DOMANIŽA. Namiesto smetiska pódium, pri vstupe uvítanie peknej husiarky. Neprekvapí ani dážď. Zopár schodov a ste v suchu. Pokojne môžete počúvať bubnovanie dažďa. Podľa mladých sa tiež dá aj fajn zacvičiť či randiť. Na začiatku bol len dobrý nápad, potom kus ochoty a vzniklo zaujímavé miesto.
Prišiel sa pozrieť na miesto, kde kedysi chodieval ako chlapec často. Je rád, že skrásnelo.
Pasienky husí
Kúsok od Domaniže vznikla za šesť rokov vďaka nápadu z občianskeho združenia Tri studničky a ochote jeho členov i priaznivcov pekná lokalita na oddych. Miesto má svoju čarov- nú históriu, ktorá sa spája s pasením husí, detskými hrami, láskami a tiež nezbednosťami. Na časy detstva si spomína aj Vlasta Kupcová. „Keď som bola ešte dievčatko, boli tu husacie pasienky. Chodievala som sem každý deň. Nepristavovali sa ani ovce, ani kravy, pretože sem sa zháňali husi z celého horného konca,“ spomína si pani Vlasta. Dodáva, že porobené boli rovianky. „Zostala už len jedna,“ konštatuje. Pažite okolo jazierka bývali vždy plné detí. Pracovali aj sa zabávali. „Dnes sú z koľkých páni inžinieri, lekári a vtedy sme spolu pásavali. Nad jazierkom bola krivá vŕba a z najväčšieho konára sme skákali dolu do vody. Ale len ten, kto sa nebál,“ hovorí pani Kupcová. Pramálo im vraj prekážalo, že dolu bolo aj blato. „Veď sme sa na potôčku potom poumývali,“ dodáva. Mali jednoducho svoje dedinské kúpalisko, keď si „zapravili vodu.“
Brigádovali aj mladí (zdroj: BERKO)
Družstvo a vozenie smetí
V šesťdesiatych až sedemdesiatych rokoch sa naplno rozbehla činnosť družstva. „Na konci obce sa začalo vytvárať smetisko. Komu čo nepasovalo, vyviezol práve sem. Kdeže inde, pravdaže, na horný koniec Pod dráhy. Od obecného úradu to je ďaleko. Kde je teraz pódium, bola len kopa smetí,“ hovorí pani Kupcová. Za ostatné roky, našťastie, miesto jej spomienok skrásnelo. „Veľmi ma teší, že sme sa do niečoho podobného v obci pustili. Ožili moje staré spomienky. Keď prídu aj moji vrstovníci, čo ich už aj veľa nežije, budú sa tiež isto tešiť. Ľudia budú s radosťou opäť chodiť na horný koniec,“ usmieva sa pani Kupcová.
Ako sa kúpavali
Ďalší pamätník, Emil Pavlovič, prihnal na miesto počas našej návštevy aj dve kozy, ktoré stále chodí sám pásavať. Tiež si rád zaspomínal. „Kedysi sa tu stretával celý horný koniec. Chodil som sem s chlapcoma, Rybárikovcami. Som vrstovník s Jankovým otcom. Dobre ho to napadlo, urobiť niečo,“ vysvetľuje starý pán. Tiež rozpráva, ako sa v jazierku kúpavali. „Zima? Jáj, kdeže by nám bola. Boli sme naučení na studenú vodu. Veď pozrite, už koľké mám roky a som zdravý,“ usmieva sa pán Pavlovič.
Práce ako na kostole a ešte trochu viac
Hlavný autor myšlienky, Jozef Rybárik, vysvetľuje, že dielo začali tvoriť v spolupráci s množstvom ochotných dobrovoľníkov. „Nebyť ich, myšlienka by zostala len myšlienkou. Bolo to veľmi spontánne. Našli sme kopec starých predmetov, začali sme spomínať, kolektív sa stále utužoval, postupne pribúdalo to i tamto,“ hovorí Jozef Rybárik. Všetko sa spustilo asi pred šiestimi rokmi. „Vyviezli sme niekoľko nákladných áut odpadu. Sú tu stovky brigádnických hodín. Práce bolo ako na kostole a ešte trošku viac,“ žartuje pán Rybárik.
Túžba ísť von, mimo vlastného dvora
Pán Rybárik vysvetľuje, že na Ducha sa ľudia stretávali vonku v prírode a takýmto spôsobom trávili voľný čas. Viac sa stretávali. Potom prišiel útlm. Všetko sa však opäť mení. Vlastné zatvorené dvory a internety ľuďom nestačia. Majú opäť silnú túžbu ísť von. A to je fajn. V areáli sa stretávajú aj väčšie partie mladých ľudí. Je tu verejné ohnisko s grilom, kde si môžu posedieť, opekať, nechýba studnička. Niekto sa príde len prejsť, niekto osviežiť v jazere, keď je horúco. Relax sa ponúka dokonca aj v zime. Hrá sa tu hokej, miesto je aj osvetlené.
Svoje miestočko tu majú aj najmenší. Keď videli pracovať veľkých chlapov, tiež si vyhrnuli rukávy. (zdroj: BERKO)
Ešte jedno pozvanie
Okrem zastrešeného posedenia, pódia, lavičiek, miesta na opekanie, ihriska či studničky sme dostali pozvanie ešte na jedno zaujímavé miestečko. „Aj my tu máme dom, tam v kríkoch,“ prezradil Miško Čelko s tým, že sa veru nebojí prespať v ňom s kamarátmi aj v noci. „Je to bunker a máme v ňom aj kosti a hlavu z býka,“ dodáva ešte. Borisko Zábrady a Andrej Rabárik prikyvujú. Dvere a okná síce chlapci v bunkri nemajú, rýchlo sa však pochváli, že ale oni majú zase balkón. „Už sa pomaličky učia v prírode. Chodievali robiť s nami. Boli pod dozorom, ale mali aj dosť voľnosti. Keď videli chlapov robiť, chytili sa aj oni a postĺkali si niečo. No a toľko sa navystrájali, keď sa po povraze dolu kopcom šmýkali po zadkoch,“ hovorí Vlasta Kupcová. Chlapcov sme videli aj počas našej návštevy behať hore a zase dolu. Veľkí chlapi dorábali lavičky, kosili a majstrovali aj tí malí.
Strážkyňa
Pekné miesto stráži husiarka, ktorú vyrezal Anton Svrček zo Zemianskej Závady. Na návrh Jozefa Rybárika zhotovil aj drevený dom na posedenie s tým, že to sám dotvoril.
