LÚKY. Drobná, usmievavá babička Juliana Bednáriková z Lúk si už veru toho dosť pamätá. Nečudo, v apríli bude mať už 103 rokov. Hovorí, že z jej spolužiakov, detí, čo s nimi rástla, už nikto nežije. Preskákala už aj množstvo volieb a politických zmien. Pamätá si aj ťažké časy vojny. Voliť chodí pravidelne, je to podľa nej povinnosť. Iných ale nenúti. Každý má vraj vlastný rozum.
Členovia volebnej komisie sa vybrali za pani Julianou s prenosnou urnou aj tento rok. (zdroj: BERKO)Niečo zo života
„Ďakujem Bohu všemohucému, že ešte takých veľkých bolestí na mňa nedal, ale aj pánu doktorovi, že mi dáva tie dobré lieky a ma udržuje od nich. Aj mňa bolí, ale nie tak veľmi, ako napríklad moju sestru, chuderku,“ konštatuje babička a rozpráva nám smutný príbeh plný utrpenia. Jej sa vraj v živote vodí lepšie. Dosť sa síce narobila, ale všetko akosi stačila. „Môj chodil do roboty, aby sme mali dôchodek a ja som robila všetko okolo hospodárstva. K tomu ešte deti a mamu som mala starú. Keď bolo roboty, nemala som ani času sa im toľko venovať, koľko by som chcela. Ale nebývali choré, ako niekeré, nemala som s nimi toľko roboty,“ porozprávala niečo babka aj zo svojho života.
Robota
Teraz je to s robotou inak. „Čiľ už nerobím ništ, lebo už nevládzem,“ usmeje sa. Prikyvuje, keď sa pýtame, či už len pozerá z okna a rozdáva pokyny, čo a ako treba na záhrade spraviť. „Keď minule kopala dcéra, zobrala som si paličky, radšej dve a išla som sa za ňou aj pozrieť, ako to robí. A keď to nešlo, tak som napravela. Hovorím jej, že to musí takto a takto. Ale ona to vlastne aj vie, veď odmala museli robiť,“ hovorí babička.
Vzácny človek
Pani Juliana sa vydávala v roku 1935, po roku prišlo prvé dieťa, chlapec. Spolu mala päť detí, aj dievčence. Posledné, žiaľ, žilo len tri dni, potom zomrelo. Stará žena si tak prežila aj veľký smútok. Tiež sa rozhovorí o ťažkých časoch počas vojny. Toto útle žieňa je však stále plné optimizmu. Starosta Ján Behro dokonca tvrdí, že ju chodí rád počúvať, lebo pani Juliana je veľmi pozitívny človek, ktorý je schopný napumpovať iných dobrou energiou.
Starosta si tiež s pani Julianou rád podebatuje, je to vraj vzácny človek. (zdroj: BERKO)Stále sleduje dianie a voľby
Babička sa stále zaujíma aj o dianie okolo seba. Pozrie si aj televízor, ale už nie tak veľa, ako kedysi, lebo má operované a vyslabnuté oči. Nevynechá však vtipnú televíznu súťaž s Andrejom Bičanom, nejaký ten seriál, ale pravidelne sleduje aj správy. Na to, či treba voliť má jednoznačný názor. „Pravdaže. Ja som takej povahy, že musím dať ten svoj hlas niekomu. Koľko razy mi povedali baby, že načo tam idem. Ale to je povinnosť každého. Prečo by som nešla. Keď sú voľby, tak sú voľby,“ rozhodne vyhlasuje pani Juliana. Dnes už však voliť nechodí, členovia komisie ju navštevujú s volebnou urnou doma. Možnosť voliť by mal podľa nej využiť každý. „To je úcta k štátu aj obci, keď idú ľudia voliť,“ hovorí babička s tým, že na voľby sa treba aj pristrojiť. Pekne učesať, dať si novú šatku a pekné šaty. „Toto mám na voľby aj ja veru sviatočné šaty,“ dodáva s tým, že zástera musí zostať v kuchyni.
Aká babka, taký vnuk
Do mladých v rodine sa však starká pre voľby nestará. „Oni vedia, čo treba, ja im nemôžem rozkazovať. Veď aj vnuk Michal, ktorý býva na Dolniakoch mi povedal včera, že zostáva tu, aby mohol voliť. Až potom, že ide domov,“ prezradila teta s tým, že majú niečo z jej povahy aj potomkovia.
