Poznanie regionálnej histórie je dôležité

Rokmi zapadajú prachom spomienky na zážitky, zvyky, ale aj obce, ktoré zanikli. Oprášiť sa ich pokúsil Richard Benech v knihe Ľudová kultúra starej Dubnice. Ako kniha vznikala a čo ňou chcel ukázať? Aj to prezradil autor v rozhovore pre naše noviny.

Čo bolo motiváciou k napísaniu tohto diela?

– Kniha Ľudová kultúra starej Dubnice je výsledkom trinásťročného výskumu v obciach bývalej dubnickej farnosti. Dopracoval som sa k nej systematicky, ale nebol to môj prvotný zámer. Skôr celé dielo vyplynulo z veľkého množstva zozbieraného materiálu a potreby prezentovať Dubnicu nad Váhom ako významné centrum, z ktorého sa šírili kultúrne javy do regiónu. Vďaka zmenám, ktoré začali koncom dvadsiatych rokov minulého storočia, nedostala Dubnica príležitosť stať sa oficiálnou rázovitou, ako to dnes nazývame, obcou Slovenska. Týmto dielom, okrem toho, že zachovávame v písomnej podobe jej ľudovú kultúru, snažíme sa predostrieť čitateľovi argumenty jej významného miesta v regióne. Veď z Dubnice sa šírili napríklad náročné výšivkárske techniky, ktorými je teraz známa práve Trenčianska Teplá.

Zozbierať podklady určite nebolo jednoduché. Nehovoriac o starých fotografiách...

– Informácie uvedené v knihe pochádzajú od najstarších, mnohých už nežijúcich, Starodubničanov, ale aj Lieskovčanov, Prejťanov, Prílesanov, Malo a Veľkokolačínčanov. Nezabudol som ani na potomkov dubnických Bulharov, Rómov. Nakoľko zo židovskej komunity neprežil holokaust nikto, len jedna kolačínska rodina, a tá sa odsťahovala, vychádzal som z historických dokumentov a z rozprávaní pamätníkov. Fotografický materiál poskytli pamäťové inštitúcie, ale hlavným zdrojom boli rodinné archívy.

Pri výskume ste určite natrafili aj na zaujímavé momenty...

– Terénny výskum je dosť časovo, ale aj fyzicky náročná záležitosť. Mnohokrát sa človek stáva pre informátorov priateľom, niekedy až súčasťou rodiny alebo bútľavou vŕbou a dozvie sa informácie, ktoré by mali zostať zabudnuté. Zaujímavý moment bol asi každý, keď som sa dozvedel novú pieseň či zvyk, obrad, ktorý už bol dávno zabudnutý a nezaznamenaný. Táto informácia bola o to cennejšia, keď som sa vrátil o rok alebo neskôr za dotyčným informátorom a nebol nažive. S každým človekom odchádzajú nenahraditeľné informácie o našej minulosti a kultúre.

Venuje sa podľa vás dostatočná pozornosť regionálnej histórii?

– Myslím, že stále sa robí málo, hlavne v našom regióne preto, aby sa toto bohatstvo zachytilo. Náš región má mnohé problémy v tejto oblasti, ale to je vec kompetentných. V súčasnosti sa všetci zameriavajú na folklórizmus. Aj ten je potrebný, no nie je hlavný. Ale vrátim sa ku zaujímavým momentom. Bol ním každý, pri ktorom sa, dovolím si povedať, dedko alebo babka rozrozprávali o živote a človek zisťuje, že ľudia, mládež, deti sa nemenia, len doba sa mení a ovplyvňuje pomer dobrých a zlých. Piesne, reči, tance boli rovnako rozpustilé ako dnes a ľud sa viac zabával. Dokonca aj v období pôstu na Škaredú stredu či Zelený štvrtok sa zabávali. Na Škaredú stredu robili obchôdzku po domoch – „ťahali klát“, na Zelený štvrtok pálili oheň „Judáša“ a spievali piesne.

Už ste naznačili, v čom je poznanie aj nedávnej histórie dôležité. Ale predsa, v čom vidíte najväčší prínos tejto prublikácie?

– Hlavne poznanie časti histórie Dubnice, ktorou je ľudová kultúra. Samozrejme, prínos je pre pedagógov, ktorí do svojich hodín vnášajú aj informácie z regionálnej histórie. Starodubničania a ich potomkovia si v nej nájdu informácie zo života svojich predkov. Zároveň kniha prispieva k poznaniu ľudovej kultúry nášho nepoznaného regiónu.

Nie je to prvá kniha, ktorú ste spracovali. Pripravujete ďalšie?

– Spolupracoval som na viacerých publikáciách či projektoch v oblasti ľudovej kultúry. Jedna z prvých kníh bola monografia obce Lieskovec – stratená dedina. Bola to obec pri Dubnici nad Váhom, ktorá zanikla z dôvodu výstavby závodu. Ale asi etnograficky najvýznamnejší projekt, z ktorého vzišla tiež kniha, ktorá získala aj viacero ocenení, bola Ľudový odev Ilavskej kotliny. Verím, že nie sú to posledné diela. Veľmi rád by som sa venoval obciam v oblasti Pruského, kde sa do súčasnosti zachovali autentické živé javy ľudovej kultúry, ktoré sú jedinečné a neznáme. A úžasné je to, že ani samotní nositelia, ktorí ich realizujú, si neuvedomujú ich jedinečnosť, ktorá je možno hodná zapísania minimálne do Reprezentatívneho zoznamu ľudovej kultúry Slovenska. Veď kto by v súčasnosti dúfal, že jestvuje a kontinuálne funguje mládenecký spolok s funkčnými pravidlami a zvykmi. A tento poklad sa skrýva práve v Bielych Karpatoch. (VÁ)

Článok pokračuje pod video reklamou