Na začiatku bol kameň
Kedysi nebolo veľa možností na cvičenie, keď sa starší brat Štefan, ktorý mi bol akoby druhým otcom, vrátil dobre vyrysovaný z vojny, chcel som byť ako on. Ako trinásťročný som z rieky vytiahol plochý dvadsaťkilový kameň, pridal dve debničky zo zeleniny a už som tlačil. Po mesiaci bol kameň ľahký, tak som našiel väčší. S kamarátom sme v humne dali tyč krížom do škár a bola hrazda. V lete ešte nebolo kvasu, tak sme otočili sudy naopak a boli bradlá. Využívali sme aj veľké sane na drevo. Do vedra som dal kamene, uviazal konopné lano na stavebnú kladku a cvičilo sa ostošesť. Kulturistika bola v tých časoch zaznávaná, považovali ju za buržoázny šport. Informácií bolo málo, raz za rok vyšla ročenka, čo bol jediný zdroj informácií. Na konci roka sme na ňu čakali ako boh na dobrú dušu. Brat mi urobil tréningový program, problémom bola výživa. Jedol som, čo mama navarila, u nás sa hovorilo, že silný človek pije surové vajcia. Mali sme sliepky, tak som ich narozbíjal do sedemdecového pohára a pil. Chovali sme prasa a zajace, mäsa bolo dosť aj zeleniny, výživové doplnky boli neznámou, nie ako dnes, keď sa adept už pri prvej návšteve posilňovne zaujíma, aké výživové doplnky si má kúpiť, a pritom ešte nepozná svoj potenciál.
Začiatky v Púchove
V roku 1981 ma ďalší brat Ladislav, ktorý pracoval v púchovských gumárňach, priviedol do miestneho oddielu k bratom Mariánovi a Dušanovi Prekopovcom, ktorí patrili v kraji spolu s Vladom Tarabom medzi najlepších. Vládli tam priateľské vzťahy, vždy poradili o technike, dýchaní, aby som si neublížil. Prvým trénerom bol Štefan Gašpar. Chodil som v Pov. Bystrici do učňovky a každý deň po škole nasledovala cesta vlakom do Púchova na tréning. Zo začiatku som bol vo vytržení, pretože aj stroje, aj keď na dnešnú dobu iba primitívne, mi pripadali ako zjavenie. To už som vedel veľa o strave, základ bol tvaroh, vajíčka, mäso, zelenina a ovocie, ktoré som nosil aj do klubu a dostavili sa aj výsledky.
Titul a vlastná chyba
Ako sedemnásťročný som štartoval na majstrovstvách kraja dorastu v roku 1982, kde som bol šiesty. Pocit pri vyvolávaní bol parádny a výsledok ma motivoval k ešte väčšiemu tréningu.
O rok vo Fiľakove som drinu zúročil a získal titul majstra kraja do 179 cm, čo bola zároveň miestenka na majstrovstvá Slovenska. Aj keď som mal ambície, skončil som na 6. mieste. Bola to aj moja vina, pretože som sa držal hádam ako jediný propozícií a nenatrel som sa. Na súťaži som videl, že je zle, lebo natretí boli všetci. Na bielom tele nevidno dobre svalovú kresbu, čo ma pripravilo možno aj o medailu. Tréner bol nešťastný, že ma na to neupozornil a povedal, aby som sa natrel aspoň hlinou, lebo lepšie niečo ako nič. S natieraním sú úsmevné zážitky. Kedysi sa používal Palette vital na odfarbovanie vlasov, ktorý bol veľmi hustý. Kúpil som si aj päť túb, vyzeralo to krásne, ale pri reakcii s potom začala farba stekať a vyzeral som ako murín.
Koniec pred vojenčinou
V roku 1984, keď som už bol junior, kulturistika nedostala peniaze od ČSTV, a tak sa naša kategória zrušila. Nemohli nás postrieľať, tak nás priradili k mužom (smiech). V Prešove som získal striebro na slovenskom šampionáte, postúpil som na majstrovstvá Československa, ale tie zrušili. Náhradou bol Pohár Kunovíc, kde som stál vedľa neskoršieho majstra sveta Paľa Jablonického. On vyhral, ja som bol štvrtý. Potom som išiel do Nitry, kde bola mazácka vojna. Ako mladý som sa nemal zle, no kvôli mne vznikali rozbroje, pretože jedni chceli, aby som im pomáhal pri cvičení, iní boli proti. Našiel som tam kamarátov vzpieračov z Dukly, s ktorými som po večeroch mohol cvičiť.
Činkáreň, to je moje
Všade, kde som sa pohol, som sa snažil vybudovať činkáreň. Najprv doma v Marikovej, potom na vojenčine, kde bol problém, lebo veliteľ si myslel, že tam budeme namiesto cvičenia po večeroch popíjať. Ďalšiu som urobil po svadbe v Pružine, odkiaľ mám manželku Janku. Svokor sa mi vždy divil, že prídem unavený z roboty a namiesto odpočinku idem cvičiť. Potom sme s kamarátmi založili firmu, kde sme vyrábali posilňovacie stroje. Pre rozumy sme išli na výstavu do Nemecka, no doma sme všetko kompletne vyrábali a podľa seba som doťahoval detaily. Mali sme úspech, chodili po výstavách, zákaziek bolo plno, ale po šiestich rokoch bol koniec. Zatiaľ poslednú posilňovňu som so súhlasom nájomníkom vytvoril u nás v paneláku na Rozkvete v Považskej Bystrici.
