PRUŽINA. Tradícia pálenia vatry, respektíve viacerých ohňov, sa takmer celkom vytratila. Pred piatimi rokmi ju však obnovili. Poslanec Ján Janiga hovorí, že je preto na mladých chlapcov z dediny veľmi pyšný.
Pred rokmi, vymieranie a návrat
Ján Janiga hovorí, že ide o vyše storočnú tradíciu. „V minulosti však ľudia po osadách pálili menšie ohne, ktoré horeli niekoľko hodín. Pamätám si to ešte z detstva a dnes už mám 70 rokov. Ľudia verili, že takto počas svätojánskej noci spália bosorky a všetkých zlých duchov a vyženú ich,“ vracia sa do minulosti Janiga.
Po revolúcii, v roku 1989, sa začala tradícia pomaly vytrácať a takmer nadobro zanikla. „Pred niekoľkými rokmi sa, našťastie, zobrala partia mladých chlapcov, bratia Budajovci, Toporovci, Hogajovci, ale aj ďalší. Všetky mená si, žiaľ, nepamätám, i keď z videnia chalanov poznám. Už mám svoj vek, zabúdam. No a mladí muži sa rozhodli tradíciu obnoviť,“ vysvetľuje Janiga.
Pagoda ako dom
Nuž a obnovenie tradície sa navyše uskutočnilo vo veľkom štýle. Na lúkach hore nad Priedhorím sa obrovská vatra, ktorú vidieť naozaj do ďaleka, stavia už piaty rok. „Postavia vždy obrovskú pagodu. Tohto roku bola najväčšia, mala základ 4,5 krát 4,5 metra. Spodné brvná mali priemer asi štyridsať centimetrov a bolo tam asi päťdesiat poschodí. Chalani ju postavili bez jediného klinca. V brvnách porobili zárezy, ktoré do seba zapadali a ukladali brvná postupne na seba do naozaj úctyhodnej výšky,“ vysvetľuje Janiga.
Vraj sa aj trochu bál, keď sledoval partiu mladých mužov pri kaskadérskom výkone, ktorým stavba pagody určite bola.
Aj to, čo im niesol na povzbudenie, radšej pekne zbalil a odniesol späť domov, aby sa niečo zlé nestalo. „Ja som sa nakoniec pobral radšej preč a len z okna som sa pozeral, ako stavba pokračuje. Tŕpol som veru,“ hovorí Janiga. Keď obrovskú pagodu dostavali, bol na nich veľmi pyšný.
Veď uvidíte
Pri zapálenej vatre bolo veľmi veselo. Vyhrávala dokonca živá muzika, uvarený bol gulášik, pripravené občerstvenie. „A ako naozaj slušní ľudia, väčšinou sme odchádzali po svetle,“ zažartoval.
Okolo vatry boli pripravené miesta na sedenie. Aj tu mali chlapci dobré oko. „Keď ho pripravovali, pýtal som sa, prečo nedajú všetko trochu bližšie. Len sa usmiali a povedali, že veď uvidím,“ hovorí Janiga.
Po zapálení vatry rýchlo pochopil. Od sálajúceho ohňa sedeli ľudia vraj asi 30 metrov, ale i tak bolo všetkým ešte poriadne horúco. „Veľmi ma potešilo, keď za mnou mladí ľudia prišli s tým, že by chceli dodržať tradíciu a od nás starších žiadali len radu a pomoc pri vybavovaní povolení. V Priedhorí sme tak mali opäť vatru, ako sa patrí,“ dodáva Janiga.
No a ak je pravda aj to, čo sa traduje o účinku svätojánskeho ohňa, že má silu kántriť všetko zlo, malo by sa tomuto kútu medzi horami zďaleka vyhýbať. Uvidíme.
