BRVNIŠTE. „Odomkneme pekne kľúčikom, prejdeme tadiaľto. Pozor, môj malý, tu je zasadená cibuľka! Opatrne, až ju nepolámeme! A teraz pst, už tichúčko,“ poučuje dvojročného vnúčika Filipka dedko Jozef Mikušík. Chlapča sa pohybuje ešte trochu neisto. To, čo mu dedo ukazuje, ho tiež zaujíma len tak trošičku. Oveľa príťažlivejší je bager za plotom či zvuk kosačky, ktorý sa nesie od susedov. Časom si však určite začne chlapec všímať aj iné veci. Vnuka bude brávať dedo do záhrady pravidelne. Tak, ako to bolo aj v jeho prípade. Odovzdať mu chce, čo jeho naučili starší chlapi v rodine. Aj to, ako pomôcť operencom pri vyvádzaní mladých. Veď oni sa potom stonásobne odvďačia.
Sýkorky majú svoj bytík z kmeňa starej, odumretej hrušky. Kedysi rástla v záhrade. Slúži ďalej. (zdroj: BERKO)Záhrada, kde je naozaj veselo
V záhrade u Jozefa Mikušíka v Brvništi býva zjari veľmi veselo. Vtáky tu predvádzajú úžasné koncertné vystúpenia a zbor má naozaj bohaté členstvo. Stromy sa totiž stávajú na jar domovom viacerých operencov, ktorí nachádzajú útočisko pri vyvádzaní mláďat v búdkach, ktoré im záhradkár pripravil. „Akurát nalietavajú sýkorky. Tam v tej väčšej búdke sú škorce. Aha, tam,“ poučuje vnúčika Filipka aj nás Jozef Mikušík. Hneď dodáva, že sme ich trošku vyrušili. „Musíme na chvíľu postáť a schovať sa za strom. Ona zase priletí a bude kŕmiť,“ hovorí skúsený záhradkár.
Pomoc aj liek na dušu
Búdok je v záhrade pána Mikušíka niekoľko. „Presne sedem. Nájomníci robia prirodzenú ochranu mojej záhrady, bez chémie. Zožerú veľa húseníc, hlavne počas kŕmenia mladých. Je to veľmi dôležité,“ hovorí Jozef Mikušík. Obyvateľmi jeho záhrady sú napríklad sýkorky, škorce, zahniezďujú však v poslednom období aj vrabce domové. „Á, už tam je, na konári. Čaká a teraz vletí dovnútra. Len musíme byť naozaj tichúčko,“ prognózuje skúsený záhradkár. Keď však sýkorka zbadala v kúte záhrady pohyb, zľakla. „Teraz bude krúžiť, lebo nás vidí,“ konštatuje záhradkár.
Nakoniec sa sýkorka predsa len vracia. Vidieť ju bolo naozaj len na okamih. Bleskurýchle hneď zmizla v čiernom otvore búdky. Potom rýchlo von a zase frnk. Za okamih za ňou prilietava zase druhý z rodičov. Z búdky sa celý čas ozýva nástojčivé čvirikanie. „Sú veľmi obozretné. A trochu nesvoje, cítia, že sa niečo deje,“ hovorí pán Mikušík. Takéto krásne divadlo má každú jar. Nejde však podľa neho len o zabezpečenie prirodzenej ochrany pred škodcami. „Moji operenci mi v záhrade nepomáhajú len tým, že likvidujú hmyz a vďaka tomu je ovocie zdravšie, a aj úroda lepšia. Sledovať ich pri činnosti prináša tiež fantastický relax,“ hovorí s tým, že je to výborný liek na dušu.
Mŕtvy strom nejde do pece a pravidlá
Pozvať si takto do záhrady operence, však chce mať aj vedomostí o tom, ako to beží v prírode. Keby totiž navešal na stromy búdky len tak bez rozmyslu a kadejaké, nefungovalo by to. „Búdky je najlepšie robiť zo stromov. Vhodné sú hlavne duté. Tieto som urobil zo starej hrušky, ktorú som zrezal v záhrade. Vydlabal som, čo bolo vo vnútri už odumreté,“ hovorí o tom, ako vznikal „bytík“ pre jeho operených pomocníkov pán Mikušík.
