šaty mám aj v Anglicku, na dvojičky, malé slečny,“ hovorí pani Matilda. Spomína tiež jedny strieborné večerné šaty na objednávku. „Veľká časť z nich vznikala po večeroch a nociach, keď som bola na brigáde na jahody,“ spomína si pani Matilda. Po práci na záhrade je však pre ňu teraz, na dôchodku, háčkovanie príjemný relax. „Neviem si predstaviť, že by som mala sedieť pri televízore len tak, bez ručnej práce,“ dodáva. Prvá jej práca boli obliečky na perinky do kočíka. „Bolo to pred takmer šesťdesiatimi rokmi. Narodil sa mi syn a vtedy bola veľká móda mať v kočíku z jednej strany háčkované obliečky. Tak som sa naučila háčkovať. Nikto doma ma to neučil. Kúpila som si knihu, kde boli návody a podľa nej,“ prezrádza pani Matilda s tým, že jej mama vôbec nerobila ručné práce. „Ale svokra vyšívala a jej práce sú tu tiež,“ dodala pani Danižová, neskôr nám ukázala nádherné madeirové výšivky. „Toto je napríklad taká šmrncovná zásterka, ktorú si dávala, keď obsluhovala pri stole. Bola výborná kuchárka, pekávala aj na svadby,“ hovorí pani Danižová.
Aj storočné práce
Prác, ktoré sú prezentáciou starých techník vyšívania či háčkovania, je na výstave veru viac. Niektoré majú aj vyše sto rokov. Veď preto aj nesie názov Z truhlíc starých materí. Nájdete tu aj skutočne nádhernú jemnú prácu – vyšívanú pokrývku hlavy, ktorá sa dávala neveste po odčepčení. „Dala nám ju na výstavu ešte s inými, aj jej vecami, Milka Kalová. Má to od svojej mamičky,“ dodala pani Matilda. Hovorí, že urobiť ručnú prácu a ešte niektorými starými technikami, keď treba odčítavať každé očko, je nesmierne namáhavé.
Prikrývka do spálne a iné
Krásnu veľkú prikrývku priniesla okrem iných prác na výstavu Karolína Bernhauserová. „Toto je necovaná prikrývka. Dávala sa na posteľ. Pod to išiel ešte ružový podklad,“ vysvetlila. Robila si ju ako výbavu, aby spálňa nejako vyzerala. Ukázala nám aj svoje hriňovské výšivky. „Vyšíva sa so zaujímavou krivou ihlou. Naučila som sa to robiť ako mladá od ujčinej,“ ukazuje pani Karolína.Doma má veru vyšívaných aj háčkovaných neúrekom. „Kedysi nebolo skoro nič. A kto chcel mať doma pekne alebo sa chcel tak trochu inak obliekať, robil si sám,“ hovorí. Dnes je tovaru veľa a vybrať sa dá všeličo, tak nie je potreba ani chuť robiť. „Ale aj sa žije inak, akosi rýchlejšie a na ručné práce nemajú mladé ženy toľko času,“ dodáva pani Karolína.
Zaujímavé nápady a starosvetské šperky
„Toto je taška z toho, čo dom dal. Zo starých handričiek. Tak sa kedysi tkali aj koberce, ja som však urobila niečo iné,“ hovorí Mária Kubranská. Zaujal aj iný nápad. Handrová bábika, ktorá slúži ako odkladač na igelitové vrecká. Pani Mária mala vystavené aj nádherné ozdoby zo slaného cesta či veľkonočné vajíčka. „Keby som si mala odkladať všetko, čo som ja už všeličo v živote porobia, asi by táto miestnosť nestačila,“ smeje sa pani s tým, že veľa porozdáva. Krásnu starosvetkú bižutériu z perál, koráliek či výšiviek predstavila Viera Belásová. Zaujali aj jej háčkované rukavičky. Na výstave je jednoducho bohatá pastva pre oči. Najviac si prídu na svoje ženy, ktoré sa aj dnes venujú ručným prácam. Inšpirácia rozhodne nechýba.
Tiež tradičné pohostenie zo starých mís
Pohostenie na výstave bolo tiež tradičné, dalo by sa povedať, že z fliaš či misiek starých materí. „Toto je borákové vínko. Je v ňom bylinka, ktorá podporuje trávenie aj chuť do života, osviežuje, potláča aj chorobné potenie,“ ponúkala pani Matilda, ktorá bola hlavnou organizátorkou výstavy. Na stole nechýbalo ani starodávne ovocie – dula, pripravené na rôzne spôsoby. „Plody sa kedysi dávali do skríň. Je z nich ale aj veľmi dobrý džem. Ten tu mám napríklad s orechmi. Vynikajúcou pochúťkou, takými tradičnými slovenskými bonbónmi, je však sladký dulový syr,“ hovorí pani Matilda. Duly sa rozvaria, prepasírujú, pridá sa cukor. Vznikne tak hustejšia hmota, ktorá sa vyvaľká, a potom krája. „Ľudia to dávali kedysi do pohárov obaľované cukrom. Maškrtu vkladali do vianočných saloniek,“ hovorí pani Matilda.
(BERKO)
