Článok pokračuje pod video reklamou
PLEVNÍK-DRIENOVÉ. Do celoslovenskej súťaže v literárnej tvorbe O cenu Dominika Tatarku prišlo tento rok 93 literárnych prác. Za štrnásť rokov fungovania odborné poroty vyhodnotili už 1131 prác.
Chýbala radosť zo života
Podľa porotkyne Evy Žibrunovej bol štrnásty ročník trochu iný ako ostatné. „Mali sme trošku menej prác štýlu fantasy a sci-fi. Viac prác bolo z reálneho života. Trošku nás ale zarazilo, že súčasné príbehy detí sú plné depresie. Prácam chýbal svetlý bod, radosť zo života,“ prezrádza Žibrunová, predsedníčka prvej kategórie, kde posielajú svoje práce deti zo základných škôl a osemročných gymnázií.
Zaujala ju práca z tretieho miesta
Objavilo sa aj veľa výtvorov od začiatočníkov či autorov, ktorí sa nevyhli chybám pri štylizovaní. „Bolo však určite aj veľa prác od autorov, o ktorých bude možno raz počuť. Mňa osobne zaujala práca mládenca, ktorý písal práve sci-fi. Nie som síce veľký prívrženec tohto žánru, ale toto ma fakt zaujalo,“ hovorí Žibrunová. Jej autor sa ocitol na Veľkej Morave, čo je podľa porotkyne dosť výnimočný námet aj v rámci slovenskej literárnej tvorby pre deti. „Stretol sa so Svätoplukom a inými zaujímavými postavami. To, ako sa vyrovnával sťaby cestovateľ v čase so slovanskými predchodcami bolo naozaj originálne,“ hovorí. Dodala, že dobu tiež šikovne charakterizoval a pohyboval sa v nej absolútne prirodzene. „Takže buď má rad dejepis alebo učiteľku dejepisu,“ žartuje porotkyňa.
Sadol k počítaču a bolo to
Autorom práce bol Róbert Bánoš z Galanty. Skončila na treťom mieste. Robo prezradil, že dejepisárku nemajú, ale učiteľa dejepisu a na počudovanie tento predmet vraj ani nepatrí k jeho preferovaným. „Mali sme jednoducho písať nejakú prácu o Svätoplukovi, tak som napísal toto. Všetko o tom období som si vyhľadal na internete, nemal som problém vystihnúť dobu,“ hovorí Robo s tým, že sa skôr pasoval s tým, ako vytvárať vtipné scénky. „Chcel som, aby v príbehu boli. Nakoniec som povyberal z viacerých, ktoré som urobil, len niektoré,“ dodal mladý autor. Práca vraj vznikla bleskurýchle. „Jednoducho si sadol k počítaču a napísal ju. Mal som to v hlave už predtým, išlo to vlastne samo,“ prezrádza Robo.
Iné témy
Okrem tejto práce sa však podľa Žibrunovej objavili určite aj iné pôsobivé dielka, ktoré mapujú zážitky zo života dnešných detí. „Veď témy ako napríklad útek z domova či problematika mladých dievčat, ktoré riešia mentálnu anorexiu, majú čo povedať aj nám dospelákom,“ hovorí Žibrunová.
Mini román lásky
V druhej kategórii, čo boli stredoškoláci a dospelí autori, zaujala predsedu, spisovateľa Rudolfa Dobiáša práve víťazná práca Andrey Kvaššayovej. „Autorka má len 18 rokov, no môžem povedať, že je to veľmi talentovaná dievčina. Námet aj forma boli naozaj zaujímavé,“ hodnotí Dobiáš. Ide vlastne akoby o mini román lásky. „Začína sa príbehom dievčaťa v období života, keď začína vnímať chlapcov a ďalej plynie v čase s tým, že je vždy o niečo staršia. Až nakoniec prichádza do dospelosti. Ide vlastne o mini román lásky, od tej detskej až po vyspelú,“ pokračuje spisovateľ. Aj jazyk autorka ako charakterizačný prostriedok výborne prispôsobovala veku postavy. „Prečítal som prácu na jeden šup,“ dodáva spisovateľ.Zaujala ho však aj práca pani Márie Gáborikovej, čo už je zrelá pani. „Upútal ma námet. Píše totiž o návrate do rodnej obce po pobyte v Amerike. Vyznáva sa z toho, ako sa nedá zabudnúť na lásky, niektoré miesta a prežité okamihy,“ hovorí Dobiáš.
Od narodenia až po smrť
Viacerí autori posielajú práce do celoslovenskej súťaže už opakovane. Tretíkrát sa zúčastnila aj Ivana Piačková. Začínala ako žiačka základnej školy, teraz je študentkou Gymnázia v Považskej Bystrici. „Teraz som písala poviedku o živote od narodenia až po smrť. Je to však napísané z pohľadu smrti, ako hovorí o živote ľudí na zemi,“ prezrádza Ivana. Nosnou postavou je teda smrť a jedna žena, s ktorou sa stretáva počas jej putovania po svete častejšie. Poviedka je o ľudských radostiach i starostiach, pádoch i úspechoch. „Snažila som sa tam zakomponovať vlastné prežitky z detstva. Pri písaní v čase dospelosti som vychádzala z toho, čo prežili moji rodičia a starí rodičia, pomáhala som si ich rozprávaním,“ hovorí autorka.
