Zlato v hrdle aj svojský temperament dedia

PAPRADNO. Dôkazom toho, že v obci vyrastá schopná generácia spevákov, folkloristov, je aj úspech v krajskej súťaži Keď si ja zaspievam v Zemianskych Kostoľanach. Papradňania si z nej odniesli zlaté a strieborné pásmo. 

Zlatý Samko

Samko Klabník získal za sólový spev zlaté pásmo a speváci z Podžiarančeka strieborné. Samko okrem toho, že je výborný spevák, hrá aj na heligónke. Niektoré z pesničiek tak na súťaži zaspieval i zahral. „Mal som trému, ale len trochu,“ hovorí Samko. Prezradil, že úspech ho potešil a teraz už vie, že cvičiť hru aj spev sa vypláca. Rodičia síce nie sú až takí veľkí speváci, ale hlavne mamina Samka k spevu aj hre na hudobný nástroj. Prezrádza, že občas sa mu aj nechce cvičiť, ale ho poženie, pri hre kontroluje a pozorne počúva. „Nevie hrať, ale keď je to zlé, zastaví ma. Počuje to,“ hovorí Samko. Cit pre hudbu tak mal chlapec po kom zdediť. 

Dozvedáme sa ešte, že na heligónku sa nehrá podľa nôt. Je na to vraj špeciálny zápis, podľa ktorého sa muzicíruje. Samko prezrádza, že aj u nich doma sa predsa len nájde niekto, kto spieva veľmi rád. „Hlavne dedo Miro. Ten ma aj zavolá, aby som mu k tomu zahral, lebo on nevie,“ hovorí Samko. Dozvedáme sa tiež, ktorá je dedova najobľúbenejšia. O úspechu Samko viac rozprávať nechce. Je skromný. Vraj by nám možno skôr zahral a zaspieval, ako s nami o tom hovoril. Samko bude Papradno reprezentovať v júni aj na celoslovenskej súťaži.  

Samko s maminou (zdroj: DM)

Pomôžu si 

Úspech mali v krajskej súťaži aj deti z Podžiarančeka. „Spievali sme dvanásti a dvojhlasne. Ja konkrétne som mala prvý hlas. Keď nás spieva viac, pre mňa osobne je to jednoduchšie, ako sólo vystúpenie,“ hovorí Pavla Tarožíková. Dodáva, že si navzájom veľmi pomáhajú. „Tréma je vždy, ale ako vyjdeme na pódium, pomaly opadne. Vieme, ako na ňu. Popozeráme jeden po druhom, čo nás povzbudí a hneď to ide lepšie,“ prezrádza Pavlínka. Vraj už nevadí ani nejaká tá chybička, spieva sa pokojne ďalej. Je to už akoby si nôtili medzi sebou, len tak pre radosť.U nich doma sa vraj veľa nespieva. Ona zvykla nôtiť už odmalička. „Najprv to boli len moderné pesničky. Neskôr som skúsila aj tie folklórne a chytilo ma to akosi a je to fajn,“ hovorí.

Spievala vraj už ako škôlkarka veľmi rada. Potom si ju všimol učiteľ hudobnej výchovy, začala spievať s ním a chodila aj na koncerty. „Minulý rok som začala navštevovať aj súkromnú základnú umeleckú školu. Keď vznikol Podžiaranček, potešilo ma to a hneď som sa prihlásila,“ hovorí Pavlína. Denisa Macošíncová, ktorá vedie súbor Podžiaranček, hovorí, že tréma musela teraz asi byť a dosť veľká. „Máme novú skupinku detí. Skúsenejšie speváčky nám odišli na strednú školu a nová zostava sa potrebuje trochu oťukať,“ hovorí Denisa. Pozeráme však na deti, ktoré sa hmýria okolo a štebotajú jedno cez druhé. Chápeme, čo majú malí speváci. Temperament, ktorí sa v doline dedí spolu so zlatom v hrdle, a potom im to ozaj dobre a silno spieva. 

