PREČÍN/MARTIN. V poslednú januárovú nedeľu sa v Múzeu slovenskej dediny zišli folklórne súbory a skupiny, remeselníci a iná fašiangová chasa, aby tu oživili dávne tradície. Masky z prečínskej Limbory návštevníkov aj poriadne ponaháňali s pichľavým jalovcom. Etnografka Katarína Očková hovorí, že ich masky sú vzácne archaické, čo má hodnotu.
Pre deti hrozivé tváre
Keď sa masky z prečínskej Limbory rozbehli k malej návštevníčke Múzea slovenskej dediny Lilke Birnsteinovej z Martina, veru sa poriadne naľakala. Hľadala záchranu najprv v stánku, kde predávali lístky, a potom sa schovávala za dedka. „Tých masiek sa bojím. Toho koníka nie, chcem si ho pohladkať, ale oni sú hrozní,“ povedala Lilka.
Štuchanie býva divšie
Možno sa až také hrozivé nezdalo, ale zo štuchania jalovcom zostali viacerí zaskočení. Bolože to kriku a výskania. Starý magický rituál má však svoj význam. A musí sa urobiť poriadne.
„To sa chalani ešte dosť krotili. U nás v Prečíne sú oveľa divšie. S jalovcom chodia preto, aby mali nejakú rekvizitu. Masky museli totiž pobáchať dobytok a tiež ľudí, predovšetkým mladé ženy. A to nielen preto, aby boli ľudia či zvieratá zdravé, ale aj plodné. No a keby to mali robiť rukou, nebolo by to dobré, preto jalovec, ako rekvizita,“ vysvetlil Radoslav Orávik, umelecký vedúci folklórnej skupiny Limbora z Prečína. A prečo práve borievka? „Je vždy zelená, teda vitálna aj v zime a obsypaná plodmi, tak je v tom symbolika,“ vysvetľuje Orávik.
Ešte to nezažili
Zvyky, ktoré predviedli v Múzeu slovenskej dediny limboráci, mali nakoniec veľký úspech. „Tak toto sme ešte nezažili. Neviem ani odkiaľ sú takéto masky. Je to super, ale som celá popichaná na nohách. Ale aspoň budem zdravá. A čo sa týka toho sexuálneho apetítu, ktorý to má pridať, ten mám aj bez toho,“ smiala sa Timea z Martina. Mrkli sme na jej priateľa a ten pohotovo odpovedal. „Nie, nie, neklame. Je to pravda. Ale uvidíme,“ reagoval Marian.
Jana Rzepielová aj s kamarátkou zažila fašiangové masky po prvýkrát a Prečínčania ju najprv naľakali, no potom sa už smiala a nechala sa poštuchať aj viackrát. „Je to fakt zážitok. Čítali sme, že tu budú nejaké zaujímavé masky až z Prečína, tak sme prišli,“ prezradila.
Činnosť masiek upútala aj manželov Košťanových. „Je to zaujímavé, len nevieme, čo to znamená,“ vyzvedala Tatiana. Keď sme jej prezradili, čo je účelom, zasmiala sa. „Jáj, tú plodnosť a zdatnosť, tak to až tak zrovna nepotrebujeme teraz. Máme tu so sebou batoľa a ďalšie dieťa zatiaľ neplánujeme. Tak som sa nemala dať radšej ometať,“ skonštatovala. Jej manžel Michal sa však len tajnostkársky usmieval. Ktovie, čo mu prebehlo mysľou.
Čím pichľavejšia, tým lepšie
Silvester Bírošík, ktorý bol za jednu z masiek, prezrádza, že nevyberajú, štuchajú a ometajú všetko do radu. Ale kríček borievky starostlivo vyberajú. „Čím pichľavejšia a viac obrastená plodmi, tým lepšie,“ vysvetľuje.
To sa vraj zoberie partia chalanov tak na hodinku, na dve, niekedy aj dlhšie a ide do kopcov. Vždy musí byť nejaká fľaštička na zohriatie, vtedy sa lepšie hľadá. Žartuje sa cestou a spomína, čo bolo kedysi. „Býva nás tak päť aj desať. Nechodíme dlho. Tento rok nebol problém. Ale zažili sme už aj snehu vyše kolien, tak sme sa brodili jak medvedi. Aj sme ten rok nemohli zohnať súce kríčky,“ spomína si Bíročík.
