PÚCHOV. Maliar uprednostňuje intimitu práce v ateliéri. Toto prostredie absolútne vyhovuje naturelu umelca, ktorý spája hrany fantázie a reality.
Výtvarnej tvorbe sa venuje už bezmála 20 rokov. Umelecky ho napríklad veľmi obohatil pobyt v americkom Pittsburghu.
Za morom
Elian nepatrí k výtvarníkom, ktorý komentujú svoje diela. „Obraz si žije už svoj vlastný život a ak sa ho rozhodnete aspoň trochu pochopiť, stačí len v pokoji počúvať jeho tichú reč,“ hovorí sám autor.
Maľovaniu sa začal naplno venovať po životných fackách, ktoré dostal. Potreboval vtedy zmenu. Odísť. Tak sa stalo, že strávil tri roky aj za veľkou mlákou. Čas strávený ďaleko od domova ho veľmi posunul.
Učil sa u rôznych umelcov, navštevoval napríklad súkromnú školu u Elizabeth Castonguay, ktorá striedavo vyučuje umelcov na Manhattane v NY a doma v Pittsburghu. Zdokonalil sa hlavne vo figurálnej maľbe a portréte. „Býval som od nej asi 350 metrov, tak bola možnosť dohodnúť si ešte extra hodiny. Jasné, že som to využil,“ hovorí Elian, ktorý vytvára svoje diela s maximálnou precíznosťou a proces výstavby jeho olejov tak trvá aj niekoľko mesiacov.
Oči, drina a všeličo prebolelo
Elian hovorí, že chuť maľovať a danosti človek musí mať. „Ale bolo by to nanič, keby k tomu nedal aj kusisko tvrdej driny a drilu či opakovaných pokusov, keď sa snaží uchopiť myšlienku, ktorá sa odrazu objaví a ako rýchlo prišla, tak rýchlo aj mizne,“ hovorí maliar.
S úsmevom na tvári si spomína ako bojoval so štetcom v ruke mesiace napríklad s očami. „Keď zvládneš napríklad pri portréte oči, zmocníš sa toho podstatného, a potom viacmenej už len domodeluješ ostatné. Ale mať to, zvládnuť to, tak to dalo prácu,“ pokračuje Elian s tým, že oko je bránou k duši a srdcu človeka.
Aj on sám musel dozrieť, všeličo v ňom muselo prebolieť, aby sa ľudských očí nebál. „Tá doba odlúčenia od domova mi naozaj dala veľa. Dopoludnia práca a popoludní umelecké kurzy. Získal som nadhľad, v maľovaní aj životných postojoch,“ hovorí maliar.
Výstava
Za morom aj vystavoval. Medzinárodná prehliadka maliarov takmer zo všetkých kontinentov.
Chalan z krajiny niekde v strednej Európe, ktorá je na mape len malou bodkou a takmer nik z jeho známych v cudzom svete o nej nepočul, sa dostal cez prísne sito spomedzi viac ako dvesto záujemcov. Jeho obrazy boli odrazu na výstave.„Keď som sa dostal medzi tú necelú tridsiatku vybraných autorov, bola to veľká satisfakcia a česť pre mňa“ konštatuje.
A mimochodom, bol jediný zástupca strednej Európy.
Čo hovoria obrazy
Nuž a čo nájdete na výstave v púchovskom Župnom dome? Napríklad aj obrazy ako Pravdovravec, čo je portrét muža so psím jazykom. Portrét dievčaťa s vejúcimi vlasmi s mega lúčnym koníkom v náručí či portrét chlapca s grimasou, ktorá je výsmechom... Čoho?
Vysvetlenie má len sám autor. Treba prísť a popočúvať, čo porozprávajú jeho obrazy. Možno aj o pominuteľnosti, dočasnosti, malosti či bezvýznamnosti ľudskej existencie. A možno začujete aj posmech, ktorý reflektuje povýšenectvo, namyslenosť, obmedzenosť a hlúposť. Námetov je podľa maliara okolo hromadu a nápady prichádzajú nečakane. Akoby ho odrazu niekto zažal, zapálil. A on horí. Nič iné nemôže robiť, len dať to, čo sa odrazu zrodilo niekde vnútri.
Elianove obrazy zachytávajú realitu, avšak cez prizmu toho, čo sa s ním práve dialo v jeho čudnom sne. Tvrdo reálne sa mieša s obrazmi, snami, víziami, ktoré vyliezli niekde z absolútnej hĺbky srdca a šedej kôry mozgovej. Strhnú nás a cez obraz objavujeme vlastné boľačky, strachy, predstavy, chcenia, smiechy aj plače.