Vysvetľuje ďalej, aké dôležité je dodržať pri výrobe určité parametre. Vzdialenosť otvoru pre vlet od dna búdky aj jeho veľkosť. Všetko musí byť prispôsobené druhu operenca, ktorý tu bude hniezdiť. „Sú rôzne otvory pre sýkorky, škorce, krutohlava či brhlíka. Ide o to, aby sme tieto veci dodržali, aby sa vtáčik nasťahoval. Táto búdka je napríklad pre škorce. Otvor musí byť tri až štyri centimetre a do výšky 20 centimetrov od dna, aby bolo hniezdo priestrannejšie. Búdky pre rôzne druhy musíme tiež vešať do rôznej výšky,“ vysvetľuje Mikušík. Dodáva, že dôležitá je aj čistota. „Keď vtáky vyletia, hniezda treba vyčistiť. Upratovanie býva na jeseň. A budúci rok prídu zase do čistého,“ hovorí záhradkár.
Niektoré sú prázdne a čakanie na sovu
Nie všetky búdky v záhrade sú túto jar obsadené. Ak samček alebo samička zahynie, búdku už neobsadzujú. „Tu aj vidíme trčiace slamky, takže hniezdo bolo obsadené, ale jeden z rodičov pravdepodobne zahynul,“ vysvetľuje Mikušík. Na čerešni upozorňuje ešte na jednu búdku. Je väčšia ako ostatné. „To mám pripravené pre sovy. Nájomníkov zatiaľ len čakám. Musel som ju umiestniť vyššie, aspoň do siedmich metrov. Aj otvor musí byť väčší, tak desať centimetrov a vo výške 30 centimetrov od dna. Keby sa tu sovy nasťahovali, bolo by to fantastické. Možno, budúci rok. Počkám,“ hovorí záhradkár s tým, že by mal potom pomocníkov nielen pri ničení hmyzu, ale aj myší a hrabošov.
Tradícia
Zjari je to v záhrade u pána Mikušíka naozaj nádhera. „Všetko spieva ako o dušu. Sú aj tichší obyvatelia, ako napríklad krutohlav. Keď sa aj ozve, tak skôr syčí ako had,“ hovorí o zvláštnom spevákovi. Vtáčie koncerty si veľmi pochvaľuje a vysvetľuje, že vešanie búdok je vlastne rodinná tradícia. „Vtáci sú naši veľkí pomocníci a priatelia. Kedysi sa dávali búdky aj na okraje hory, aby chránili les. To, čo teraz robím ja a učím aj vnuka. Mňa to naučil zase môj dedko. Mal veľmi dobrý vzťah k ovocinárstvu, k prírode. Chcem jednoducho v rodine posunúť tradíciu, nech sa prenáša z generácie na generáciu.“
Treba postupovať opatrne, a aj niečo o tradícii
Lepšie ako pesticídy
Ornitológ Ján Topercer hovorí, že takýto prirodzený spôsob biologickej ochrany záhrady je dobrým riešením. Treba však postupovať opatrne. „Platí, že menej je niekedy viac. Netreba prikrmovať a búdky nemôžu byť príliš husto. Ak ich je primeraný počet, ide o dobrý spôsob prirodzenej biologickej ochrany,“ hovorí Topercer, ktorý je samostatným vedeckým pracovníkom Botanickej záhrady Univerzity Komenského vo vysunutom pracovisku Blatnica. Dodáva, že je to určite lepšie, ako používať vo veľkom pesticídy.
Fajn sú aj kmene
Podľa Topercera tiež veľmi fajn, že záhradkár robí búdky z kmeňa stromu. „Dôležité je tiež čistiť ich, keď vtáky vyhniezdia. Zostávajú tam totiž parazity, niektoré vtáky ich majú viac, iné menej,“ vysvetľuje ornitológ.
Sova je stávka
So sovou, ktorej prílet tiež záhradkách očakáva, je to trochu stávka. „Tento vták má veľké teritórium a veľa iných hniezdnych možností. Šanca, že sa uchytí, je teda dosť malá, ak aj má nejaké dobré loviská v okolí. Nemalo by vadiť ani to, že by mohla ohrozovať iné hniezdiace spevavce, lebo to nie je jej prirodzená potrava. Je to však vzácnejší vták a šanca, že sa v búdke uhniezdi, je teda oveľa menšia“ myslí si Topercer. Toto majú vo zvyku skôr rôzne druhy sýkoriek, napríklad veľká alebo belasá, čo záleží od veľkosti otvorov na búdke. Tiež napríklad kôrovníky, škorce.
Zvyky osvietených
Tradícia vo vešaní búdok do záhrad tiež podľa Topercera na Slovensku nejaká je. „Z dávnejšej minulosti neviem, že by takto naši predkovia účelovo dávali do záhrad búdky. Avšak neskôr, v takom 19. storočí, keď sa už viac pestovalo ovocie na výnos, sa objavujú v Nemecku, ale aj u nás takéto búdkarske snahy. Búdky sa dávali dokonca aj na okraj lesa. Používali to osvietenejší sadovníci alebo lesníci,“ hovorí Ján Topercer.
