Tréning v rifliach
K športu mám vzťah od malička. Rodičia nešportujú, no strýko z Horenickej Hôrky a dedo z Prečína boxovali. V Lednických Rovniach sa dalo vybrať medzi hádzanou, futbalom a karate, ktoré tu má viac ako dvadsaťročnú tradíciu. Od malička som skúšal všetko možné - futbal, florbal, tenis, no pri žiadnom športe som nevydržal dlho. V škole sú dobrí telocvikári a dalo sa vybrať z množstva krúžkov. Ako tretiaka ma však zaujal plagátik na nástenke, kde pozývali na tréning karate. Nikdy som tento šport nevidel, jedinou znalosťou bolo, že je to nejaký bojový šport. Tréningy boli v telocvični pri internáte, najprv som sa iba pozeral, ale tréner Daniš ma po chvíli vyzval, aby som skúsil zopár kopov. Bol som v rifliach a zimných topánkach, no nebál som sa, skúsil som to a už som pri karate ostal. Veľa urobil prvý dojem, ktorý bol dobrý, pôsobili tu kvalitní tréneri Ján Daniš, Stanislav Mahút a Marián Rovenský, no poslední dvaja už zmenili pôsobisko.
Rýchly vzostup
Na krúžok sme chodili viacerí spolužiaci, viacerí odpadli, no pár nás ešte ostalo. Začal som najprv cvičiť kata a ako desaťročného ma po roku trénovania čakala prvá pohárová súťaž, no neuspel som. Po čase som skúsil i kumite, čo je zápas a o pol roka neskôr som už na súťaži aj zápasil. Prvá súťaž v kumite sa vydarila , domov som si priniesol striebro. Na súťaže sme chodievali a aj chodíme väčšinou mimo región, pretože majstrovstvá okresu neexistujú, lebo základňa nie je veľmi široká. Na okolí sú pretekári iba v Púchove a v Ilave.
Gentlemanský šport
V kumite nie sú dovolené niektoré údery, napríklad tvrdý úder do tváre alebo krku, no sem-tam sa nechtiac prihodí i to. V našej kategórii 15 – 17 ročných už máme povolené rovnaké techniky ako seniori. Tréneri nás od malička učia nielen techniku, ale aj disciplínu a sebaovládanie, musíme veľa rozmýšľať aj pri zápase. Nefér boj je v karate výnimkou, no už som sa stretol aj s takým prípadom. V súboji s o tri roky starším zápasníkom za stavu 1:0 pre mňa, nevedel, ako ma zdolať, tak sa ma pokúsil zraniť. Rozhodca to však uvidel a nasledovalo upozornenie. Inak je to bezpečný šport, ublížiť sa dá iba nechtiac.
Medailová zbierka
Podľa výsledkov z celej kariéry bola táto posledná sezóna najúspešnejšia. Zo všetkých súťaží to bolo sedemnásť medailí, na pohárových súťažiach to boli väčšinou víťazstvá, na majstrovstvách Slovenska mi patril bronz. V semifinále som bojoval s neskorším šampiónom 0:0 a až v predĺžení rozhodol vydareným útokom súper, ktorý ma o zlomok sekundy prekvapil, keď zaútočil skôr. Spolu mám viac ako štyridsať medailí a 2 poháre, dúfam, že zbierka sa rozšíri. Drvivá väčšina je z kumite, no pár som už ukoristil i na kata. Najviac si vážim samozrejme prvú medailu, potom zlato z medzinárodnej súťaže, kde som si musel zlato vybojovať spomedzi 24 zápasníkov a titul majstra Slovenska, ktorý sa mi podarilo dosiahnuť už v dvanástich rokoch. Karate je náročnejšie než iné športy aj v tom, že sa bojuje vylučovacím spôsobom, a tak sa môže stať, že pretekár príde na súťaž, prehrá prvý zápas po niekoľkých sekundách a môže sa baliť. Mne sa to zatiaľ našťastie nestalo. Dôležitý k úspechu je tréning, dvakrát v týždni máme hodinový tréning v základnej škole, dvakrát dvojhodinový na internáte. Baví ma to a vďaka práci s trénerom som aj dosiahol úspechy. Chcel by som sa preto poďakovať mojim trénerom, dedovi, ktorý mi od začiatku fandí, obecnému zastupiteľstvu, kamarátom ktorí ma podporujú a hlavne rodičom, ktorí ma sprevádzajú na súťažiach a sú na mňa hrdí.
Pestré súťaže
Niekedy súťažím aj vo viacerých kategóriách a družstvách, takže za víkend sa dajú získať aj dve – tri medaily. Ak sa dá, bojujem aj vo vyššej kategórii, nerobí mi to problémy stretávať sa s o rok či dva staršími pretekármi. Môže ma to iba posunúť ďalej. Súťažím aj v družstvách, kde bojujú traja borci na každej strane, v prípade remízy rozhodujú body, prípadne zápas vybranej dvojice.
