História ilavskej väznice je plná zaujímavostí. Ovplyvňuje určite aj život ľudí v meste. Tento rok oslavuje 160. výročie vzniku.
Majitelia
Medzi slávnejších majiteľov Ilavského hradu patria podľa historika Miroslava Tomana z Trenčianskeho múzea Ostrožičovci, ktorí vlastnili hrad v 16. storočí. Od 18. storočia to boli Kónigseggovci, za ktorých bol už hrad rozdelený na dve časti ako aj dnes. „Z jednej časti sa stal kláštor, kde si mnísi – trinitári, postavili aj kostol a v spodnom hrade si urobili kaštieľ zemepáni. Neskôr koncom 18. storočia trinitári odišli a až v roku 1856 Kónigseggovci predali obidve časti štátu, ktorý tu zriadil väznicu a tá je tu dodnes,“ hovorí bližšie k vzniku väznice Toman.
Časté úteky
Nenáročnými úpravami sa miestnosti pre mníchov prispôsobili celám pre väzňov s trestom nad 10 rokov. „Väznica bola veľmi preplnená a podmienky mali väzni veľmi zlé, časté boli zmienky o útekoch. Mimoriadne časté boli hlavne v 20. až 30. rokoch 20. storočia,“ hovorí Toman. V ústave sa odsúdení pohybovali aj po väzenských dvoroch, tam si našli nejaké provizórne prostriedky, ktorými omráčili dozorcov a dostali sa von. „Vyvolávali svojimi presunmi cez mesto, samozrejme, napätie medzi obyvateľstvom,“ dodáva Toman. Utečenci z väznice využívali rôzne únikové cesty. „Najčastejšie, keď chodili nejaké firmy do ústavu, vozy alebo autá, využívali okná pri presunoch na úniky. Vtedy boli totiž väzenské dvere otvorené. Neskoršie bezpečnosť pokročila a tieto cesty boli obmedzené,“ vysvetľuje Toman.
Tajná chodba a nepochopiteľný pokus
Keď sa pýtame, či neexistovali aj pokusy podkopať sa, historik sa len usmeje a dodáva, že sú legendy, že medzi Ilavským hradom a Vrštcom viedla v minulosti nejaká tajná chodba. Takže toto by mohla byť cesta. „Ale je to nepodložené a zdá sa mi to byť aj neuskutočniteľné. Keďže Ilavský hrad a Vršatec rozdeľuje rieka Váh, kde je podložie geologicky veľmi nestále, neviem predstaviť, ako by sa kopala úniková cesta,“ hovorí Miroslav Toman. Hneď však s úsmevom pripomína opačný prípad a síce, o ceste do väznice. „Nejaké deti z Ilavy sa chceli prekopať vraj kedysi dávno do väznice, lebo našli nejakú mrežu. Aj toto je však hmlisté, pamätám si však, že takéto fámy kolovali. Takže ako vidíte, neboli tu len pokusy dostať sa dnu, ale aj dovnútra, čo je dosť nepochopiteľné,“ žartuje historik Trenčianskeho múzea
Známy útek z nedávnej minulosti
O veľmi známom úteku spred niekoľkých rokov porozprával zase autor knihy Hrad a väznica Ilava od založenia po súčasnosť Alexander Balucha. Útekov z ilavskej väznice bolo vraj niekoľko. „Niektoré boli dokonané, niektoré sa podarilo prekaziť. Najznámejší je prípad odsúdeného Jozefa Roháča, ktorému sa v roku 1986 z vtedajšej štvorice odsúdených podarilo ako jedinému utiecť,“ hovorí Balucha s tým, že v tom čase nebol Roháč vo väzení ešte za vraždu, to prišlo až neskôr. V roku 2010 mali ďalší pokus o útek, ale príslušníci zasiahli v správnom čase, takže sa ho podarilo prekaziť. Pri útekoch podľa Baluchu väčšinou odsúdení prepílila mreže, potom pozväzovali plachty a po nich sa dostali dolu. „Konkrétne odsúdený Roháč sa dostal spolu s partiou na dielenský dvor. V tom čase tam bolo veľa materiálu, lebo priestor sa rekonštruoval. Mali výhodu, že to bolo slabo obsadené personálom, takže mali možnosť, dostať sa na strechu budovy, odkiaľ sa potom snažili utiecť. V každom ústave sú dielne, takže nejaké nástroje, ku ktorým sa mohli dostať, sa tu nachádzali. Je to smutné, že sa k nim dostali a snažili sa to zneužiť,“ hovorí Balucha.
Popravy
V minulosti sa v ilavskej väznici aj popravovalo, čo skončilo v 90. rokoch minulého storočia. „Popravovalo sa hneď vedľa budovy, ktorú sme nedávno zrekonštruovali. Je tam kancelária referenta režimu pre zdravotnícke zariadenie. Ale už tam nič z toho obdobia nezostalo, ani fotodokumentácia,“ hovorí Balucha. Popravy sa vykonávali obesením s použitím padacích dvierok.
Vzbury
Väznica si pamätá aj vzbury. Neboli to veru príjemné momenty nielen pre zamestnancov ústavu, ale aj obyvateľov mesta. Zariadenie je totiž priamo v meste. Historik Miroslav Toman si pamätá na vzburu po revolúcii v roku 1989. „Bol som vtedy ešte dieťa, ale muselo to na mňa zapôsobiť, lebo to mám v živej pamäti. Môžem povedať, že basa vtedy doslova hučala, väzni búchali o mreže ešusmi a bolo to dosť nepríjemné,“ spomína si. Aj túto udalosť spomína vo svojej knihe Alexander Balucha. (BERKO)