Veľa podedia

Veľa pochytia mladí speváci aj od staršej generácie, ktorá je hrdá na svoje korene. „Bolo to celkom fajn, ešte som nebola na súťaži. U nás doma spieva babka, Hanka Beníková. Je speváčkou v Podžiarane. Tam spievajú dospelí,“ prezrádza Timea Levčíková. S babkou však veru nespievala odmladi, ako by sa očakávalo. „Sa mi zdali tie pesničky také smiešne. Keď som bola štvrtáčka, začalo to akosi baviť aj mňa. A babka je veľmi rada. Teraz si s ňou už aj zaspievam,“ hovorí Timea s tým, že keď ju pochváli, veľmi ju to teší. Najobľúbenejšou pesničkou babky a vnučky, papradnianskych speváčok, je Na hole len ovenky.

V Podžiarane majú, samozrejme, aj spevákov. Veď akýže by to bol súbor bez poriadnych chlapov. Poriadny chlapina a tiež živáň je aj Samko Šaržík. Cestou na skúšku sme ho zastihli, ako sa klbčí s kamarátom. Smelosť mu nechýba, keď má však spievať, trochu vraj vždy skrotne. „No, nie je ľahké zaspievať,“ prezrádza Samo s tým, že má rád všetky pesničky, ktoré spievajú. Aj jeho úspech v súťaži potešil a vraj aj prekvapil. 

Špecifické, domáce sa rýchlo a nenápadne stratí

Zlato v hrdle sa v Papradne dedí, čo je dobre, lebo ľudové piesne charakteristické pre región potom nezomierajú. Starší speváci veľmi radi odovzdajú hudobné bohatstvo svojim deťom či vnúčatám. „Naša prababka tiež spieva v Podžiarane. Aj nás naučila niektoré pesničky, ktoré teraz my spievame v detskom súbore. Pamätá si ešte veľa od svojej mamy a babky,“ prezradili sestry Drahošové. Božena Bašová, choreografka Podžiarančeka, vysvetľuje, že práca v súbore nie je len o tom, aby sa deti učili spievať ľudové piesne, ale aby sa vďaka jeho činnosti udržiavalo to, čo je charakteristické pre dedinu či celú dolinu. „To špecifické, naše domáce, sa rýchlo stratí. Tak nenápadne. Máte to, lebo žijú starí ľudia, ktorí ešte čo-to pamätajú a zrazu ich niet. A odchádzajú aj staré piesne, riekanky, zvyky, výrazy,“ hovorí Bašová. Keď však chodia deti do súboru, veľa donesú z domu do školy, tu sa to podchytí, zachová. Darí sa zachrániť aspoň časť toho, čo by inak možno už dávno nebolo. 

Aj nárečie by sa stratilo

Podľa Boženy Bašovej však nie je jednoduché, robiť veci autenticky. „Keď sme po rokoch oživili činnosť detského súboru, chceli sme nacvičiť pásmo. Tak, ako som bola naučená kedysi, rozdelili sme si, čo kto bude robiť, hovoriť, spievať. No a chcela som, aby deti prešli zo spisovného jazyka na nárečie. A bol problém,“ hovorí choreografka. Nárečie sa už doma používa po rokoch oveľa menej ako kedysi. „Nebolo preto ľahké, aby ho deti odrazu používali, a aby ich prejav nevyznel umelo, neprirodzene,“ hovorí Bašová. 

Dalo im veru námahu, vrátiť sa s deťmi späť ku koreňom. Teraz sa to už celkom darí. „Stretávame sa však stále s tým, že musíme vysvetľovať niektoré nárečové slovíčka v piesňach či riekankách, ktoré im nič nehovoria,“ hovorí choreografka a spomína napríklad výrazy ako kabaniatko, ošítka, númery. No a čo to vlastne znamená, nevysvetľuje ona, ale už deti z Podžiarančeka. Už poznajú ich význam. Nebyť súboru, nevytiahla by sa riekanka, zabudlo by sa možno aj na staré slovíčka. Vďaka detskému súboru tak vyrastá v dedine nielen mladá generácia spevákov, ale zachováva sa tiež bohatstvo, ktoré by sa inak stratilo. A to by bola veľká škoda. Každý totiž potrebuje vedieť, aké sú jeho korene.