Osud ich zviedol dohromady v roku 1954. Jiřina pracovala na rodnej Morave v Ostrave, kam prišiel Jozef po skončení poddôstojníckej školy dokončiť vojenskú službu. Povestná iskra vraj medzi nimi nepreskočila, ale ako pán Jozef so smiechom povedal, bol to oheň. A oheň lásky u nich nezhasol ani po šesťdesiatich rokoch spoločného života.
Ako mladučký pár (zdroj: VŽ)Spoločná záľuba
Harmónia v ich vzťahu bola ešte pre uzavretím manželstva. Pán Jozef bol učiteľom, učiť začal ešte pred vojenčinou. Možno aj teraz sa nájdu pamätníci, ktorí si v Domaniži na neho spomenú. Aj na jeho vzťah k športu a bábkovému divadlu, ktorému sa v Domaniži venoval. Vzťah k bábkovému divadlu ho sprevádzal aj na vojenčine. Pritiahol k nemu i svoju lásku Jiřinu, ktorá pre bábky ušila oblečenie a spolu sa tak venovali deťom v ostravských školách. Po vojenčine sa vrátil na Slovensko, jeho kroky tentoraz zamierili do základnej školy v Brvništi. Tam s ním prišla už aj pani Jiřina ako jeho manželka. V Brvništi sa im narodili i obe dcéry Naďa a Tatiana.
Ďalšie sťahovanie
Rodina Zekanovcov sa niekoľkokrát sťahovala. Vždy za otcom, ktorý prechádzal na nové učiteľské miesto. Dva roky bývali v Pružine, potom v Lúkach a nakoniec v Púchove. Dá sa povedať, že kde prišli, tam za sebou niečo zanechali. Najmä pán Jozef. Celý život bol nadšený športovec a divadelník. A tak v každej obci sa snažil pritiahnuť ľudí k divadlu a športovaniu. Vyplývalo to aj z jeho aprobácie telesná výchova – biológia.
Učiteľ aj tréner
Jozef Zekan sa žiakom nevenoval len počas vyučovania. Snažil sa ich pritiahnuť k športu aj mimo neho. Trénoval ich hádzanú, basketbal i vybíjanú. „Nebolo to jednoduché, pretože pri školách chýbali ihriská, na ktorých by sme mohli trénovať. Preto som s vždy snažil najskôr o ich vybudovanie. Podarilo sa mi to v Brvništi, Pružine i Lúkach. A podotýkam, že vždy to bolo bez peňazí, snažili sme sa pomôcť tým, čo sme mali k dispozícii,“ zaspomínal si.Hneď aj uviedol príklad. „Keď sme robili v Lúkach hádzanárske ihrisko, potrebovali sme fošňu, tak som chlapcom spomenul, že som videl takú pri vápennej jame. Rozbehli sa a doniesli ju. Alebo na vyrovnanie terénu sme potrebovali koľajnicu. Tak chlapci hľadali na železnici odhodenú koľajnicu, potom ju týždeň rezali na menšie kusy, aby sme mohli povrch ihriska vyrovnať. Vidíte, aj bez peňazí sa dalo veľa urobiť, stačila len chuť a pritiahnuť ďalších,“ podotkol.Svojich zverencov nepritiahol len k robote, ale inšpiroval ich aj k výborným športovým výkonom. Napríklad v Brvništi v čase, keď tam bol riaditeľ, sa dievčatá stali majsterkami Československa vo vybíjanej, v Lúkach sa konali majstrovstvá Československa v hádzanej, so žiakmi na púchovskom odbornom učilišti dosiahli v brannom preteku sedemkrát titul majstra Slovenska a raz striebro na majstrovstvách Československa.
Podpora rodiny
Žiaden úspech by nemohol získať len so svojimi zverencami. Veľmi dôležitá bola podpora rodiny. A tú vždy mal u svojej manželky. Chápala jeho lásku k športu aj nasadenie, s akým sa mu venoval, pretože aj ona sa venovala popri rodine rôznym záľubám. Detstvo nemala ľahké. Jej otec bol počas vojny štyri a pol roka v koncentračnom tábore v Osvienčine. „Keď sa vrátil, bol len kosť a koža,“ zaspomínala si pani Jiřina. „Vždy nám prízvukoval, aby sme všetci robili všetko pre to, aby nebola voja, aby ľudia boli šťastní, nehladovali. To vo mne zostalo celý život,“ povedala.Ich mladšia dcéra Tatiana, ktorá ide v otcových stopách a je učiteľkou, na mamu prezradila, že bola celý život veľmi spoločenská. Zapájala sa do činnosti rôznych spoločenských organizácií, robila v ZPOZ-e a hlavne venovala sa rodine. Ktorý z rodičov bol prísnejší, to už nechcela prezradiť. „Asi obaja rovnako,“ usmiala sa.
Recept na šťastné manželstvo
Manželia Zekanovci oslávili vo februári šesťdesiate výročie svadby. Ako v každom manželstve, aj u nich prišli krušnejšie chvíle. Spoločne ich vždy dokázali prekonať. „Prisahali sme si, že keď budeme mať rôzne názory, tak si ich povieme, ale nikdy sa nebudeme na seba hnevať,“ povedala pani Jiřina s tým, že sa to snažili celý život dodržiavať. „Za šesťdesiat rokov sme sa nepohádali, nebúchali dverami, nemali tichú domácnosť,“ doplnil pán Jozef. Univerzálny recept na šťastné manželstvo podľa nich neexistuje. Každý si ho musí nájsť sám. „Okrem lásky je dôležité, aby muž i žena boli rozumní, tolerantní a navzájom sa chápali,“ dodal pán Jozef.Tieto pravidlá sa snažili dodržiavať celý život. I dnes z nich vyžarujú vzájomná úcta a láska. Vyžarujú aj z láskavého podpichovania pána Jozefa či odpovedí pani Jiřiny. Lásku i oporu majú u dcéry Tatiany, ktorá k nim pravidelne prichádza z Považskej Bystrice. Rovnako aj u staršej dcéry, ktorá býva v Bratislave či jediného vnuka, ktorý pracuje v Nemecku, ale vždy si nájde čas starých rodičov navštíviť.