Zahraničné skúsenosti
Prvýkrát som zápasil v zahraničí pred troma rokmi v Poľsku. Nervozita bola veľká, ale potom, ako tréner Daniš hneď v úvode získal medailu, opadlo to z nás a mne sa podarilo získať prvé medzinárodné zlato. Skúsenosti so zahraničnými borcami mám aj z domácich pretekov, už sa mi podarilo zdolať zápasníkov napríklad z Česka, Poľska či Talianska.
Adept reprezentácie
Na Slovensku sme v mojej kategórii 15 – 17 ročných približne pätnásti, traja – štyria, ktorí pravidelne bojujeme o medaily, sme na rovnakej úrovni. Rebríček, ako v niektorých športoch nie je, o nominácii rozhodujú výsledky a sústredenia, kde si nás preklepne reprezentačný tréner.
Ešte dva roky môžem byť v tejto kategórii, zápasil som už s každým a každého som minimálne raz zdolal. Neuspokojuje ma to však, chcem ich zdolávať aj naďalej. Vďaka dobrým výsledkom som sa dostal do reprezentačného výberu C a v októbri budem mať premiéru na majstrovstvách sveta v Taliansku, na čo sa veľmi teším. Možno sa reprezentačného debutu dočkám aj skôr, pretože len nedávno sme sa dozvedeli, že v septembri bude možnosť zúčastniť sa na ME v Rakúsku. Ak by som bol nominovaný, bola by to veľká pocta. Na šampionát by som chcel ísť už s čiernym opaskom, zatiaľ mám hnedý. Teraz sa budem pripravovať na páskovanie, ktoré bude koncom júla v Žiline a chcem dosiahnuť spomínaný čierny opasok.
Rodina a škola
Rodičia sú radi, že športujem a tešia sa z mojich úspechov. Škola je v pohode, v základnej škole som mal vždy samé jednotky, jedinou výnimkou bola dvojka zo slovenčiny v piatom ročníku. Dobre dopadol aj monitor – 100 a 95 percent, takže som nemusel robiť prijímačky na strednú školu. Škola ma baví, nemám s učením problémy, najradšej mám matematiku a fyziku, z jazykov má prednosť angličtina pred nemčinou. Každoročne sa zúčastňujem mnohých vedomostných súťaží a olympiád. Tento mesiac som si tiež prevzal ocenenie Talent Trenčianskeho kraja. Verím, že dokážem ako doteraz zosúladiť učenie s tréningami, pretože budem dochádzať na dubnické gymnázium.
Veľké vzory
Mojím veľkým vzorom je Rafael Aghayev z Azerbajdžanu, videl som ho veľakrát zápasiť na internete, zaujal ma rýchlosťou a spôsobom pohybu. Zo slovenských borcov je to medailista z MS Klaudio Farmadín, ktorý pomaly končí kariéru, ale stále je u nás špička. Teší ma taktiež, že som mohol viac krát vystupovať s ostatnými členmi nášho klubu spolu aj s mnohonásobným majstrom sveta Romanom Volákom.
Olympijský sen
Raz by som sa chcel dostať na olympiádu, hoci karate ešte nepatrí medzi olympijské športy. Premiéru by malo mať až o štyri roky v Japonsku, ktoré je kolískou tohto krásneho športu. To budem mať devätnásť rokov. Ak by sa mi darilo, skúsil by som rád aj profidráhu, ale to je ešte veľmi ďaleko. Najprv musím zvládnuť gymnázium a vysokú školu, čo bude potom, zatiaľ neviem.
Nudu nepozná
Stále sa niečomu venujem, škola, tréning, zápasy, keď ma zavolajú chalani, idem si zahrať futbal. Mojím koníčkom je skladanie plastových modelov, ktorých mám peknú zbierku. Pomáham aj doma, čo treba, prípadne aj u starých rodičov. Počítač a mobil považujem za veľmi dobré veci, ale dokážem vydržať aj bez nich. Naposledy sme boli na tri dni v Poľsku a takmer som sa k nemu ani nedostal. Nuda je pre mňa neznámy pojem.
Samé jednotky
Pre Mateja je tento rok v znamení jednotiek. Na vysvedčení iná známka nebola, v jeseni ho čaká prvý ročník na strednej škole. Cez prázdniny chce zvládnuť skúšky na 1.dan a čakajú ho prvé majstrovstvá sveta a možno aj prvé majstrovstvá Európy. Za snahu a drinu by si mladý karatista z Lednických Rovní zaslúžil aj prvú reprezentačnú medailu