Nič ich nezastaví
V Prečíne sa fašianguje bez prestávky už niekoľko storočí. „Nezastavili nás ani vojny, cholery, socializmus či moderná pohodlnosť. Vždy do toho ideme radi a naplno,“ hovorí Radoslav Orávik. Fašiangová obchôdzka má aj špeciálny názov – Chojenie po kláce. „To kedysi ťahali mládenci, ktorí už mali po vojne a ešte neboli ženatí, za trest za sebou na reťazi klát. Nerobí sa to už niekoľko desaťročí, ale názov fašiangovej obchôdzky ostal,“ vysvetľuje Orávik.
Od starého klampiara
Špecialitou Prečína sú aj plechové masky, ktoré majú chlapi prezlečení za ženy na tvári. „Vyrábať sa začali asi pred šesťdesiatimi rokmi. Nahradili pôvodné, ktoré boli zo zajačích kožiek. Prvýkrát ich vyrobil miestny klampiar Štefan Lagíň. Zomrel asi pred desiatimi rokmi. Bol to šikovný chlap a jeho nápad sa medzi mládencami ujal. Vytvorila sa tak špecifická tradícia,“ hovorí Orávik s tým, že ani on si už pôvodné masky z detstva nepamätá. „Aj keď sú maľované, vyzerajú hrozne a hlavne deti sa ich boja. Iné masky sú vlastne také veľké hračky. Tie naše sú však poriadne divé,“ dodáva.
Ako to bolo kedysi
Starší člen Limbory Štefan Blaško sa rozpamätáva aj na tie staršie z koží. „Teraz je to oveľa miernejšie,“ konštatuje. Keď bol chlapec, tak ich veru poriadne zvykli vylátať s borovicami. Po celom Prečíne ich naháňali až do hory. „A nikto sa na to nehneval. Čo by sa aj mali rodičia hnevať. Keď som si zaslúžil a niekto ma vyplacel, musel som byť cicho. Čó, keď ma maska vyplacela, tatko ešte pridal. Dnes sa učitelia sťažujú, ľudia sa sťažujú, ale neni výchovy,“ myslí si pán Štefan.
Na masky také či onaké v Prečíne si veľmi dobre pamätá aj Eva Poličková. Keď sa pýtame, či sa ich bála, až vykríkne. „Ale pravdaže sme sa báli, ktože by sa nebál. Išli sme si kolená aj paty podrať, len tak sme skákali,“ vysvetľuje.
A masky vraj ani pekne nečakali, čo im uložia do košíka, také boli divé. „Sami si šecko zebrali. Prvé bežali do kurína, tam vybrali vajcá, potom psovi do búdy, toho tam dobre vyštuchali. Potom boli na rade baby. S tými aj tancovali aj s gazdom,“ spomína si. Tanec musel byť aj štuchanie jalovcom. „Aby bola sila aj chuc,“ smeje sa pani Eva.
Sú veľmi archaické, čo má hodnotu
Etnografka Katarína Očková hovorí, že Limboru z Prečína pozvali do Múzea slovenskej dediny preto, že sú jedna z mála folklórnych skupín, ktorá má v repertoári fašiangové tradície. „Vytrácajú sa aj zo súborov a skupín. Oni majú charakteristické, povyrábané masky na tvár. Sú veľmi archaické, čo má svoju špecifickú hodnotu,“ zdôvodňuje Očková.
Ide aj o mužov oblečených za ženy či gazdovský pár a maskou majú aj dokonale schovanú tvár. „Kedysi sa robili masky z papiera so škrobom z kukurice, prípadne sa používali iné materiály, potom sa namaľovala. Oni vychádzajú z takejto masky a prispôsobili si ju na svoje pomery,“ hovorí etnografka.
Limboráci podľa Očkovej veľa využívajú aj vidiecku, agrárnu kultúru v maskách, čo je rovnako vzácne. „Trčí im slama z čižiem alebo majú povriesla zo slamy okolo pása, ľanové vrkoče. Všetko prirodzené materiály. Využívajú jednoducho kult vidiecko-magický, čo napĺňa funkciu fašiangov na Slovensku. My v Múzeu slovenskej dediny sa snažíme naviazať na tradičné fašiangy zo slovenských obcí,“ vysvetľuje Očková.