Žiak inšpiroval učiteľa
Aj keď som cvičiť neprestal, na súťaže som nechodil. Jedinou výnimkou bola súťaž pre neregistrovaných kondičných kulturistov v roku 1993 v Martine. Venoval som sa mladým, viacerí z nich to dotiahli až k slovenským medailám – Lukáš Turičík bol majstrom Slovenska, začínal u mňa Rasťo Gežo, strieborný medailista či Miro Podolák. Milan Korchan, ktorý bol tiež strieborný, ma inšpiroval k tomu, že som ho požiadal o radu, ako sa späť vrátiť do súťažnej formy. Urobil mi jedálniček, pripravil tréningový plán. Začal som makať ako za mlada a doslova som sa do toho zažral. Chlapi v robote sa mi smiali, že som sa asi po päťdesiatke zbláznil, no ja som začal nový život.
Bronzový návrat
Vlani som sa chcel v zime predstaviť na Veľkej cene Dubnice juniorov, kde mala byť aj súťaž masters. Pribral som, dostal som sa na 98 kg, tak sme zmenili tréning, nasledovala tvrdá diéta. Smolou bolo, že hoci som bol dobre pripravený, súťaž sa zrušila, lebo okrem mňa sa nik neprihlásil. Neodradilo ma to, pokračoval som v príprave na šampionát veteránov v Starej Ľubovni. Za dva mesiace som sa dostal do formy, schudol som desať kilogramov. Veril som si, silnou stránkou bolo brucho. Víťazstvom pre mňa bolo už samotné vystúpenie na majstrovstvách, pretože denne pracujem ako zvárač dvanásť hodín, neustále na nohách, v zime či v lete, prší, neprší. V kategórii sme boli piati a mne sa podarilo vybojovať krásne tretie miesto. Víťazom bol suverénny Jozef Píry, ale na druhého Tibota Megályho som mal. V jeho prospech rozhodlo, že mňa nepoznali, kým on svoje nedostatky schovával do zakrytých póz. Radosť z bronzu mal aj môj fanklub, manželka, dcéry Monika a Katka, Edo Richter, ktorý mi pomáha sponzorsky a kamaráti.
Nechýbala odvaha
O mesiac boli v Dubnici majstrovstvá Slovenska mužov, presvedčili ma, že som vo forme a treba to skúsiť. Diéta sa ešte viac pritvrdila, dostal som sa do potrebnej váhy 80 kg a čakal som na súťaž. V kategórii som bol jediný nad 50 rokov a tým aj najstarší účastník majstrovstiev, ostatní mali o polovicu rokov menej. Najväčším súperom bol šesťnásobný majster sveta Igor Kočiš, ktorý suverénne vyhral. Medzi favoritov patrilo trio z Liptovského Mikuláša. Dvaja získali medailu, tretí skončil piaty. Medzi nich som sa vklinil a získal som štvrté miesto. Pre mňa to bolo niečo fantastické.
Diamond cup
Po šampionáte som sa rozhodol vyskúšať najväčšiu medzinárodnú slovenskú súťaž v Žiline – Diamond cup. V obrovskej konkurencii 218 pretekárov z 25 štátov, čo boli malé majstrovstvá Európy, som v kategórii Masters nad 50 rokov skončil šiesty. Podľa odborníkov som zaujal perfektnou kresbou svalov, čo ma motivuje k tomu, aby som pokračoval aj o rok.
Zdravotná indispozícia
Z cvičenia mám stále radosť, napriek môjmu veku telo pôsobí sviežo, asi je to správna životospráva, nefajčím, veľa plávam, bicyklujem, v zime behám na lyžiach. Som neustále v pohybe, pretože ako hlavný živiteľ rodiny pracujem, trénujem, takže voľný čas takmer neexistuje. Trochu ma limituje ťažké poranenie ruky, keď som pred niekoľkými rokmi prišiel pri pracovnom úraze o prsty. Po dlhom liečení som potreboval niečo robiť a kulturistiku som nechcel nechať len tak. Pri cvičení s činkami používam „trhačku“, čo je slučka, ktorú používajú trojbojári pri cvičení s veľkými váhami v mŕtvom ťahu, aby si nepresiľovali prsty. Naučili som sa s tým žiť a pri cvičení som si na to zvykol.
Podpora a pevná vôľa
Veľkou oporou mi je manželka Janka, ktorá sa stará, aby som mal vždy všetko potrebné nakúpené, navarené a nachystané. Varí vynikajúco, no v príprave si musím dávať pozor a jem väčšinou, ryžu, kuracinu a zeleninu. Dôležitá je pevná vôľa, nemám problém odolať maškrtám. Keď som bol na svadbe, priniesol som si svoje jedlo v miske, lebo som bol v príprave. Občas zájdem aj do krčmy, ale iba na kus reči, objednám si čistú vodu a debatujem s chlapmi. Ak by som nevydržal, bol by som proti sebe a predsa chcem ešte niečo dokázať.
S jedlom rastie chuť
Na súťaž mladých mužov už nemyslím, raz stačilo. Súťažiť chcem iba v kategórii Masters. Najväčším úspechom bola účasť na Diamond cupe, ale možno ešte väčším návrat do súťaží po tridsiatich rokoch pauzy. Niekto športuje tridsať rokov a končí, kým ja som sa po tridsaťročnej pauze dokázal úspešne vrátiť. Z kategórie odišiel Jozef Píry, prišiel Eduard Cigáň, ktorý má titul do 50 rokov. Rád by som predstihol Megályho, ak pôjde všetko dobre, chcem zaútočiť minimálne na striebro. Urobím preto všetko, čo sa dá, a aj rodina s tým súhlasí a verí mi.
